Obzretie sa za rokom 1989

Reagan bol na rozdiel od svojich bezprostredných predchodcov nekompromisným antikomunistom a nemienil naďalej akceptovať rozpínanie svetového komunizmu pod vedením Sovietskeho zväzu. Naštvalo ho, keď v decembri 1981 poľský premiér, generál Jaruzelski vyhlásil v Poľsku stanné právo, aby tak potlačil masové nezávislé odborové hnutie Solidarność.

Reagan spolu s tímom poradcov vypracoval tajný plán, ktorý mal viesť k strategickej porážke Sovietskeho zväzu. Tajný plán obsahoval embargo na západnú technológiu, mechanizmy na radikálne zníženie svetovej ceny ropy a plynu, vybudovanie vesmírneho protibalistického štítu a napokon aj obnovenie horúčkovitého zbrojenia.

Opäť sa začal odvolávať na Atlantickú chartu podpísanú Churchillom a Rooseveltom v auguste 1941, ku ktorej sa neskôr pridal aj Sovietsky zväz. Atlantická charta zaručovala národom právo na samourčenie, teda aj vlastnú voľbu politického systému. V období studenej vojny patrila k programovej výbave Slovenskej ligy v Amerike a Svetového kongresu Slovákov. Aj z tohto dôvodu predseda Svetového kongresu Slovákov Štefan B. Roman podporoval prezidenta Reagana, keďže dúfal, že sa národy za železnou oponou dočkajú slobody.

17. november nám tieto udalosti opäť pripomína. Stojí za to si ich v stručnosti zrekapitulovať.

Medzník dvadsiateho storočia

Rok 1989 patrí nepochybne k významným historickým medzníkom „krátkeho“ 20. storočia. Pádom komunistických režimov bola ukončená studená vojna, povojnový jaltský poriadok stratil opodstatnenie a rozpadom bývalých socialistických federácií v dôsledku pádu totalít sa natrvalo zmenila mapa Európy.

Kľúčom k pochopeniu reťazenia dejinných udalostí bola predovšetkým zmena politickej línie pod vedením nového sovietskeho generálneho tajomníka Michaila Gorbačova, od marca 1985. Podľa Andreja Gračeva, Gorbačovovho blízkeho spolupracovníka, Gorbačovova politika „nového politického myslenia“ popierala leninský a stalinský princíp triedneho boja v medzinárodných vzťahoch a vychádzala z troch hlavných postulátov: odzbrojenie, nenásilie a reforma. Samotný Gorbačov, ktorý sa po zvolení do sovietskeho politbyra – najvyššieho mocenského orgánu v sovietskom totalitnom systéme – v roku 1979 začal obklopovať vplyvnou sovietskou inteligenciou, nemal v marci 1985 takmer žiadne skúsenosti na poli zahraničnej politiky.

Bezprostredne po zvolení za generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu napísal na kúsok papiera zopár poznámok, ktoré sa týkali jeho priorít v oblasti zahraničnej politiky: zastavenie zbrojenia, stiahnutie vojsk z Afganistanu a zlepšenie vzťahov s USA a Čínou. Výmena skúseného Gromyka na poste ministra zahraničných vecí za neznámeho a málo skúseného Ševardnadzeho zaručovala, že na poli diplomacie bude mať Gorbačov voľnú ruku.

Anatolij Čerňajev, hlavný zahraničnopolitický poradca Gorbačova, vypracoval koncepciu Gorbačovovho prejavu na sovietskom Ministerstve zahraničných vecí v máji 1986, ktorý Gorbačov považoval za začiatok implementácie politiky „nového myslenia“. V prejave Gorbačov po prvýkrát v dejinách Sovietskeho zväzu odmietol „triedny princíp“ v zmysle marxisticko-leninskej ideológie. Zmena zahraničnej politiky voči Západu a jej odideologizovanie mali byť východiskom pre úspešné zavŕšenie vnútropolitických reforiem. K zásadnej zmene treba pripočítať aj dosah černobyľskej katastrofy v apríli 1986, ktorá urýchlila Gorbačovovu averziu voči atómovým zbraniam.

Poľsko

Pád komunistického režimu v Poľsku sa začal postupnými zmenami pod vedením reformných komunistov. Aj preto sa zaužíval výstižný termín „revolúcie za okrúhlym stolom“. Tieto zmeny iniciované poľskou vládou pod vedením generála Jaruzelského majú svoju dlhú genézu, keď sa po zrušení stanného práva 22. júla 1983 Jaruzelski usiloval integrovať umiernených opozičných politikov z radov Solidarnośći do vládnych štruktúr.

