Scholzova vláda sa rúca pod ťarchou klimatickej politiky

Deň po „návrate“ Donalda Trumpa sa rozpadla nemecká vládna koalícia, takzvaný Semafor. Liberáli ako jedna z vládnych strán vypovedali poslušnosť, čo je podstatou toho, čo sa teraz deje.

Olaf Scholz. Foto: TASR/AP

Olaf Scholz. Foto: TASR/AP

Podľa predchádzajúcich správ z Nemecka by si človek myslel, že sa rozpadla kvôli hospodárskemu úpadku. Napríklad, HDP Nemecka skončí tento rok v červených číslach o 0,2 percenta, z automobiliek prichádzajú katastrofálne čísla, zisk Audi za tretí štvrťrok klesol medziročne o 90 percent, BMW o 84 percent... Vláda sa vraj rozpadla len pre „rozpočtové nezhody“. Čo znie operatívne až banálne a skrýva to väčšiu drámu.

Semafor mal tri farby: červenú pre sociálnych demokratov z SPD, žltú pre liberálov z FDP, zelenú pre Zelených. Pred tromi rokmi nastupoval Semafor s obrovskými ambíciami. Cieľom nebolo nič menšie ako „veľká transformácia“ Nemecka, Európy, sveta, slnečnej sústavy – transformácia na uhlíkovú neutralitu. Nemecko bolo odhodlané aj v rámci EÚ prerážať cestu, samo si dávať náročnejšie ciele a šibeničnejšie termíny.

Liberáli ako jedna z vládnych strán tejto veľkej transforrmácie vypovedali poslušnosť, čo je podstatou toho, čo sa teraz deje.

Ich líder a minister financií Christian Lindner sa na jeseň 2017 preslávil vetou: „Je lepšie nevládnuť, ako vládnuť zle“. Povedal to na vysvetlenie toho, prečo odišiel z vládnych rokovaní s kresťanskými demokratmi (CDU) a Zelenými. V tom čase tušil, že líderka CDU Angela Merkelová sa vo vláde so Zelenými natrvalo spojí proti jeho strane. Nasledovali štyri roky v politickej púšti, čo sa na jednej strane politicky vyplatilo, keďže FDP potom vo voľbách na jeseň 2021 získala vysnívaných takmer dvanásť percent, ale strana by už v tom čase išla do vlády s kýmkoľvek.

Zrodil sa Semafor s kancelárom Olafom Scholzom, ktorý bol a je naľavo aj od Merkelovej. Programový nesúlad sa vyriešil svojráznym spôsobom: červená a zelená zložka vložili do programu vysoké výdavky na sociálny štát (napríklad postaviť 400-tisíc nových bytov najmä z dôvodu migrácie), ako aj na zelenú transformáciu – naďalej rozširovať veterné elektrárne a kompenzovať firmám drahú elektrinu dotáciami.

Na druhej strane tieto strany Lindnerovi na začiatku sľúbili, že dane sa zvyšovať nebudú a dlhová brzda zostane zachovaná.

Nemci si ju zakotvili do ústavy a pomerne striktne ju definovali, ale zároveň sa dá za výnimočných okolností vypnúť alebo obísť. Scholzova vláda sa teda najprv pokúsila preklenúť rozpory v kabinete tým, že použije peniaze, ktoré boli kedysi počas covidu vyčlenené a neboli použité. Ústavný súd to však zakázal. 

V budúcoročnom rozpočte sa mala dlhová brzda vypnúť s ohľadom na pomoc Ukrajine. Lindner to však nechcel urobiť, a to pritom liberáli absolútne nie sú prorusky orientovaní. Šéf FDP však nemal na výber, manipulácia s dlhovými pravidlami sa už stávala terčom posmechu.

Zrejme v predtuche veľkej kolízie sám Lindner začiatkom tohto mesiaca predložil memorandum o potrebe zásadného obratu v hospodárskej politike, ktoré v podstate znie ako vypovedanie koaličnej zmluvy z jesene 2021. Ambiciózne klimatické ciele sa majú znížiť aspoň na únijnú úroveň, v EÚ sa majú zrušiť smernice a nariadenia o energetickej účinnosti, o zatepľovaní budov, slávny zákaz spaľovacích motorov, a tiež taxonómia.

Lindnerovmu vyhadzovu teda predchádzal útok na samotnú podstatu „veľkej transformácie“, čo musí zeleným a červeným nutne pripadať ako útok na celý zmysel ich politiky.

Semafor bol nesmierne nepopulárny. Kancelár Scholz vládne zle podľa 72 percent jeho spoluobčanov, ale v Nemecku už dlho existuje tradícia takzvaného kancelárskeho bonusu, čiže akejsi základnej úcty voličov k tomu, kto im vládne. Bolo by preto paradoxné, keby sa hlavnou obeťou predčasných volieb stal kat tejto nepopulárnej koalície Lindner. A to sa môže ľahko stať.

O účasť SPD a Zelených v budúcej vláde sa totiž pravdepodobne bude uchádzať jej premiér a líder CDU Friedrich Merz. Ten naposledy asi pred mesiacom označil klimatickú politiku spolkovej vlády za „nezvratnú“, čo nevylučuje konkrétne úpravy krokov smerujúcich k tomuto cieľu. Ale namiesto priamych zákazov a regulácií by sa mali s väčším dôrazom využívať trhové mechanizmy, čím myslí niečo také netrhové, ako sú emisné kvóty. 

Kresťanskí demokrati majú aj za Merza zviazané ruky, keďže si zakázali akúkoľvek, aj tichú spoluprácu s pravicovejšou Alternatívou pre Nemecko (AfD), a tak im nezostane nič iné, ako vládnuť so Zelenými s veľkým alebo malým z. Aj keby sa Lindnerovi liberáli zachránili a dostali do parlamentu, nevyzerá to absolútne na to, že by s nimi CDU/CSU získala väčšinu.

Zákaz spaľovacích motorov je ukážkovým príkladom zvieracej kazajky, do ktorej sa CDU sama dostala. V parlamente sa pripravuje uznesenie, ktoré pripravili kresťanskí demokrati. To by spolkovú vládu zaviazalo usilovať sa o zrušenie tohto zákazu v EÚ. Nebude však zaradená do programu schôdze, pretože hrozí, že by návrh s pomocou AfD prešiel.

Hovorí sa, že CDU sa zdrží predkladania takých návrhov, pri ktorých riskuje „potlesk zo zlého kúta“ zrejme už končiaceho parlamentu. Merzovi chýba to, čo dalo v zámorí takú silu Trumpovi. Nie je mu jedno, čo si o ňom myslí zvyšok politickej a mediálnej triedy.

Program prudkého zvratu, s ktorým Donald Trump kandidoval v Amerike, má v Nemecku len asi 20-percentnú podporu. A to je stále málo.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.