Ako Nonni našiel šťastie
Ako si treba túto slobodu predstaviť, je čitateľovi zrejmé z Nonniho dobrodružstiev, v ktorých sa Nonni celkom sám alebo so svojím mladším bratom plaví na člne, túla sa po horách, osedlá si divokého koňa alebo ide cez snežnú islandskú fujavicu – nič pre dnešných helikoptérových rodičov!
Koniec koncov, bol to tento zmysel pre slobodu spojenú so zodpovednosťou, ktorý presvedčil Nonniho matku, aby syna vo veku 12 rokov poslala na štúdiá do Európy – s vidinou toho, že ho už s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neuvidí. Nonni totiž dostal od jezuitov ponuku na štúdium vo Francúzsku a táto možnosť sa jej javila ako dobré riešenie, keďže v tomto čase už bola vdovou – Nonniho otec zomrel, keď nemal chlapec ani len 12 rokov.
Financovanie štúdií islandským chlapcom bolo súčasťou snahy o rekatolizáciu Islandu. Island prijal kresťanstvo v 11. storočí a od 16. storočia bol protestantský – v roku 1550 bol na Islande v dôsledku reformácie popravený posledný katolícky biskup Jón Arason. Trvalo tri storočia, kým tu katolícka cirkev opäť začala pôsobiť. V polovici 19. storočia sem prišiel francúzsky misionár Bernard Bernard, aby tu zriadil katolícku misiu pre francúzskych a flámskych rybárov. Bernard sa snažil spojiť prebúdzajúce sa islandské národné povedomie (v tom čase patril Island pod dánsku korunu) s katolíckou vierou – protestantizmus interpretoval ako vieru koloniálnej dánskej moci, katolícka viera bola „pôvodnou vierou“ Islanďanov. Druhým misionárom na Islande bol Jean-Baptiste Baudoin. Práve ten ponúkol Nonnimu štúdium vo Francúzsku. Rekatolizácia Severu spadala od roku 1854 pod Apoštolskú prefektúru Severného pólu.
Svensson vo svojej knihe Ako Nonni našiel šťastie opisuje, ako v detstve čítal o ďalekých krajinách a túžil sa pozrieť do ďalekého sveta. Na radu matky sa začal modliť, aby Boh toto želanie vyslyšal. Preto keď sa mu naskytla možnosť štúdia vo Francúzsku, videl v tom odpoveď na svoje modlitby.
Cesta do Francúzska bola prerušená kvôli prusko-francúzskej vojne v rokoch 1870 až 1871, a tak musel Nonni rok zostať v Dánsku, kde chodil do nemeckej jezuitskej školy. Sem vstupoval s obavami, či nebude obmedzený vo svojej slobode a tiež s predsudkami voči katolíckej cirkvi.
Ešte pred svojím odchodom z Islandu ho však protestantský pastor vyprevadil priam až s prorockými slovami: „Myslím, že celá táto záležitosť je zvláštnou a veľkou milosťou od Boha. Boh zamýšľa s vaším synom niečo zvláštneho. [...] Myslíte si, že sa váš syn časom možno stane katolíkom. Pokiaľ ide o mňa, som presvedčený, že sa nie len „možno“, ale celkom určite stane katolíkom. Pretože je ťažké pre protestanta žiť dlhšie medzi zbožnými katolíkmi bez toho, aby sa sám nestal katolíkom.“ Tieto slová sa naplnili a Nonni v Dánsku ako 13-ročný konvertoval na katolícku vieru. Táto konverzia je odpoveďou na otázku o šťastí v knihe Ako Nonni našiel šťastie.
