A napokon: „Niektorí katolíci, keby prišiel aj sám satan a sľuboval im kriminalizáciu potratov, tak by zabudli na všetko ostatné a uctievali ho ako mesiáša."

Halíkov problém pritom nespočíva v tom, že v príhovore pripodobnil Trumpa k Leninovi, Hitlerovi či Maovi. Nejde ani o to, že sa vysmieva konzervatívnym voličom. Ani o to, že prehliada chyby svojich progresívnych favoritov. A ani o to, že vyzýval Čechov, aby v budúcoročných voľbách volili tak, aby nedopadli ako Slováci, ktorých vláda posúva štát zo „stredu zjednotenej Európy do sféry vplyvu zločineckého Ruského impéria".

Skutočný Halíkov problém je, že aj keď pri svojom príhovore používal autoritu kňaza, slová evanjelia zamenil za papagájovanie progresívnej propagandy.

Preto Halík sťaby komentátor Denníka N spojil hlavné morálne problémy dneška s obmedzením nelegálnej imigrácie, lžami na sociálnych sieťach a „propagandou z Ruska, ktorá rozleptáva jednotu Európy". Preto kládol dôraz na spravodlivý (!) mier pre Ukrajinu. Ba dokonca opakoval liberálnu propagandu o tom, že potraty nemožno zastaviť zákazmi, lebo tie vedú len k potratovej turistike (pritom vieme, že dáta ukazujú opak).

Skrátka Halík sa degradoval z kňaza katolíckej cirkvi na kazateľa progresivizmu. A pôsobil pri tom, akoby sa chcel nominovať do obsedantnej debaty Denníka N na tému „ako zachrániť demokraciu“. Prípadne, akoby bol jej predĺženou rukou v Českej republike.

O fenoméne, ktorý predstavuje tento apoštol progresivizmu, pritom písal už na prelome 19. a 20. storočia sociológ Émile Durkheim. Ten si už vtedy všimol, že jedným z hlavných znakov ideológie je, že sekularizuje náboženstvo a posväcuje politično.

Z toho vyplýva, že fenomén kňaza, ktorý vymenil učenie Krista za hlásanie politických „právd", nebude zas až taký nový. Záhadou tak ostáva, prečo na staré nástrahy ideológií vždy naletia tí, ktorí samých seba považujú za tú najvzdelanejšiu časť národa, spoločnosti a cirkvi.