Boli to dni, ktoré sa už navždy vryli do pamäte. "Tehdy v Praze / Vtedy v Bratislave”, tak znelo pozvanie pri príležitosti 35. výročia dôležitých udalostí Novembra 1989, ktoré zmenili bývalé komunistické Československo.
Na stretnutí sa zišli bývalí študenti vtedajšieho režimu, ktorí si zaspomínali, aké to bolo v prvej línii, hovoriť za všetkých a v neposlednom rade držať kľúče na znak odchádzajúceho starého režimu a prichádzajúcej slobody.
Na diskusné stretnutie J. E. Rudolfa Jindráka, mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca, prijali pozvanie priami účastníci ako Henrieta Hrinková, Pavel Chalupa, Tomáš Cikrt či Milan Novotný. Na neformálnej besede na Veľvyslanectve Českej republiky v Bratislave sa zúčastnili aj obyvatelia zo Slovenska, Česka či Poľska, ktorí si s hosťami radi zaspomínali na tieto búrlivé dni.
Večerom sprevádzal Marián Sedílek, vtedajší poslucháč Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FF UK) v Bratislave a účastník študentského štrajku v novembri 1989.
Revolúcia priniesla slobodu
O novembri 1989 sa hovorí ako o období, keď sa voči vtedajšej komunistickej vláde postavili ľudia, no predovšetkým študenti túžiaci po slobode. Tí boli hlavnými iniciátormi, uvedomovali si absenciu slobody prejavu, nemožnosť vycestovať z krajiny či slobodne vyjadriť svoj názor.
[link url =https://standard.sk/280732/keby-som-dnes-bola-studentka-protestujem-za-slobodu-slova-tvrdi-henrieta-hrinkova]Neskôr sa k nim pripájali aj študenti divadelného či výtvarného umenia a ďalší obyvatelia cítiaci nespokojnosť v uzavretej, tajnou políciou (Štátna bezpečnosť - ŠtB) kontrolovanej krajine.
Ľuďom diktovala život politická strana, ktorá mala právomoc na všetko, keďže opozičné strany neboli povolené.
V Bratislave sa všetko začalo už 16. novembra
Známemu 17. novembru však predchádzal 16. november, keď sa v uliciach Bratislavy zhromaždili prví statoční študenti. Bolo ich okolo 200. Nečakali, ako po páde Berlínskeho múru zareagujú Viedeň, Praha, Budapešť alebo Moskva.
Táto hŕstka študentov sa postavila a do ulíc išla sama. Zo stoličiek ich zdvihol súd Bratislavskej päťky, ktorej disidenti boli zatknutí za to, že v auguste 1989 chceli položiť kvety na schody Univerzity Komenského, kde bola počas okupácie zastrelená iba 15-ročná študentka.
Bratislavskí študenti už nepotrebovali viac. Vyšli so svojimi postojmi z internátnych izieb na verejnosť. Najodvážnejšou ženou študentského pochodu sa stala Henrieta Hrinková, vtedy ešte študentka 4. ročníka žurnalistiky FF UK.
„Chceme týmto nemým gestom ukázať, že nám záleží na tom, ako študujeme, prečo študujeme, aby tento život na vysokej škole mal nejaký zmysel,” zneli slová v prejave študentky Hrinkovej spred 35 rokov, ktoré započali novú éru.
Henrieta mala odjakživa vášeň pre slobodný prejav a slobodné písanie. To však bolo za čias komunizmu prísne cenzurované. „Keď som zmaturovala, vedela som, že chcem byť novinárka. Túžila som písať články a v nich odhaľovať nejaké krivdy,” začína svoje rozprávanie Henrieta Hrinková.
Ako spomína, ani jeden z jej rodičov nebol členom strany, a tak to mala v čase komunizmu ťažké, aby sa na vysokú školu dostala. Na prvý raz ju na školu nezobrali. Keď sa však na školu na druhý raz zázrakom dostala, zoznámila sa so spolužiakmi, ktorí jej otvárali obzory. Medzi nimi bol aj ďalší z organizátorov študentského pochodu Milan Novotný.
„Viera v Boha, národ, história, kultúra, rodina a tradície,” spomína Novotný na to, čo mu bolo doma vštepované. Na škole sa snažil dávať dokopy ľudí rôzne zmýšľajúcich. Okrem toho bol spoluzakladateľom nezávislého časopisu Proglas.
