Nový film o Reaganovi vás prevedie jeho životom, no bez výraznej stopy

Je v tom však jeden paradox: s čím väčším odstupom sa na tieto historické osobnosti pozeráme, tým viac sa topíme v stereotypoch. Film o Ronaldovi Reaganovi s Dennisom Quaidom v hlavnej úlohe mi trochu pripomenul slovenský a historický seriál Dunaj, ktorý sa tvári, že je o období vojnového Slovenského štátu, no skôr je o najlacnejších predsudkoch bratislavskej kaviarne a moderných feministiek v období Slovenského štátu.

Čudná je už hlavná línia. Rozprávačom filmu je bývalý agent KGB, ktorý pracoval pre sovietskych lídrov počas ich geopolitickej rivality s Reaganom. Rozprávanie sa začne v súčasnosti tým, ako tohto zostarnutého špióna v jeho moskovskom byte navštívi mladý ambiciózny Rus, ktorý verí na veľkosť Ruska a príde si za ním po vysvetlenie, prečo ten veľkolepý projekt napokon padol. Jeho starší náprotivok mu celý večer osvetľuje Reaganovu veľkosť.

Je to veľmi naivné, bývalý špión hrá „dobrého“ – hoci sa nedozvieme, ako došlo k tomuto vnútornému prerodu – a mladý chalan trpí posadnutosťou Ruskom, ale napokon si to po dlhom rozprávaní od staršieho a skúsenejšieho muža nechá vysvetliť a odchádza zamyslený nad veľkosťou Reagana a veľkosťou Ameriky.

Takže dichotómia dobrý a zlý Rus. Asi nemusím čitateľovi dodávať, nakoľko uveriteľné to asi bolo. Najmä ak si uvedomíte, že ten „dobrý“ Rus je zhruba vo veku svojho bývalého kolegu z KGB a aktuálneho ruského prezidenta.

Vo filme sa veľa nedozvieme ani o skutočnej povahe toho veľkolepého zápasu medzi Západom a Sovietskym zväzom. Film je skôr pre pamätníkov, ktorí vopred rozumejú obludnosti sovietskeho režimu, ešte si pamätajú Reaganov boj a chcú si ho skôr v dobrom pripomenúť bez zbytočného zdržovania politickými súvislosťami.

Ak by si ho však pozrel mladý človek, zrejme by ničomu podstatnému vo filme dobre nerozumel. A už vôbec nie tomu, ako americkú spoločnosť poznačil súboj s americkými komunistami, s ktorými Reagan zviedol zápas ešte v mladosti ako hollywoodsky herec.

Je to však malé okienko do minulého sveta amerických celebrít, s presahom na súčasnosť. Kde-kto sa dnes pýta, prečo by súdny človek mal chcieť voliť niekoho, koho podporuje Taylor Swift a Ariadna Grande. Film Reagan ilustruje, že nejde o nový fenomén, americká kultúrna obec bola posadnutá aj pred 50. rokmi. Vtedy išlo ešte o ten starý marxizmus.

Toľko kritika tohto filmu, ktorý aj americký recenzenti označujú za premeškanú príležitosť. 

Napriek tomu sa film so zaťatými zubami oplatí pozrieť. Obsahuje totiž aj niekoľko vzácnych línií, ktoré vás tou nudou prenesú. Rozdelil by som ich do troch častí: Reaganove prejavy, jeho vtipný nadhľad a vzťah s dvoma kľúčovými ženami jeho života: s mamou a manželkou.

Podobne ako vo filme Nixon (1995) s Anthonym Hopkinsom v hlavnej úlohe, aj v Reaganovej snímke sa filmári pokúsili vo filme predstaviť ranú formáciu budúcich prezidentov v detskom veku prostredníctvom vzťahu s mamou. Pozoruhodné je, že otec v nej hrá akoby podstatne menšiu rolu. Pritom z nich vyrástli pevní muži so silnými zásadami a boli schopní ustáť ťažké zápasy.

Ako to bolo možné, ilustruje jedna scéna vo filme o Reaganovi: asi desaťročný pribratý okuliarnatý Ronald sa vracia zo školy a prenasleduje ho tlupa konškolákov, ktorá ho šikanuje. Matka ho čaká pred domom a dohovorí mu: „Ak sa im nepostavíš, zajtra tu budú opäť.“ Ron sa chvíľu spamätáva z toho, čo práve počul od mamy – podobne ako malé orlíča, ktorého orlia matka pustí z obrovskej výšky, aby sa naučilo lietať a ono je sprvu zmätené, prečo mu to urobila –, po chvíli sa otočí, vyhrnie rukávy a pustí sa do nich. Jeho mama to sleduje od dverí. 

