Posudzujem činy, nie prázdne gestá. S politikou som sa nikdy nespájal, vraví Oskar Rózsa

Národná hymna má vzbudzovať pocit národnej hrdosti a spolupatričnosti a zároveň aj cudzie hymny v ňom svojou veľkoleposťou vzbudzujú rešpekt k druhým národom. Vždy som veril a cítil, že práve toto obsahuje aj naša hymna svojou buditeľskou rezkosťou. Neoslabia nové inštrumentálne aranžmány práve ten burácajúci aspekt?

V mojom aranžmáne je burácajúci aspekt, ako ste to nazvali, zastúpený mnohonásobne, aj keď sa viac prezentuje ako majestátna, hlboká sila. A hlavne má gradáciu a dynamiku. Nie je to jeden rovnaký rachot od začiatku do konca s opakovačkou v polovici. Jeden pán po vypočutí konštatoval, že má pocit, že sme zrazu stomiliónový národ… Tak neviem. (Úsmev.)

Čo by malo byť podľa vás cieľom národnej hymny? Ako by ste to zadefinovali podľa vašich kritérií umelca, ktorý do nej vstupuje s novým nápadom?

Hymna je nositeľom histórie, tradície, má evokovať domovinu a všetko, čo si každý k tomu dosadí sám ako hodnotu. Má navodzovať atmosféru výnimočnosti okamihu, jeho dôležitosť. Dodávať jednotlivcovi dôveru v celok. A harmonizovať dušu.

Aby sme si to vedeli predstaviť vo vašom podaní, nevedeli by ste našim čitateľom sprístupniť nejakú ukážku pre plastické porozumenie tej zmeny?

Verím, že vaši čitatelia disponujú adekvátnou trpezlivosťou a dôverou, že to, čo kreujem, je pre všeobecné blaho, nie je to môj egotrip.

Kedy vás po prvý raz „nakopla múza“ s víziou, že by sa naša hymna mohla vylepšiť, a aký to malo vývoj?

Je to už veľa rokov, keď ma opätovne iritovali tie agilné činely v doposiaľ používanej nahrávke. Prežil som detstvo v ČSSR, dobre si pamätám tie pochody a bolo pre mňa divné, že sa nikto z kompetentných skladateľov nepodujal vytvoriť aranžmán, ktorý by reflektoval zmenu v myslení ľudí po páde režimu. Začal som skicovať, načrtol som prvú slohu a refrén, začalo sa mi v tom dariť nachádzať priestor pre melodiku aj sprievodné hlasy. Postupne som sa začal zameriavať na nové a nové detaily, nápady prichádzali samé. Napríklad pôvodný zápis vôbec nerešpektuje jazykovú prirodzenosť prízvučných a neprízvučných slabík v texte. Tým som sa tiež do hĺbky zaoberal a snažil som sa to zhotoviť tak, aby logika rytmu bola čo najprirodzenejšia. Ono tá pôvodná ľudová pieseň je sama o sebe fascinujúca svojou originalitou. Pri komponovaní som sa tešil z inšpirácie témou.

Hymna je bezpochyby národný a konzervatívny symbol non plus ultra, stelesnenie stability a širšom zmysle je to taký konzervatívny totem. Možno aj preto si predtým mnohí netrúfli na jej zmenu. Nemali ste aj vy obavy, že vstupujete na tenký ľad a príde odpor?

S mojím zámerom som od začiatku stotožnený, ale nikomu som ho nikdy nevnucoval. Kto to počul z mojich blízkych, bol nadšený, vždy som vedel, že to má striktne pozitívny zmysel a veľký význam. Koniec-koncov, musela dozrieť doba, nie nápad. Ten prvotný odpor je balast, keďže nikto z odporcov dielo nepočul. Nehovoriac o manipulácii s informáciou, že sa ide zmeniť hymna. To by aj mňa možno pobúrilo.

Vy ste s tým iniciatívne prišli na Ministerstvo kultúry SR?

Nie som iniciatívny pionier. (Úsmev.) Mal som to založené v zásuvke a keď som sa dopočul o krokoch ministerky a jej tímu ohľadom viacerých problematických sfér v slovenskej kultúre, nadobudol som pocit, že by mohli práve oni správne pochopiť môj zámer a poslal som im prezentáciu. Nezáväzne, bez akýchkoľvek očakávaní.

Jednoduchý predsudok by asi vravel, že práve v prostredí aktuálneho vedenia rezortu kultúry môže byť akýkoľvek pokus o zmenu hymny vnímaný veľmi citlivo. Z princípu. Ako na váš nápad reagovala ministerka Šimkovičová, keď ste s tým nápadom prvýkrát prišli?

Prvú reakciu pani ministerky nepoznám, nebol som pri tom, ale pán Machala mal v očiach slzy, bol dojatý a zároveň nadšený. Nech už sa z toho zlí ľudia smejú koľko chcú, ale jeho reakcia bola emocionálna a autentická.

Ako ste napokon rezort vlastne presvedčili?

Hudbou. V tej skici bolo naznačené, v čom inovácia spočíva a zároveň som im dal podklady z mojich iných orchestrálnych projektov, aby si mohli naštudovať môj aranžérsky a producentský rukopis.

Ak ste na kompozícii pracovali vyše desať rokov, vedeli by ste si teoreticky predstaviť, že by ste ju ponúkli aj predchádzajúcemu vedeniu rezortu kultúry počas Matovičovej, Hegerovej či Ódorovej vlády?

Tým, ktorí ukradli celému národu štyri roky zo života, zaviedli tu arogantné fašistické praktiky a dušu človeka zadupali až na dno studne beznádeje, by som taký cenný dar nikdy neprezentoval. Som presvedčený, že v ich povrchnosti a materiálnom ukotvení by to nedokázali emočne absorbovať a význam tohto kroku by nedokázali vôbec pochopiť. Nehovoriac o tom, že ich národné cítenie sa rovná nule, takže mi to ani nenapadlo.

Informácia o zmene hymny však v konzervatívnej duši spôsobí hádam až automatickú obavu. To nemyslím ako pohŕdanie, hovorím naopak z vlastnej skúsenosti. (Úsmev.) Hymna patrí medzi stabilné kotvy, hoc by sa aj nič iné nemenilo, hymna sa nemení – tak znie rýchly predsudok. Nemali ste aj vy isté obavy, že prinesiete „poplach“ práve do prostredia, ku ktorému sa hlásite?

Ja sa nehlásim k žiadnemu prostrediu. Som rodený enfant terrible, vlk samotár a tŕňom v oku mnohých. Mám zopár dobrých priateľov a dokážem mať široký názorový prienik s hocikým, lebo sa cítim byť liberál v pravom zmysle slova. Nad informáciami sa zamýšľam, som nedôverčivý voči notorickým klamárom a nemám rád prospechárov a falošných hráčov. Ctím si matku zem a verím v silu ľudského ducha. Snažím sa posudzovať činy a kroky, nie prázdne gestá a bezobsažné floskule.

Napokon, k odmietavej odozve došlo práve v pokrokárskom prostredí, ktorého prirodzené inštinkty vedú k snahe kadečo modernizovať, prípadne „modernizovať“. Čím si vysvetľujete, že ste nenašli pochopenie práve v časti aktuálne politicky angažovaných umeleckých kruhov?

Našiel som masívne pochopenie zo strany mnohých slovenských umelcov veľkého mena. Mal som za posledné týždne mnoho telefonátov od výnimočných umelcov z rôznych oblastí umenia, ktorí mi držia palce a tešia sa na premiéru. Som im úprimne vďačný za podporu a dôveru. Je skvelý pocit, byť si vedomý, že v tom človek nie je sám.

Pokiaľ tomu správne rozumiem, tá kritika politicky angažovaných smerovala práve k výčitke, že „prečo práve teraz?“. Nie k mojej kompetentnosti. Tak moja odpoveď znie: „Práve preto!“

Časť kultúrneho prostredia sa však poponáhľala si do vás kopnúť a zosmiešniť vás. Pre hudobníka je však zrejme dôležité pestovať si vo svojom umeleckom prostredí dobré vzťahy, je to aj záležitosť živobytia. Aktuálne je však toto prostredie veľmi citlivé, miestami až politicky hysterické. Neohrozí to vaše zákazky?

Nemám žiadne zákazky. Žijeme skromne, občas hrám nejaké koncerty. Nikdy som v muzike neuvažoval v intencii toho, čo je výhodné. Nikdy som nemal stabilný príjem a som zvyknutý čakať na akýkoľvek malý zázrak.

Tá predstava nejakej „scény”, to je bohužiaľ výplod chorej, nedocenenej mysle tých podpriemerných. Tí sa potrebujú spájať a utvrdzovať sa navzájom, akí sú jedineční. A tí so mnou aj tak nemali nikdy korektné vzťahy.

Ničmenej, ste špičkový skladateľ a dirigent, ktorý má za sebou veľkú kariéru. V poslednom období tu máme niekoľko prípadov známych ľudí, ktorí prišli o zákazky, pretože sa politicky postavili na „nesprávnu“ stranu. Dokáže dnes spolupráca s ministerstvom kultúry ovplyvniť profesionálnu prestíž umelca v hudobných kruhoch?

Ja som sa nikdy s politikmi nespájal a nerobím to ani teraz. To že sa o ten obraz snažia tí vystresovaní, to je ich problém. Zabudli na to, že oni sami sa spolitizovali do tej miery, že ich umelecké kvality sú dnes druhoradé.

Mňa vždy prezentovala len moja tvorba, výsledky mojej práce a môj individualizmus. Máme tu mnohých, ktorí prostituujú naprieč akýmikoľvek vládami a nazývajú to apolitickosť. Sú ochotní hrať kdekoľvek a pre kohokoľvek – lotérie, mítingy, čokoľvek, lebo prachy.

Do politiky nevstupujem, lebo ju považujem za dymovú clonu úplne iných zámerov a síl, a preto všetky pokusy spájať ma s ňou sú apriori krátkozraké. A kto tomu ich cholerickému kňučaniu verí, je to jeho slobodná voľba. Nikdy som sám seba nikomu „nevysvetľoval” a nemienim s tým začať.

Za normálnych okolností by bola zmena hymny technokratická téma, o ktorej by sme mali dokázať diskutovať normálne. No zúrivé diskusie na sociálnych sieťach okolo novej hymny skôr naznačujú, že sa táto téma stala obeťou silnej polarizácie, keď sa okamžite a mimo akéhokoľvek obsahu vytvorili tábory „dobrých“ a „zlých“. Čím to podľa vás je spôsobené?

Toxickou podstatou konkrétnych sociálnych sietí. Inde sa to vôbec nedeje, skôr naopak. Každý, komu záleží na svojom zdraví a šťastí, by mal prehodnotiť pôsobenie v týchto vodách, lebo postupom času tam už naozaj zostanú len zakomplexovaní lúzri, fejkeri a sociopati.

Kultúrne prostredie nedávno spustilo kampane proti ministerstvu pre zastavenie dotácií pre LGBT aktivistické spolky, organizácie a akcie. Medzi tými aktivistami, ktorí vytiahli so Šimkovičovou do ostrého boja, máte zaiste veľa známych, možno aj kamarátov. Ako ste vy vtedy vnímali tento spoločenský pohyb?

Myslím, že táto komunita si pohodlne nájde štedrých sponzorov aj v komerčnej sfére. Banky sú všeobecne veľmi naklonené týmto témam, odporúčam skúsiť šťastie tam. Priority použitia štátnych zdrojov do kultúry sú úplne inde. Okrem ochrany toho, čo už bolo vytvorené, čo chátra a zabúda sa na to, tu máme stále ešte talenty, ktoré treba rozvíjať, podporovať ich a vytvárať im zdravý priestor pre zrenie. Tým nechcem povedať, že keď sa v ich komunite zjaví výnimočná osobnosť, nebodaj talent, že ho netreba podporiť, práve naopak. Bohužiaľ inakosť ešte neznamená, že sa celý svet musí z toho posrať, alebo snáď hej?

Z tohto by sa hádam naozaj nemusel, ale isté pohoršenie spôsobilo aj to, že ste vystúpili v relácii Daniela Bombica, ktorý sa ako stíhaná osoba vníma veľmi kontroverzne, svojím spôsobom až nebezpečne. Hymna je však typicky zjednocujúci symbol, ktorý by mal slúžiť všetkým bez rozdielu. Nemyslíte, že aj toto mohlo pred istou časťou spoločnosti spochybniť vašu misiu?

Neviem, unavuje ma to už. Danny Kollár mi promptne poskytol dosť masívny a necenzurovaný priestor na rýchlu korekciu tých zákerných špinavostí, ktoré vyprodukovali aktuality. Ja s ním mám dostačujúci názorový prienik na to, aby som s ním mohol komunikovať na patričnej úrovni. Som apriori skeptický, keď sa ma istá časť preafektovaných médií snaží za každú cenu presvedčiť o niekoho vine. Minulosť ma naučila, že klamár zostane klamárom, aj keď trikrát prezlečie kabát.

Viete, oni sa nás snažia pod hrozbou výsmechu a dehumanizácie presvedčiť, že vlastne ten ich svet je spravodlivý a pravdivý. Pritom navonok len faloš, klamstvá, neúcta, duchovná impotencia, komplexy a omyly, za ktoré nielenže nevedia zobrať zodpovednosť, ale sa ani ospravedlniť nedokážu. Až takí sú slabí. Všetky symboly, ich tvorba, ich celá estetika je temná, krvavá, agresívna a urážajúca. Myslím, že je to zmeska psychicky narušených jedincov, povrchných prospechárov a zopár naozaj od podstaty zlých indivíduí. Zvyšok sú hlupáci, ktorí nemajú svoj vlastný názor a pridajú sa tam, kde sú v zákryte.

Skúsim k tomu takúto drobnú úvahu: keď niekto vystúpi v relácii Bombica, stane sa obľúbencom jedného užšieho spektra a cesta k širšej spoločnosti je okamžite zarúbaná. Taká je dnes na Slovensku realita. Vnímali ste aj tento rozmer?

Je zvláštny paradox, že následne sa roztrhlo vrece so záujmom o moju osobu a toto je asi dvadsiaty rozhovor v poradí naprieč všetkými možnými známymi mediálnymi platformami. Je potom divné, že ma nikto nebojkotuje a naopak sa predbiehajú, kto bude skôr.

Jediní, koho realita a informácie z prvej ruky absolútne nezaujímajú, sú červené denníčky, ktoré to síce rozdúchali, ale teraz čušia ako voš pod chrastou.

Myslím, že na Slovensku je dnes realita úplne iná a istá skupina zúfalcov nemá mentálne parametre to pochopiť.

Zvonka dnes pôsobí umelecká brandža ako politicky aktívny a jednostranne orientovaný monolit. Ak je v nej nejaký disent, je buď malý alebo radšej prečkáva kdesi ticho v kúte. Málokto z nej vystúpi tak jasne a prudko ako vy. Je ten disent v skutočnosti širší, len o ňom veľa nevieme?

Nedokážem to objektívne posúdiť, sám som zvedavý, ako sa bude celospoločenská situácia vyvíjať. Faktom však je, že každý má svoju osobnú hranicu a individuálny prah bolesti, preto k dejom prichádza postupne a každý impulz jednotlivca inšpiruje ďalších s podobným cítením. Myslím, že karty sú už rozdané a domino je v pohybe.

Prečo sa umelci, ktorí nejakým spôsobom nesúhlasia so svojimi hlavnoprúdovými kolegami, neradi ozývajú verejne? Boja sa, či hanbia?

Niekto múdry povedal, že človek sa najviac bojí verejného poníženia a výsmechu. A presne s tým pracujú tí, ktorí sa nás snažia zastrašiť.

Spolu s manželkou Zdenkou Prednou žijete v Banskej Štiavnici. Pomôže umelcovi žiť mimo Bratislavy, keď chce získať nadhľad nad predsudkami umeleckej komunity?

Ticho lieči. (Úsmev.)