Akú demokraciu zachraňujeme?

35 rokov po novembri 1989 sú obavy o našu demokraciu frekventovanou témou. Na mysli sa má predovšetkým záchrana liberálnej demokracie, s ktorou sa stotožňujú hlavne liberálne a progresívne zmýšľajúce elity.

Liberálna demokracia je nepochybne príťažlivo a humanisticky definovaná. Má obmedzovať moc väčšiny v záujme ochrany menšín všetkého druhu, a to širokou sústavou nástrojov, inštitúcií a práv, ktoré sú zakotvené v ústave a v zákonoch. Účel je prostý – aby ani v prípade demokratického víťazstva jednej strany neplatilo ono povestné – vyhraj voľby a môžeš všetko.

Táto pekná teória začne krívať v momente, keď sa v praxi kladie väčší dôraz na pojem liberálny, než na pojem demokracia, a keď práva menšín začnú príliš prevažovať nad záujmami a názormi väčšiny. Takáto nerovnováha vyvoláva v spoločnosti pnutie, a to aj za prispenia povýšenectva, s ktorým elity dokážu presadzovať svoje jediné správne riešenia.

Neraz sme predsa počuli alebo čítali, že voličstvo populistických strán, ktoré častejšie vyhrávajú vo voľbách, je menej vzdelané, vidiecke, konzervatívne, starnúce a že Slovensku sa bude dariť až vtedy, keď - obrazne povedané - tábor babiek demokratiek vymrie. Ťažko sa to priznáva, ale niektorí liberálni demokrati dokážu byť zarážajúco cynickí k ľuďom, ktorých považujú za brzdu na ceste do civilizovaného raja.

Ich politickí oponenti sa tiež hlásia k demokracii a tvrdia, že k demokracii bez prívlastkov.

Napriek tomu Orbánov termín neliberálna demokracia sa im zjavne páči, a keď nie inak, hlásia sa k nemu tým, že si dali záväzok budovať bariéru proti liberalizmu.

Naše vládne strany, najmä Smer a SNS, lebo o nich je reč, považujú za demokratické čokoľvek, čo urobí vláda a schváli koalícia z toho prostého titulu, že to má kryté väčšinou v parlamente odvodenej od väčšiny hlasov získaných vo voľbách.

Redukcia demokracie na počet získaných hlasov síce matematicky sedí, ale okato z nej razí mocenská utilitárnosť a arogancia víťaza, ktorý sa nemusí zaoberať potrebami druhej strany. Stačí predsa, keď robí všetko pre svojho voliča.

Robí to však?

Koho v skutočnosti zastupujú naši vládni demokrati, často prezrádza ich jazyk, najmä predseda SNS je v tomto vzácne prostoreký, keď hovorí o „našich“ ministerstvách, o „našej“ STVR, akoby to bola vojnová korisť alebo feudálne léno, kde si on teraz môže robiť, čo chce, pretože vyhral voľby, alebo ako sa ľudovo hovorí: Terazky som major ja.

Zdá sa, že ide o protipóly, ktoré sú nezmieriteľné, no ostatné prezidentské voľby v USA explicitne odhaľujú, že existuje možnosť, ktorá dokáže „spojiť“ záujem elity a väčšiny. Ide o oligarchickú demokraciu, čo znie odpudivo, a možno aj preto niektorí pozorovatelia americkej politiky používajú radšej termín liberálna oligarchia. Je to vládnutie veľmi bohatých ľudí, ktorým vyhovuje liberálna ekonomika a tolerujú aj slobodu slova, keďže o tom, kto nakoniec bude zvolený do všetkých možných funkcii vrátane tej prezidentskej, rozhoduje množstvo vyzbieraných peňazí od donorov a nimi kúpený mediálny priestor.

Čerstvo zvolený prezident Donald Trump to už ani nekamufluje a rovno nominoval do vlády najbohatšieho človeka planéty Elona Muska, ktorý ho podporil finančne aj mediálne a zriaďuje mu špeciálne ministerstvo pre zefektívnenie vlády, odkiaľ bude môcť tento oligarcha priamo a „múdro“ zasahovať do každého rezortu.

To, že hovoríme o krajine, ktorá je považovaná za jednu z najvyspelejších demokracií, má osobitú príchuť. A nechláchoľme sa, že oligarchická demokracia prichádza až s obchodníkom Trumpom. Reálny vplyv najväčších korporácií a najbohatších ľudí na americkú politiku je dlhodobá záležitosť, či už pochádzajú z Wall Street, zo Silicon Valley alebo zo zbrojárskeho či energetického komplexu.

Trumpovi by sme prípadne ešte mohli poďakovať za otvorenosť, s akou nám to demonštruje.

Aj toto by sme mali mať na pamäti v našom malom slovenskom zachraňovaní demokracie, keď nám budú apoštoli z ambasád kázať, ako sa to má robiť.

Tento zápas si musíme vybojovať sami a mať pritom stále na mysli, že elitné myslenie potrebuje väčšinovú demokratickú legitimitu, a na druhej strane moc väčšiny, ktorá chce menšinu vytlačiť za bariéru, svoju legitimitu stráca, pretože sa nespráva demokraticky.