Reagan aj Nixon mali skrátka nielen pevné matky, ale aj prísnu protestantskú výchovu.

Mimochodom, Nixonovi rodičia boli dokonca puritánski kvakeri. Keď sa Nixonovej mamy krátko pred smrťou pýtali, či z jej syna bude dobrý prezident, novinár to zrejme myslel ako rétorickú otázku, na ktorú predsa každá mama automaticky odpovie: „Jasné!“

Ale pani Nixonová odpovedala podmienečne: „Ak sa bude držať Boha, bude dobrý prezident.“

No vzťah s manželkou je v Reaganovi na rozdiel od Nixona stelesnený trochu naivne. Jeho druhá manželka (vzal si ju ešte pred politickou kariérou) ho vo všetkom a bezpodmienečne podporuje. Až sa divák pýta, či je to naozaj možné, aby existovala žena, s ktorou by to šlo takto „hladko“.

Na Nixonovej snímke je, naopak, vzácne zobrazenie, ako musel Richard Nixon popri ťažkých politických zápasoch udržať aj vlastné manželstvo, keďže jeho žena tlak miestami nezvládala a podľa filmového scenára sa s ním dokonca chcela rozviesť. Richard Nixon vtedy musel zápasiť aj na tomto fronte, keď sa premenil na odhodlaného gentlemana. Aj to síce pôsobí trochu naivne, ale aspoň vidíme, že to muž vo vysokej funkcii a žena po jeho boku (a tiež ich deti) nemajú jednoduché.

Vráťme sa však k Reaganovi. Treťou peknou líniou filmu je ukážka jeho nadhľadu, keď aj tie najťažšie udalosti dokázal brať s humorom.

Samozrejme, nemôže chýbať notoricky známy výrok, keď ho postreleného po atentáte zachraňuje tlupa lekárov v nemocnici a polomŕtvy Reagan povie: „Dúfam, že ste tu všetci republikáni...“ Rozveselený lekár mu vážne odpovedá: „Pán prezident, dnes sme všetci republikáni.“

Film ukazuje aj Reaganovu schopnosť dohovoriť sa so súpermi a rivalmi. Jednu pasáž som už spomenul nedávno v komentári v súvislosti s hlúpym zákazom komunikovať s ruským prezidentom Putinom, ktorý si presadila súčasná propagandistická nomenklatúra. 

V Reaganovom filme sú v rýchlom slede predstavení poslední traja sovietski lídri pred Gorbačovom, ako sedia vo svojej kancelárii, dostávajú správy od KGB o Reaganovi a popri tom holdujú veľmi nezdravému životnému štýlu. Brežnev zapije akýsi liek dvojdecovým pohárom vodky. Nasleduje jeho veľkolepý pohreb. Následne v rovnakej miestnosti Andropov pije rum, v ďalšom prestrihu je záber na jeho pohreb. V tretej scéne nový generálny tajomník ZSSR Černenko nezdravo kašle nad cintorínom cigaretových ohorkov. Veľkolepý pohreb Andropova.

Nasleduje prestrih do Oválnej pracovne, kde Reagan tresne telefónom: „Ako mám s nimi nadviazať komunikáciu, keď mi stále umierajú?!“

Reagan mal u rivalov medzi vysokopostavenými Demokratmi dobrého priateľa. Na začiatku svojho prezidentského úradovania mu povedal: „Stanovme si čas o šiestej popoludní, čo povieš?“ vraví mu Reagan. „Čo tým myslíš?“ „Po šiestej nie sme súperi, ale len dvaja Íri, ktorí si spolu dajú pivo,“ odpovedá mu Reagan a tak sa začalo dlhoročné priateľstvo.  

Tento muž sa vo filme nachádza pri Reaganovi aj v nemocnici, keď sa po atentáte prvýkrát preberie po operácii. Drží v ruke čosi ako ruženec, skloní sa k Reaganovi a povie mu: „Ty naozaj urobíš všetko pre to, aby si presadil tú strašnú daňovú reformu, ešte aj prežiješ!“ Preberajúci sa Reagan mu odpovie rovnakou mincou: „Dal som predsa jasné rozkazy, žiaden demokrat na sto yardov!“

Taký je film o Reaganovi. Jednoduchým spôsobom pobaví, jeho osobnostnú povahu sprístupní, ale priveľkú hĺbku od toho nečakajte.