Prečo viac žien nerobí kariéru? Odpoveďou môže byť aj biológia

Zamyslenia nad tým, či ženy môžu a dokážu mať kariéru aj rodinu súčasne, pozorujeme už 60 rokov. Slávnu vetu „ženy môžu mať všetko, len nie v tom istom čase“ vyslovila Betty Friedanová, ktorej kniha The Feminine Mystique v roku 1963 odštartovala druhú vlnu hnutia za práva žien.

Naposledy sme sa vo veľkom hádali, čo všetko ženy môžu alebo nemôžu mať, pred desiatimi rokmi. Diskusiu spustila bývalá vysoká úradníčka Clintonovej administratívy, keď ohlásila, že opúšťa vysnívanú pozíciu.

V článku uverejnenom v The Atlantic Anne-Marie Slaughterová vysvetlila, čo ju primälo vzdať sa sľubne rozbehnutej kariéry. Keď Slaughterová pracovala vo Washingtone D.C., jej syn v susednom štáte zažíval problematickú pubertu. Vysoká úradníčka navštevovala rodinu iba cez víkendy a syn údajne potreboval, aby sa mu viac venovala.

Slaughterovej manžel sa však podľa jej vlastných slov o deti vzorne staral. Nezdá sa teda, že by skutočne nemohla nechať bremeno výchovy z väčšej časti na muža a venovať sa kariére. Nevedno prečo, autorka priamo nepovedala, že rodina pre ňu bola dôležitejšia. Rovnako ako pre mnohé iné ženy.

Viaceré akademické štúdie pritom naznačujú nielen, že ženy naozaj pred prácou uprednostňujú iné veci, ale že významný vplyv by mohla mať biológia.

Možno sa taká narodila...

Amy Lauová sama a takmer z ničoho vypiplala úspešnú firmu. Teraz je však nešťastná, má pocit, akoby sa jej v duši usadila tmavá hlina, ktorej sa nevie zbaviť. Naplnená sa cítila iba tesne po narodení dcéry. Dievčatko má však teraz bližší vzťah s otcom, ktorý sa oň stará počas toho, ako ona zarába.

Smrteľne unavená Amy sa upína k šanci predať firmu, vďaka čomu by si nielen oddýchla, ale aj napravila vzťah s dcérou. Americký seriál Beef (preložené do češtiny ako Ve při), ktorý sa v roku 2023 objavil na Netflixe, ťažko považovať za lastovičku kultúrnej zmeny. V postave živiteľky rodiny, ktorú stres a depresia doženú až k ničivému konfliktu, by sa však mohli nájsť mnohé súčasníčky.

Ukazuje sa totiž, že zameranie na kariéru, ktoré mnohým mužom vyhovuje, nerobí dobre veľkému percentu opačného pohlavia. Aj prieskumy potvrdzujú, že po kariére až tak netúžime ako muži, a väčšina z nás si viac cení vzťahy, voľný čas, či starostlivosť o druhých.

Feministky zvyknú tvrdiť, že tieto ženské preferencie sú spôsobené výchovou alebo formovaním spoločnosťou, ktorú ovládajú muži. Teóriu o vrodenej ženskej osobnosti považujú za škodlivý stereotyp. Práve dôraz na socializáciu a popieranie vplyvu biológie vo svojej knihe Ľudská rôznorodosť kritizuje Charles Murray.

Proti teórii, že za mužsko-ženské osobnostné rozdiely môže iba socializácia, Murray argumentuje prieskumami. Pridanou hodnotou toho nižšie popísaného je fakt, že sa opiera o údaje zo 76 štátov sveta.

Pokiaľ by spoločnosť, jej hodnoty a pravidlá mali rozhodujúci vplyv na to, či sa žena v dospelosti bude chcieť napríklad starať o deti a muž opravovať stroje, v štátoch s najvyššou rovnosťou mužov a žien by osobnostné rozdiely oboch pohlaví mali byť nižšie než v tých, kde sú ženy menej emancipované.

Čím vyššia rovnosť, tým väčší rozdiel

Prieskum z roku 2018 však ukázal opačný trend. Armin Falk a Johannes Hermle zistili, že povaha oboch pohlaví sa najviac odlišovala v najvyspelejších štátoch: Holandsku, Nórsku, Švédsku, Kanade a vo Veľkej Británii. Najmenšie osobnostné rozdiely medzi mužmi a ženami namerali v Číne, Malajzii, Japonsku, Južnej Kórei a v Indii.

Ekonomicky úspešné krajiny, ktoré sa umiestnili aj na prvých priečkach Indexu rovnosti mužov a žien, sa teda podpísali pod väčšie rozdiely medzi pohlaviami.

Podľa Falkovho prieskumu ženy v priemere uprednostňovali nezištnosť, dôveru a pozitívnu reciprocitu a mali väčší odpor k negatívnej reciprocite než opačné pohlavie. Reciprocita je termín zo sociálnej psychológie. O negatívnu ide vtedy, keď na konanie s nepriaznivými dôsledkami niekto reaguje činom, ktorý má približne rovnako nepriaznivý dopad. Príkladom je trest či v extrémnom prípade pomsta. Príkladom pozitívnej reciprocity môže byť opätovanie úsmevu.