„Mám rodinu vďaka revolúcii. Počas revolúcie som si našiel manželku, ktorú by som si bez revolúcie nenašiel,” pokračuje vtipnou historkou človek, ktorý doma vyrastal v antikomunistickom prostredí a už odmala pociťoval nespravodlivosť zo strany režimu.
Spolu s Hrinkovou patria k prvým študentom, ktorí verejne vyslovili svoj nesúhlas s vysokoškolským zákonom, žiadali akademickú slobodu, demokraciu, slobodu v cestovaní a slobodu pre väznených členov Bratislavskej päťky.
Dnes sú obaja členmi Študentského štrajkového výboru FF UK v Bratislave.
Ďalším z hostí Tehdy v Praze / Vtedy v Bratislave bol bývalý študent z Prahy, ktorý november 1989 zažil ako poslucháč FF UK v Bratislave, Tomáš Cikrt. Ako vraví, je vďačný za to, že sa komunistický režim zmenil.
„Ja si myslím, že my sme najšťastnejšia generácia Čechov a Slovákov. Mal som 20, keď prišla revolúcia, všetko bolo predo mnou a zároveň som vedel, čo je to tá nesloboda,” vraví Tomáš Cikrt, ktorý sa v tomto období stal hovorcom študentov zdravotníctva.
Na začiatky revolúcie si spomenul aj Pavel Chalupa, člen Študentského štrajkového výboru Divadelnej fakulty DAMU v Prahe. Bol paradoxne vychovávaný v komunistickej rodine. „Ja som taká čierna ovca rodiny, ktorá sa pustila do umenia,” vraví dnešný herec, ktorý zažil tvrdý zásah polície 17. novembra v Prahe. Jeho priatelia z umeleckej branže ho však nasmerovali k tomu, že sa postavil režimu.
Spomenul aj rozpoltenosť vytvorenú prísnou kontrolou vyslovených slov. „Doma sa hovorilo inak a vonku inak,” opisuje situáciu o neslobode názorov a myšlienok, ktoré nesúzneli s ideológiou vtedajšieho režimu.
Za spevu prišla polícia
Počas spievania štátnej a študentskej hymny počas študentského pochodu 16. novembra prišli k študentom na autách príslušníci Verejnej a Štátnej bezpečnosti. Mladých ľudí to však neodradilo, zomkla ich spoločná viera, hnala ich dlhotrvajúca nespokojnosť, a tak sa pochytali za ruky a s energiou a vierou rýchlym krokom išli ďalej.
Študenti sa počas tohto neohláseného, a teda nepovoleného protestu presunuli od vtedajšieho Mierového námestia na Hviezdoslavovo námestie, aby si pripomenuli Sviečkovú manifestáciu (1988), o ktorej historici hovoria, že otvorila cestu k Nežnej revolúcii.
[link url =https://standard.sk/609290/asi-150-sviec-po-36-rokoch-ludia-si-pripomenuli-svieckovu-demonstraciu]Na Šafárikovom námestí sa opäť zastavili, aby položili kvety na miesto zastrelenej študentky Danky Košanovej v roku 1968.
Odtiaľ ich kroky, za sprievodu polície, smerovali k vtedajšiemu Ministerstvu školstva na Dobrovičovej ulici, kde počas skandovania protikomunistických hesiel ako „Chceme školy pre všetkých”, „My chceme slobodu” alebo „Chceme demokraciu”, vyšli z ministerstva Ján Povrazník, riaditeľ odboru vysokých škôl, a Gejza Šlapka, tajomník ÚV KSS, ktorý študentov urážal a pokrikoval na nich.
„Že čo chcem ako žena? povedal Šlapka, a to ma fakt naštvalo,” hovorí odhodlane Hrinková, ktorá sa 16. novembra stala hlavnou rečníčkou aj napriek tomu, že s odstupom času to vidí tak, že na túto silnú situáciu nebola vôbec pripravená.
„Bola tam veľká spolupatričnosť, cítila som, že nie som na to sama,” konštatuje s dôvetkom, že mala pocit, že už nič nemôže stratiť a musí o neprávostiach hovoriť.