Táto politika sledovala dvojakú stratégiu: na jednej strane rozpoltiť opozíciu, na strane druhej získať viac legitimity pre vládnuci systém. Počas rokovaní za okrúhlym stolom, ktoré vyústili do doplňujúcich volieb do poľského Sejmu v júni 1989, sa obe strany zhodli, že ústavné zmeny treba vzájomne koordinovať. I keď boli voľby do Sejmu pre komunistický režim zdrvujúce, existovala vzájomná zhoda názorov medzi Gorbačovom a novým americkým prezidentom Georgom W. Bushom, ktorý v júli 1989 navštívil Poľsko, že najvhodnejším kandidátom na poľského prezidenta bol Wojciech Jaruzelski, ktorý garantoval stabilitu.

Mimoriadne dôležitá je aj úloha Katolíckej cirkvi na čele s pápežom Jánom Pavlom II., ktorý dokázal zmobilizovať veriacich proti ideológii ateizmu a dodať im odvahu, aby sa prestali báť. Samotná Katolícka cirkev v Poľsku po brutálnej vražde otca Popiełuszka v októbri 1984 zmenila svoj postoj k režimu. Súdny proces v súvislosti s vraždou, v ktorom bola Katolícka cirkev obvinená zo zneužívania svojho postavenia na politické ciele, spôsobil definitívny odchod do tábora protirežimnej opozície.

Maďarsko

Podobne Maďarsko môže poslúžiť ako príklad revolúcie zhora. Boli to predovšetkým maďarskí reformní komunisti, ktorí sa aktívne podieľali na demontáži totalitného režimu. Revolučné udalosti v Maďarsku ku koncu 80. rokov sú navyše aj príkladom toho, ako významne môžu dejinné udalosti ovplyvniť politický vývoj. Rehabilitácia revolúcie z roku 1956 v januári 1989 a s ňou súvisiace slávnostné pochovanie pozostatkov Imreho Nagya 16. júna 1989, otvorenie maďarsko-rakúskej hranice začiatkom mája 1989, zrušenie vedúcej úlohy Maďarskej socialistickej robotníckej strany a napokon vyhlásenie Maďarskej republiky v októbri 1989 boli dôsledkom liberalizácie režimu pod vedením maďarských reformných komunistov po páde Jánosa Kádára v máji 1988.

Úloha maďarského disentu bola druhoradá, i keď masové demonštrácie k výročiam rokov 1848 a 1956 sa udiali jeho zásluhou. V rámci sovietskeho bloku malo Maďarsko špecifické postavenie aj v tom zmysle, že tzv. gulášový komunizmus počas dlhého obdobia Kádárovej vlády vytvoril umiernené prijateľnejšie podmienky pre socialistickú každodennosť. Napriek tomu koncom 80. rokov odpor občianskej verejnosti voči režimu narastal aj v dôsledku prehlbujúcej sa ekonomickej krízy.

Východné Nemecko

Dňa 20. januára 1989 sa najmocnejší muž dnes už neexistujúcej Nemeckej demokratickej republiky, Erich Honecker, nechal počuť, že Berlínsky múr bude tak dlho stáť, dokiaľ budú existovať podmienky, ktoré ho vytvorili. O trištvrte roka neskôr sa Honeckerov režim zrútil ako domček z kariet. Okrem masových demonštrácií a pod vplyvom zmeny postoja Gorbačova k východonemeckému diktátorovi, existovala ešte jedna, menej známa príčina – vysoké zadlženie východonemeckej ekonomiky a hroziaci štátny bankrot.

V júni 1988 Honecker na zasadaní politbyra vyhlásil, že treba podniknúť všetky kroky na odvrátenie hospodárskeho kolapsu. Existenciu východonemeckého štátu bolo možné udržať len za pomoci západonemeckých kreditov. Vzápätí nato spolkový kancelár Helmut Kohl, ktorý si najneskôr v súvislosti s exodom východných Nemcov do Západného Nemecka cez Maďarsko a Československo v druhej polovici roka 1989 uvedomil znamenie zmien, začal spájať poskytovanie kreditov s požiadavkou reforiem. Výrazné zlepšenie vzťahov medzi Moskvou a Bonnom a odklon od Brežnevovej doktríny urýchlili pád Honeckerovho režimu.

V januári 1989 sovietske vedenie donútilo východonemeckú vládu podpísať dokument Konferencie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe o slobode cestovania. Samotná októbrová revolúcia pod vedením Nového fóra (Neues Forum) zavŕšila proces morálneho rozkladu totalitného režimu. Keď 9. novembra vo večerných hodinách východonemecká televízia vysielala správu o otvorení Berlínskeho múru, čoskoro nato padol aj tento nenávidený symbol rozdelenej Európy.

