Zrodil sa Semafor s kancelárom Olafom Scholzom, ktorý bol a je naľavo aj od Merkelovej. Programový nesúlad sa vyriešil svojráznym spôsobom: červená a zelená zložka vložili do programu vysoké výdavky na sociálny štát (napríklad postaviť 400-tisíc nových bytov najmä z dôvodu migrácie), ako aj na zelenú transformáciu – naďalej rozširovať veterné elektrárne a kompenzovať firmám drahú elektrinu dotáciami.
Na druhej strane tieto strany Lindnerovi na začiatku sľúbili, že dane sa zvyšovať nebudú a dlhová brzda zostane zachovaná.
Nemci si ju zakotvili do ústavy a pomerne striktne ju definovali, ale zároveň sa dá za výnimočných okolností vypnúť alebo obísť. Scholzova vláda sa teda najprv pokúsila preklenúť rozpory v kabinete tým, že použije peniaze, ktoré boli kedysi počas covidu vyčlenené a neboli použité. Ústavný súd to však zakázal.
V budúcoročnom rozpočte sa mala dlhová brzda vypnúť s ohľadom na pomoc Ukrajine. Lindner to však nechcel urobiť, a to pritom liberáli absolútne nie sú prorusky orientovaní. Šéf FDP však nemal na výber, manipulácia s dlhovými pravidlami sa už stávala terčom posmechu.
Zrejme v predtuche veľkej kolízie sám Lindner začiatkom tohto mesiaca predložil memorandum o potrebe zásadného obratu v hospodárskej politike, ktoré v podstate znie ako vypovedanie koaličnej zmluvy z jesene 2021. Ambiciózne klimatické ciele sa majú znížiť aspoň na únijnú úroveň, v EÚ sa majú zrušiť smernice a nariadenia o energetickej účinnosti, o zatepľovaní budov, slávny zákaz spaľovacích motorov, a tiež taxonómia.
Lindnerovmu vyhadzovu teda predchádzal útok na samotnú podstatu „veľkej transformácie“, čo musí zeleným a červeným nutne pripadať ako útok na celý zmysel ich politiky.
Semafor bol nesmierne nepopulárny. Kancelár Scholz vládne zle podľa 72 percent jeho spoluobčanov, ale v Nemecku už dlho existuje tradícia takzvaného kancelárskeho bonusu, čiže akejsi základnej úcty voličov k tomu, kto im vládne. Bolo by preto paradoxné, keby sa hlavnou obeťou predčasných volieb stal kat tejto nepopulárnej koalície Lindner. A to sa môže ľahko stať.
O účasť SPD a Zelených v budúcej vláde sa totiž pravdepodobne bude uchádzať jej premiér a líder CDU Friedrich Merz. Ten naposledy asi pred mesiacom označil klimatickú politiku spolkovej vlády za „nezvratnú“, čo nevylučuje konkrétne úpravy krokov smerujúcich k tomuto cieľu. Ale namiesto priamych zákazov a regulácií by sa mali s väčším dôrazom využívať trhové mechanizmy, čím myslí niečo také netrhové, ako sú emisné kvóty.
Kresťanskí demokrati majú aj za Merza zviazané ruky, keďže si zakázali akúkoľvek, aj tichú spoluprácu s pravicovejšou Alternatívou pre Nemecko (AfD), a tak im nezostane nič iné, ako vládnuť so Zelenými s veľkým alebo malým z. Aj keby sa Lindnerovi liberáli zachránili a dostali do parlamentu, nevyzerá to absolútne na to, že by s nimi CDU/CSU získala väčšinu.
Zákaz spaľovacích motorov je ukážkovým príkladom zvieracej kazajky, do ktorej sa CDU sama dostala. V parlamente sa pripravuje uznesenie, ktoré pripravili kresťanskí demokrati. To by spolkovú vládu zaviazalo usilovať sa o zrušenie tohto zákazu v EÚ. Nebude však zaradená do programu schôdze, pretože hrozí, že by návrh s pomocou AfD prešiel.
Hovorí sa, že CDU sa zdrží predkladania takých návrhov, pri ktorých riskuje „potlesk zo zlého kúta“ zrejme už končiaceho parlamentu. Merzovi chýba to, čo dalo v zámorí takú silu Trumpovi. Nie je mu jedno, čo si o ňom myslí zvyšok politickej a mediálnej triedy.
Program prudkého zvratu, s ktorým Donald Trump kandidoval v Amerike, má v Nemecku len asi 20-percentnú podporu. A to je stále málo.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