Muži, ktorých Falk s Hermleom skúmali, boli zároveň ochotnejší podstupovať riziko a v porovnaní so ženami im menej prekážalo dlhšie čakanie na odmenu.

Dôvodom, prečo podľa Murrayho vo vyspelých krajinách existujú vypuklejšie osobnostné rozdiely medzi mužmi a ženami, by mohlo byť, že v týchto kultúrach majú obe pohlavia možnosť rozvíjať svoje prirodzené vlohy. Je to však iba jedna z hypotéz.

Autor zároveň spomína štúdie, podľa ktorých v najvyspelejších krajinách okrem psychologických narastajú aj fyziologické rozdiely medzi mužmi a ženami, napríklad čo sa týka telesnej výšky. Pre tento fenomén Murray nemá vysvetlenie. Spomínané psychologické rozdiely medzi ženami a mužmi sú spriemerované, neplatia teda pre všetkých, upozorňuje zároveň autor.

Sakra práca

Ďalší prieskum, ktorý čitateľom Charles Murray predstavuje, sa venuje rozdielom medzi ženským a mužským vzťahom k práci. Tím psychológov z Vanderbiltovej univerzity sa na kariéru spýtal 322 amerických mužov a 157 žien. Nešlo o náhodnú vzorku. Všetci zúčastnení boli v 70. rokoch 20. storočia súčasťou extrémne matematicky nadanej skupiny detí. Chlapci a dievčatá v tejto výskumnej vzorke patrili do horného jedného percenta podobne obdarených.

Výskumný tím Davida Lubinského sa vzorky, ktorá mala v čase prieskumu, teda v roku 2014, 40 až 50 rokov, spýtal na preferencie ohľadom kariéry. Napriek tomu, že muži a ženy z tejto skupiny boli rovnako nadaní, zistili medzi nimi vo vzťahu k práci významné rozdiely.

Muži si viac cenili prácu na plný úväzok, schopnosť ovplyvňovať a veľa zarábať, zatiaľ čo ženy viac oceňovali prácu na čiastočný úväzok, ako aj venovanie sa komunite či rodine, alebo čas na blízke vzťahy. Muži tiež, v priemere, viac stáli o pocit úspechu v práci než ženy, a viac verili, že by spoločnosť do nich mala investovať, pretože ich nápady sú lepšie než nápady iných ľudí. Ženy zasa dávali väčší dôraz na myšlienku, že žiaden človek by nemal žiť bez uspokojenia základných životných potrieb.

“Ako skupina boli muži viac zameraní na kariérny rast a napredovanie spoločnosti prostredníctvom budovania vzdelanosti alebo vytvárania konkrétnych produktov, zatiaľ čo ženám viac záležalo na udržiavaní zdravej spoločnosti plnej života,“ píše Lubinski s dôvetkom, že tieto zistenia odrážajú predchádzajúce výskumy. Tie naznačovali, že muži majú skôr orientáciu na cieľ a ženy na udržiavanie spoločenstva.

Skúmané pohlavia sa odlišovali aj v čase, aký boli ochotné venovať práci. Iba sedem percent opýtaných mužov sa vyjadrilo, že by svojmu ideálnemu zamestnaniu nevenovalo viac ako 40 hodín týždenne. Žien, ktoré by nechceli nadčasy ani vo vysnívanej práci, bolo pritom 30 percent.

Možno ich tak vychovali...

Zástanca teórie socializácie by mohol namietať, že hoci ženy v Lubinského výskumnej vzorke boli extrémne matematicky nadané, ich neskoršie preferencie mohla aj tak vyformovať spoločnosť. Na podobné argumenty Murray predstavuje protiargument.

Murray hovorí, že skúmané dievčatá sa narodili do sveta, v ktorom už existovala rovnoprávnosť mužov a žien. V 60. rokoch sa zároveň podľa neho v Spojených štátoch začali kultúrne zmeny, ktoré museli vplývať aj na tieto dievčatá. Skúmaná vzorka tiež pochádzala z vyššej strednej triedy, ktorej školy Murray popisuje ako "plné inšpiratívnych príbehov žien vedkýň, politických líderiek, umelkýň a autoriek".

"Na stredných školách mali dievčatá a chlapci telesnú výchovu spolu, a poradcovia povzbudzovali študentky venovať sa typicky mužskej kariére. Na vysokých školách učitelia mladým ženám hovorili, aby sa zriekli manželstva a rodičovstva a sústredili sa na kariéru," píše Charles Murray.

Zo 70. rokov pochádza aj slávny slogan Glorie Steinemovej, že “žena potrebuje muža ako ryba bicykel", ktorý podľa Murrayho stelesňuje oslavu žien. Tá našla kultúrne vyjadrenie vo filmoch, populárnej hudbe a televízii. Dievčatá tejto výskumnej vzorky zároveň vedeli, že na ne netrpezlivo čakajú vysoké školy, ktoré ich rady privítajú v odboroch venujúcich sa prírodným vedám.