Československo

Priebeh revolúcií v českej a slovenskej časti socialistickej federácie bol rozdielny v dôsledku odlišnej národnej a kultúrnej výbavy oboch, po slobode túžiacich, národov. V dôsledku odlišného vývoja vznikli dva nezávislé revolučné orgány – v Česku Občianske fórum a na Slovensku Verejnosť proti násiliu – ktoré dosiahli s komunistickými vedeniami v oboch socialistických republikách dohodu o prevzatí moci a vypísaní slobodných volieb.

Pád dvadsaťročného normalizačného režimu v Československu preto pripomína skôr východonemecký model. Poľský a maďarský model sa v Československu neujal, pretože komunisti pod Jakešovým vedením neboli ochotní viesť dialóg s opozíciou. V tom im bránil tzv. syndróm roka 1968 a ich bytostné previazanie s kremeľskou vládou, ktorá však v roku 1989 už nemala v pláne na záchranu socializmu poslať tanky.

Rumunsko

Jedinou revolúciou, ktorá sa nezaobišla bez strát na ľudských životoch, bola rumunská revolúcia. Aj po vyše troch dekádach je však stále zahalená tajomstvom. Nevieme, prečo boli počty obetí revolúcie po zatknutí diktátora Nicolaeho Ceauşesca po 22. decembri 1989 vyššie ako pred jeho zatknutím.

Nevie sa tiež, kto dal rozkaz na krvavé potlačenie demonštrácií v Bukurešti. Dodnes existujú rozdielne náhľady, ako revolučné udalosti v Rumunsku interpretovať, čo boli skutočné ciele protagonistov revolúcie a či vôbec išlo o revolúciu. Rozdielny je aj pohľad na masový protikomunistický odpor a opozíciu proti Ceauşescuovi.

Osobitné postavenie Rumunska v rámci sovietskeho bloku prameniace z hlbokej, historicky podmienenej nedôvery voči Rusku, prozápadné politické a kultúrne tradície a neprijatie marxisticko-leninských dogiem širokými vrstvami obyvateľstva zapríčinili špecifický vývoj balkánskeho štátu po vojne. Spočiatku úspešný ekonomický vývoj s väzbami na Západ od nástupu vlády Ceauşesca v roku 1965, ktorý charakterizoval aj nezávislejšiu zahraničnú politiku (a neúčasť na vojenskej intervencii v Československu v auguste 1968) sa napokon skončil katastrofou.

Príčiny, ktoré viedli k pádu Ceauşescovho režimu boli štyri: 1. nástup Gorbačovovho nového zahraničnopolitického kurzu, 2. dôsledky celosvetovej krízy, 3. strata podpory, najmä vo forme finančných kreditov zo strany západných finančných inštitútov ako Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky a 4. nárast domácej opozície. Rumunská revolúcia sa vyznačovala tromi zvláštnymi aspektmi: použitie sily, urýchlená poprava Ceauşesca bez súdneho procesu a napokon pôsobenie vonkajších faktorov, najmä tzv. sovietskeho faktora, ale aj vplyv západných mocností USA a Francúzska a v neposlednom rade aj úloha Rádia Slobodná Európa a zahraničných tajných služieb.

Upustenie od kontroly východoeurópskych satelitov

Gorbačovov okrídlený princíp „nevmešateľstva“, ktorý východoeurópskym satelitom zaručoval voľnosť v politických krokoch bez intervencie Moskvy, sa nevzťahoval na pobaltské republiky, čo Gorbačovovo vedenie dalo po nástupe jasne najavo. V Estónsku, Lotyšsku a Litve sa preto revolúcie uskutočnili s oneskorením. Vo Vilniuse a Rige sa nezaobišli bez ľudských obetí. Napriek tomuto oneskoreniu sa v pobaltských republikách v roku 1989 v súvislosti s annus mirabilis uskutočnila mentálna revolúcia, ktorá neskoršie zmeny – pád komunistických režimov a postupné vyhlásenie štátnej suverenity – jednoznačne ovplyvnila.

Medzi Reaganovou administratívou a nástupom novej vlády pod taktovkou Georga Busha seniora v januári 1989 fakticky neexistovala kontinuita. Vládnuci štýl novej americkej administratívy sa v prvých mesiacoch roka 1989 vyznačoval nezvyčajnou pasivitou voči rýchlo sa meniacej situácii v stredovýchodnej Európe. Toto príslovečné prešľapovanie na mieste možno pripísať faktu, že Bush sa obklopil úplne novým tímom poradcov, ktorí potrebovali určitý čas, aby sa zžili s novým prostredím.