[link url =https://standard.sk/495985/pre-nas-bol-protestny-pochod-zo-16-novembra-prekrocenim-rubikonu-strachu-vravi-milan-novotny-prvi-protestovali-za-slobodu-bratislavski-studenti]Demonštrujúci študenti už o diskusiu s vládnymi predstaviteľmi nestáli. Podľa nich sa už nadiskutovalo dosť. Svojím demonštratívnym pochodom vyvíjali tlak na zmenu v politickom režime.
Zostrih protestnej demonštrácie, v ktorej za študentov hovorila Henrieta Hrinková, bol odvysielaný bývalou STV ešte v ten večer. Mnohí rodičia študentov po zhliadnutí večerného vysielania okamžite volali svojim deťom, či sú v poriadku. Mladí však neskôr prijímali anonymné telefonáty, že sa majú pripraviť na vyhodenie zo školy.
Pochod bratislavských študentov bol prvým vyjadrením nespokojnosti počas všetkých udalostí, ktoré sa udiali v novembri proti komunizmu.
Hrinková si počas tejto doby vypočula rôzne názory na konanie študentov. „Si tam hviezda, ale my tu nechceme nejaké zmeny, lebo to mlieko za dve koruny a maslo za päť, to je niečo, na čo sme si zvykli,” spomína na postoj niektorých ľudí, ktorým študenti svojimi demonštráciami rušili istotu aj napriek neslobode.
Ako spomínajú na 17. november
Pražská Národná trieda sa už navždy dňom 17. november ’89 vryla do pamäte. Na protestné zhromaždenie mladých študentov a iných účastníkov, ktorých bolo asi 15-tisíc, zaútočila brutálnym spôsobom polícia.
Študenti boli zatlačení policajným kordónom do uličky, pričom príslušníci polície použili vodné delo a ľudí pri rozháňaní surovo zbili obuškami. Zranených bolo celkovo 568 osôb. Niektorých zatkli.
„My sme pri hoteli kričali ‚slobodu, slobodu’, prišli policajti s otázkou, kto chce ešte slobodu, nech sa prihlási. Tak sme sa dvaja prihlásili,” spomína si na tento deň bývalý študent herectva Divadelnej fakulty DAMU v Prahe Pavel Chalupa.
Ako ďalej vraví, policajti ho surovo vytiahli za vlasy a treskli s ním o autobus. Bitka pokračovala obuškom. „Mne krv tiekla z čela,” hovorí herec a režisér, ktorému sa napokon akousi šťastnou náhodou podarilo utiecť.
Práve Pavel Chalupa bol jedným z tých, ktorí po 17. novembri hovorili v mene hercov, režisérov a divadelníkov.
Po tom, čo sa bratislavskí študenti dozvedeli o udalostiach v Prahe, odmietali prísť nasledujúce dni do školy. „Kým sa nevyjadria a neodsúdia to pedagógovia a vedenie fakulty, čo sa udialo v Prahe, že našich českých kolegov zbili, tak sa nejdeme učiť,” pokračuje v deji Milan Novotný.
Na internáte preto napísali prvé protestné vyhlásenie, ktoré s trasúcimi sa rukami a hlasom prečítali vedeniu univerzity. Žiadali okamžité prešetrenie násilia, ktorého sa počas 17. novembra na českých študentoch dopustili. Dekan aj s vedením zostali mlčky stáť, odstúpili a začal sa štrajk študentov, tak na Slovensku, ako aj v Čechách.
Starý režim odchádza
Vznikli občianske hnutia ako Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum v Česku, ktoré položili základ politického pluralizmu.
Následkom týchto udalostí po 40 rokoch komunistický režim padol.
Komunistická federálna vláda rezignovala a vtedajší prezident Gustáv Husák podal demisiu. Novým prezidentom v ČSSR sa v decembri 1989 stal Václav Havel.
Nežná revolúcia tak otvorila cestu k demokratickému a právnemu štátu samostatnej Slovenskej republiky.
Na masových zhromaždeniach v Prahe, v Bratislave a v iných väčších mestách ľudia štrngali na protest proti násiliu a za revolučné zmeny. Neskôr už týmto posledným zvonením bolo symbolicky ukončené obdobie komunizmu, ktoré znamenalo, že mu konečne odzvonilo. Éra totality tak bola nenávratne preč.
Od roku 2001 je 17. november štátnym sviatkom – Dňom boja za slobodu a demokraciu.