Biskup Hroboň: Sexualita človeka sa stáva modlou dneška, okolo nej sa všetko točí

Rozhovor priniesol Štandard 28. novembra 2020.

V  máji, po opadnutí prvej vlny epidémie na Slovensku, ste sa vyjadrili, že človek po nej ostal malátny a nerozhýbaný. Vyzvali ste na väčšiu aktivitu. Sme v druhej vlne, azda už ideme z kopca. Ako sa cítite po najnovších obmedzeniach? Sčasti sa už povolili.

Zatiaľ je za nami len prvá nedeľa po uvoľnení opatrení, teda ťažko hodnotiť. Včera [22. novembra, rozhovor sa uskutočnil o deň neskôr, pozn. red.] som bol na službách Božích v cirkevnom zbore v bratislavskej Dúbravke. V rámci obmedzenej kapacity sa sála kostola zaplnila. Videl som, že ľudia sú radi. Ale všeobecne sú akoby v útlme, v obavách a s ťažkosťami hľadajú cestu späť. Niektorí si možno zvykli na pohodlie obývačky, pustia si prenos alebo si pobožnosť vypočujú v rádiu. Čo sa týka viery v Boha, vzťahu k cirkvi, niektoré vlákna, ktoré nás s ňou spájajú,  sa akoby  oslabujú.  Tí, čo stáli aj pred pandémiou na okraji, strácajú spojenie.

Spojenie veriacich s cirkvou?

Duchovnú spojitosť, lepšie povedané to, čo nás spája s Bohom a, samozrejme, s cirkvou. Ak by sme vláknami pomenovali účasť na službách Božích, Božie slovo, modlitbu, vzťahy v spoločenstve, patričnosť k cirkvi, zvyk, niektoré z nich sa oslabili alebo sa pretrhávajú.

Bude po dopade opatrení druhej vlny situácia ešte horšia ako po prvej vlne­?

Myslím si, že bude. Mnohí ľudia tak nejako spohodlneli vo svojom kresťanstve, v ochote zapojiť sa nanovo do života cirkvi, cirkevného zboru, spoločenstva. Akoby to k svojmu životu až tak veľmi nepotrebovali. Na druhej strane to môže byť určitá katarzia, očistný proces. Tí, čo prídu, zotrvajú a nanovo sa zapoja. To môže priniesť zasa nové ovocie.

Minulý týždeň sa uvoľnili opatrenia obmedzujúce návštevy chrámov. Keď zoberieme do úvahy, že úrady povolili len 50-percentnú naplnenosť, dá sa z prvej uvoľnenej nedele posúdiť, ako sa v porovnaní s minulosťou ukazuje účasť veriacich?

Momentálne to neviem posúdiť, zatiaľ nemám informácie z cirkevných zborov. Ale myslím si, že je to veľmi podobné ako počas uvoľnenia po prvej vlne. Záujem je nižší.

Evanjelickí aj katolícki biskupi spoločne kritizovali prijímané opatrenia ešte z konca septembra, keď sa uzatvárali kostoly, ale ostávali otvorené reštaurácie. Ako všeobecne  vnímate jesenné vládne opatrenia?

Na jednej strane ich vnímam ako nevyhnutnosť. Skutočne, niečo sa musí robiť, aby sa zamedzilo nárastu infekcie. