Odkaz Ukrajincov je namierený na Západ a špeciálne na novú americkú vládu Donalda Trumpa. Je to vlastne varovanie. A tlak na to, aby Trump pokračoval vo vyzbrojovaní Ukrajiny. Lebo inak siahne po výrobe „zakázaných zbraní“.
Ukrajinské vedenie sa tvári, že s analýzou nič nemá. No nie je to celkom pravda. Vec je už aj na politickej úrovni. Dokonca na tej najvyššej, na stole prezidenta Zelenského.
Zelenskyj sa ešte v októbri, krátko pred americkými voľbami, stretol s Trumpom. A na rovinu mu povedal, že ak Ukrajina nemá mať vlastné jadrové zbrane, potom sa musí stať členom NATO. So všetkým, čo k tomu patrí, teda aj s programom vyzbrojovania americkými zbraňami. A s americkou vojenskou prítomnosťou na Ukrajine.
Keďže Trump nepatrí k lídrom, ktorí sa nechajú vydierať, Zelenskyj musel svoje slová korigovať. Vyhlásil, že Ukrajina sa nepokúša získať jadrové zbrane, ale bezpečnostné záruky Západu a NATO, keďže Budapeštianske memorandum, ktorým sa vzdala jadrového arzenálu, jej nijaké záruky neprinieslo.
Po zvolení Trumpa však časť ukrajinských jastrabov pritvrdzuje a otvorene hovorí o možnosti, že by Ukrajina odstúpila od dohody o nešírení jadrových zbraní a vyvinula vlastné... Dokonca môžeme predpokladať, že v tom nie sú sami a že je to súčasť širšej hry tej časti ukrajinských spojencov, ktorí chcú Trumpa s jeho mierovými zámermi zlomiť. A vrátiť späť k vojnovému programu. Alebo k programu rozširovania NATO.
A ukrajinský jadrový program - ticho podporovaný a kontrolovaný časťou západných spojencov – to by už bola celkom iná liga.
Aktívna by mohla byť hlavne Veľká Británia a jej tajné služby, ktoré majú na ukrajinské vedenie mimoriadne silný vplyv. Napokon, bol to prestížny The Times, ktorý zverejnil informácie o ukrajinskej jadrovej karte. Nasledoval bruselský Politico.eu.
Spustilo sa mediálne roztlieskavanie a politické hry namierené na - povedané šachovou terminológiou - osudovú vidličku: buď NATO a západné vyzbrojovanie Ukrajiny, alebo ukrajinské jadrové zbrane…
Treba asi dodať, že v tejto fáze ide výlučne o informačný a politický front. Teda o nátlakovú kampaň. Nie o akútnu hrozbu. Vývoj, výroba a testovanie jadrových hlavíc netrvá mesiace, ale roky. A pre ich presné a účinné nasadenie je nutná satelitná a spravodajská infraštruktúra, ktorá nad Ukrajinou je a ostane výlučne západná. Nie ukrajinská.
Vojensky by zopár ukrajinských „špinavých bômb“ aj tak veľa neriešilo. Na odstrašenie je už neskoro. A pri ich prípadnom nasadení by si Ukrajinci strelili do hlavy. Ak by použili proti ruskej armáde jadrovú zbraň, Rusko by bolo oprávnené odpovedať jadrovým protiúderom, ktorý by poslal Kyjevskú oblasť do doby kamennej.
Nie, vážení, v tejto špinavej hre nejde ani o ukrajinskú jadrovú poistku, ani o bezpečnosť a záujmy Ukrajiny. Ide v nej o viac. O blokovanie prípadných dohôd s Ruskom a tlak na pokračovanie tvrdého atlantického kurzu – bez ohľadu na to, že má pre Ukrajinu ničivé výsledky. Pričom Zelenskyj nie je režisérom tejto hry. Je len hercom (v jeho prípade doslova).
Zámerom jadrového strašenia je udržať západnú vojenskú politiku v starom konfliktnom nastavení. Vykrvácanie Ukrajiny by síce bola vysoká cena, no pre časť západnej generality únosná. Rátajú sa straty Ruska, nie straty Ukrajiny.
Veľmi presne to vystihol titulok v Politico: „Zelenskyj: potrebujeme NATO alebo jadrové zbrane... a chceme NATO“. Treba len doplniť, že to žiadajú (samozrejme bez záruk) hlavne Londýn, Brusel, Paríž… A časť amerického bezpečnostného aparátu a americkej oligarchie, ktorá je nervózna z víťazstva Trumpa.
A ktorá trpí alergickými reakciami na slová „dohody“ a „mier“.
2. Trump zosilnel
Na druhej strane šachovnice sedí Trump a jeho tím. Bolo to tak aj po roku 2016. Trump presadzoval ukončenie sankcií a dohodu o neutralite Ukrajiny s Ruskom. No ďaleko nezašiel. Dostal sa pod krížovú paľbu médií a tajných služieb, po ktorej musel otočiť. Vyzbrojovanie Ukrajiny pokračovalo podľa pôvodných plánov CIA.
Dnes je to (dúfajme) trochu inak. Trump prezidentské voľby prevalcoval a získal širokú verejnú podporu Američanov. Podľa prognóz ovládnu republikáni celý Kongres. Mandát Trumpa je mimoriadne silný. Navyše po katastrofálnych výsledkoch Západu vo vojne o Ukrajinu sa mení aj strategické uvažovanie v časti bezpečnostnej komunity. Tá bola – na rozdiel od politických aktivistov – pomerne realistická. Priznávala, že pôvodné plány s porážkou Ruska nevyšli a eskalácia by neviedla k obratu, ale k rizikám a ťažko únosným nákladom.
Doba sa zmenila. Geopolitické pomery síl sa zmenili. Aj domáca verejná mienka sa zmenila. Progresívci bodovali prevažne tam, kde sa od voličov nevyžadovali osobné doklady. Inak napriek mediálnej podpore celkom pohoreli.
Trump dnes naznačuje, že už nemieni robiť kompromisy. Dementoval správy o nasadení provojnovo nastaveného Pompea na ministerstvo obrany. Tajné služby a obranu chce obsadiť lojalistami. Následne chce korigovať americkú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Vojny, ktoré vedú k stratám, dlhom v stovkách miliárd dolárov a pravdepodobnej porážke alebo patu, chce ukončiť.
Špeciálne to platí o vojne o Ukrajinu. Trump a jeho ministri chcú zrušiť zákaz rokovaní s Ruskom. Budú tlačiť na prímerie a následne na mierové dohody.
Obsah Trumpovho návrhu nepoznáme. To, čo uniklo do médií, však vyzeralo príšerne, hlavne z pohľadu Európy, ktorá by mala nasadiť vojakov aj financie na udržanie zmrazenej frontovej línie. Američania by si len umyli ruky – a posunuli riziká na Európanov. Venovali sme tomu samostatný komentár.
Napriek tomu však môžeme byť stále optimisti. Išlo len o kusé informácie z médií, nie o výstupy z Trumpovho tímu.
Dobrá a správna je kľúčová zmena, ktorú presadzuje Trumpov tím. Ruší sa zákaz rokovaní s Ruskom. A otvára sa priestor pre prímerie, dohody a následne mier. Američania možno prídu s prvým návrhom, ktorý bude radikálny a neprijateľný. To isté možno urobia Rusi. Alebo Ukrajinci. Bolo by to pochopiteľné, rokovania, ktoré by obrusovali hrany, boli roky tabu. Po obnovení komunikácie sa možno začnú hľadať východiská pre realistickú mierovú dohodu.
A možno to nikam nepovedie. Nevieme.
No podstatné je, že sa s tým vôbec začalo a že prichádza pokus vyriešiť konflikt a krízu inak ako vojensky. Aj tie mierové pokusy, ktoré nevedú k rýchlym výsledkom, sa cenia.
Najväčšou chybou v ukrajinskom konflikte nebolo vyzbrojovanie Ukrajiny štátmi NATO, ktoré trvá už desiaty rok. Najväčšou chybou bol zákaz politických rokovaní s Ruskom. A presvedčenie provojnových aktivistov, že k riešeniu povedie vojenské víťazstvo Ukrajiny nad Ruskom.
Neviedlo.
K riešeniu zrejme povedú veľmi náročné politické rokovania vo formáte Západ – Ukrajina – Rusko. Budú tvrdé, keďže každý z tejto trojice prejavil dostatočnú silu na to, aby nemusel pristúpiť na ponižujúce alebo kapitulačné podmienky. Hľadanie dohody môže trvať roky. Za pokus to však určite stojí.
Je hanebné, že širšie rokovania o bezpečnostných dohodách sa odmietali takmer desať rokov. Vždy to viedlo len k zhoršeniu stavu, k obetiam na životoch. A k zúženiu priestoru pre východiská.
S Trumpom sa zrejme toto hlúpe pózovanie skončí. A nie, Trump pri tom nepresadzuje nijaké revolučné zmeny. Je to len návrat k starému overenému poriadku. Návrat od politického aktivizmu späť k politike.
3. Eurobanka verzus transakčná daň
Jedna z najspornejších a najškodlivejších daní z Ficovho konsolidačného balíka – daň z finančných transakcií – v stredu narazila na Európsku centrálnu banku. Samo osebe by to mohla byť dobrá správa. Transakčná daň je absurdná. Zdaňuje to, čo už bolo zdanené, alebo čo bude zdanené…
Žiaľ, výhrady eurobanky nie sú vecné, ale čisto egoistické. ECB si len chráni svoje „vlastné“ peniaze, respektíve peniaze eurosystému. A robí to z dvoch dôvodov.
Prvý je správny a celkom pochopiteľný. Týka sa peňazí, s ktorými pracuje eurobanka a následne národné banky. ECB sa obáva, že transakčná daň by sa mohla týkať aj niektorých finančných operácií Národnej banky Slovenska (zástupca ECB na Slovensku).
Znamenalo by to, že z peňazí emisnej banky by si časť – ľubovoľnú časť určenú výškou transakčnej dane – zobrala do vrecka vláda. Presnejšie, len jedna z vlád eurozóny.
A to by bolo finančne zvrátené.
Eurobanka správne varuje, že transakčná daň bude odrádzať organizácie od platieb a výmeny peňazí, čím bude deformovať celý finančný systém. Lenže – eurobanka nežiada úplné prehodnotenie tejto pochybnej dane. Chce len výnimky pre seba, respektíve pre Národnú banku Slovenska.
Týmto sa dostávame k druhému dôvodu, pre ktorý sa ozvala ECB. Je ním zámer Bruselu zaviesť vlastný, európsky systém dane z finančných transakcií. Nemá byť určený na financovanie národných vlád, ale na financovanie dlhovej služby EÚ.
Má vzniknúť niečo ako európska federálna daň, ktorá nebude slúžiť na financovanie federálnych služieb (tie neexistujú), ale na splácanie mamutích dlhov EÚ. Tie si Únia narobila počas pandémie Plánom obnovy v objeme 750 miliárd eur. A potom financovaním Ukrajiny, čo tiež porastie na stovky miliárd eur.
Dlh EÚ sa musí začať splácať o tri roky. A jedným z hlavných nástrojov na zabezpečenie nových príjmov EÚ má byť aj európska transakčná daň. Preto je z nápadov Kamenického nervózna práve eurobanka. A zrejme sa pridá aj Brusel (samozrejme až potom, čo sa zobudí).
Slovákom hrozí, že budú o pár rokov v mimoriadne blbej situácii. Zdanené peniaze sa im ešte raz zdania národnou transakčnou daňou. A potom ešte raz európskou transakčnou daňou…
Optimálne by bolo, ak by sa aj nové dane Kamenického, aj nové dane EÚ hodili do koša ako neprijateľné.
Je to však málo pravdepodobné. Smerujeme do stavu, v ktorom nebudú mať hlavné slovo ľudia a ich zástupcovia, ale dlhy. A veritelia.
4. Tanečníci na hroboch
V prehľade ešte krátko spomenieme tragédiu z Košíc. Podľa vyšetrovateľov inšpekcie jeden z policajtov zbil muža, ktorý v obchode ukradol fľašu alkoholu. Napadnutý muž následne v nemocnici podľahol zraneniam hlavy.
Na tomto prípade sú smutné dve veci. Jednak to, že policajt, ktorý má „pomáhať a chrániť“, zmlátil muža závislého od alkoholu – s následkom smrti. Ak nešlo o ojedinelý skrat, ale o hlbší problém v časti slovenskej polície, treba to vyšetriť a zabrániť tomu, aby sa čokoľvek podobné zopakovalo.
Ešte smutnejšie je však to, ako sa k tragédii postavila časť aktivistických médií a opozície. Už opäť sa snažia z nešťastia a smrti človeka vytĺkať politické body. A neváhajú pri tom manipulovať a šíriť bludy.
Je to ohavné.
A najohavnejšie na tom je, že sa to opakuje. Máme tu ľudí, ktorí sa špecializujú na tanec nad hrobmi a šírenie nenávisti. Aby si na tom prihriali vlastnú politickú agendu. Bolo to tak po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice, keď sa pripravovala cesta pre PS a Kiskovu stranu. Bolo to tak aj po vražde pri Teplárni, ktorá sa zneužila na pretláčanie LGBTQI agendy.
Niektorí z tanečníkov nad hrobmi (ako Čaputová či Mikloško) vtedy predviedli pozoruhodné premety, ktoré ich hodili z Bratislavy rovno do Vatikánu. S prosbou, aby homosexuálnu a queer komunitu viac pozdvihla aj Svätá stolica.
Dnes SaS a progresívci žiadajú hlavu ministra vnútra. Denník N dokonca tragédiu spája s Ficom. Šírenie politickej hystérie pritom v tomto prípade naráža na fakty.
Politický krik médií a opozície by sa dal pochopiť, ak by sa polícia či vláda snažila tragédiu zakryť alebo prefarbiť. To sa však nestalo. Naopak, úrady postupovali od začiatku až doteraz správne.
Zasahujúci policajt sa zrejme po hospitalizácii zraneného muža pokúšal vyrobiť príbeh o úteku a páde na hlavu. Napísal to do policajnej správy. Lekárska správa a aj preverovanie zásahu však preukázali niečo iné – násilné metódy policajta. Vec išla na inšpekciu. A tá rýchlo zasiahla, zadržala podozrivého a začala ho stíhať. Ministerstvo aj vedenie polície chystajú hlbšie preverenie praxe na viacerých policajných oddeleniach.
Kde je tu priestor na vyrábanie politických káuz? Nikde. Majstri bojových umení a tanečníci na hroboch si ho vymysleli.
Dnes sa obmedzujú na to, že minister ani policajný prezident nekonali dostatočne rýchlo. Rýchlo, rýchlo, rýchlo pred kamery. Najlepšie ešte pred pohrebom a pred začatím vyšetrovania, všakáno…
To jediné by sedelo. Rýchlosť, s akou aktivisti typu Hamran či Lipšic dokázali vyhľadávať obete, hroby, kamery a mediálne pózovanie, sa tak skoro prekonať nedá.