Sovietsky zväz ako relikt histórie

Do poradného orgánu Národnej bezpečnostnej rady sa dostali osobnosti ako Condolezza Riceová (budúca ministerka zahraničných vecí), diplomat Robert Blackwill a jeden zo spolupracovníkov tímu Henryho Kissingera. Hlavný bezpečnostný poradca prezidenta Busha, riaditeľ CIA Robert Gates, písal vo svojich spomienkach, že začiatkom roka 1989 nikto v americkej vláde a spravodajských službách netušil, že rok 1989 bude rokom významných zmien: „Nepoznám nikoho z vlády alebo mimo nej, kto by začiatkom roka 1989 predpovedal, že pred ďalšími prezidentskými voľbami bude Východná Európa slobodná, Nemecko zjednotené a členom NATO a Sovietsky zväz bude reliktom histórie“.

Philip Zelikow, poradca prezidenta Busha v otázkach európskej bezpečnosti, mal príležitosť z bezprostrednej blízkosti pozorovať meniaci sa postoj USA voči štátom stredovýchodnej Európy. Spolu s ministrom obrany Dickom Cheneym bol presvedčený, že Gorbačov sa usiloval o revitalizáciu sovietskeho impéria. Tieto protichodné stanoviská boli jedným z dôvodov, prečo nová americká vláda nebola ihneď pripravená na zásadný postoj.

Prezident Bush bol oveľa viac ako jeho predchodca zainteresovaný na bezpečnosti a stabilite. Prevládalo u neho úsilie o zachovanie statusu quo v rozdelenej Európe. Vo Washingtone sa podľa Zelikowa najviac obávali možného scenára, ktorý by pripomínal potlačenie maďarskej revolúcie z roku 1956 alebo represií v súvislosti s poľským hnutím Solidarność.

Americké veľvyslanectvo vo Varšave sa v súvislosti s poloslobodnými voľbami v júni 1989 obávalo príliš jednoznačného víťazstva Solidarnośći a počas návštevy Poľska v júli 1989 americký prezident presviedčal generála Jaruzelského, aby kandidoval na prezidentský post, pretože mu záležalo na stabilite. Americký veľvyslanec v Poľsku písal pre Biely dom, že ak by Jaruzelski nebol zvolený za poľského prezidenta, existovalo latentné nebezpečenstvo občianskej vojny, ktorá by sa mohla skončiť sovietskou intervenciou.

Zjednotenie Nemecka

Posledným fenoménom, ktorý úzko súvisel so zmenami v dôsledku pádu komunistických režimov, bolo zjednotenie Nemecka. Nemecká otázka tvorila v prostredí sovietskeho vedenia dôležitú agendu a zároveň bola jednou z najťažších úloh. Sovietsko-západonemecké vzťahy sa v druhej polovici 80. rokov začali meniť smerom k uvoľneniu napätia. Vzájomná deklarácia z júna 1989 pôsobila doslovne ako bomba, ktorá podmínovala nielen postavenie Východného Nemecka, ale aj ostatných socialistických štátov.

Napriek zlepšeniu vzťahov medzi Moskvou a Bonnom nebol Gorbačov v prvých týždňoch po odstránení Honneckera ochotný podporiť princíp samourčenia pre nemecký národ a zotrvával približne do konca januára 1990 na pozícii dvoch nemeckých štátov.

Zatiaľ nie je úplne objasnené, čo viedlo Gorbačova k zmene stanoviska, keď začiatkom februára 1990 v prítomnosti Helmuta Kohla vyhlásil, že otázka zjednotenia Nemecka je záležitosťou nemeckého národa.

Pre vývoj od februára 1990 nebola určujúca otázka, či a kedy bude Nemecko zjednotené, ale skôr či bude zjednotené Nemecko členom vojenskej aliancie NATO. O tomto vypovedá celý sled udalostí od februára do septembra 1990, keď bola podpísaná Zmluva o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku, známa aj ako Zmluva dva plus štyri (dva nemecké štáty a štyri víťazné veľmoci: USA, Veľká Británia, Francúzsko a ZSSR). Zmluva poskytla medzinárodnoprávny rámec pre zjednotenie Nemecka a v článku šesť garantovala právo Nemecka na členstvo vo vojenskej aliancii.

Dejiny nekončia, pokračujú

Dnes je nad slnko jasné, že bez Jána Pavla II., Reagana, Gorbačova a obrovskej túžby národov za železnou oponou po slobode, by sa neľudský systém komunizmu nezrútil.

To, že sa mnohé túžby a očakávania naplniť nepodarilo a že dejiny idú ďalej svojou cestou, je už však iná kapitola.