Kňazské povolanie
Po roku v Dánsku už smerovali Svenssonove kroky do Amiens. Vo Francúzsku vstúpil k jezuitom a vo svojom štúdiu následne pokračoval v Belgicku, Holandsku a nakoniec v Liverpoole. Keďže jeho túžbou bolo pôsobiť v severskej misii a táto spadala pod nemeckých jezuitov, prešiel v roku 1882 do nemeckej provincie jezuitov. Kvôli Bismarckovmu zákazu jezuitov (takzvaný Kulturkampf) sa však nemeckí jezuiti nachádzali v exile v Holandsku, Anglicku a Dánsku. V roku 1890 bol vysvätený na kňaza a následne pôsobil ako učiteľ v Dánsku a neskôr v Holandsku. Nonniho kroky nasledoval Manni, ktorý sa tiež stal kňazom, avšak zomrel v mladom veku.
Svenssonova literárna prvotina vyšla až v roku 1906, keď mal 49 rokov. A keďže bol jazykovo veľmi zdatný, svoje knihy napísal v nemčine – tá mu mohla zaručiť väčšiu pozornosť čitateľov než jeho rodný jazyk. Do islandčiny boli jeho knihy preložené až neskôr. K úspechu bolo však ešte treba dobré vydavateľstvo – po prvých publikáciách sa podarilo Svenssonovi nadviazať spoluprácu s nakladateľstvom Herder (to patrí dodnes k najvýznamnejším nemeckým nakladateľstvám).
Svensson postupne vydal 12 kníh o Nonnim a jeho rozprávačský talent mu zaručil svetový úspech. Ako 80-ročný podnikol so svojimi knihami cestu okolo sveta v rokoch 1936 až 1938 vrátane Suezského kanálu, Japonska, Singapuru a USA. V rámci cesty navštívil aj Československo, samozrejme, na pozvanie jezuitov. Hlavným prekladateľom Svenssona do češtiny bol totiž jezuita Jan Hrubý. Všetkých 12 kníh o Nonnim vyšlo po česky v 30. rokoch vo vydavateľstve Vyšehrad. Do slovenčiny jeho dielo, žiaľ, nebolo preložené kompletne.
Časť vyšla v 30. rokoch a keď v roku 1991 vyšlo nové vydanie Slnečných dní (túto knihu možno zohnať za malý peniaz vo viacerých slovenských antikvariátoch), nakladateľ avizoval ďalšie knihy o Nonnim, k nim už však nedošlo. Určite by si zaslúžili nové vydanie.
Knihu o ceste okolo sveta už Svensson nestihol dokončiť – podľa Nonniho denníkov ju dokončil P. Krose SJ. Keď Svensson na knihe pracoval, zúrila druhá svetová vojna a Svenssona spolu s ďalšími jezuitmi vyhnalo gestapo z Holandska. Jezuitov vyviezli na nákladnom aute do Aachenu a vyhodili na ulici. Svensson skonal vo veku 87 rokov 16. októbra 1944 v nemocničnom kryte v Kolíne, keď mesto čelilo leteckým útokom. Zomrel v ilúzii, že sa práve nachádza na lodi na šírom mori. Pochovaný je na cintoríne v Kolíne.
Pedagogický prínos pre deti
Jeho dielo má pre deti nesmierny pedagogický prínos – dobrodružný príbeh a stupňujúce napätie vtiahne čitateľa do deja, ale čitateľ sa nad to dozvedá, že šťastie nie je súborom príjemností, ale spočíva v Bohu. Napínavé príbehy nemajú vždy idylický koniec – na drsnom severe je príroda často mocnejšia než človek, čo môže mať aj fatálne dôsledky. Vo všetkých príbehoch je však skrytá nádej. Keď je chlapcom najťažšie, utiekajú sa vo svojich modlitbách k Bohu, ktorý ich nenecháva bez pomoci.
Moje deti dychtivo hltali každý nový príbeh o Nonnim, a tak možno povedať, že Svenssonovo želanie, ktoré dennodenne prednášal Bohu, sa napĺňa aj dnes: „Bože, postaraj sa o to, aby moje knihy prinášali všetkým ľuďom, ktorí ich budú čítať, naozajstnú a hlbokú radosť.“
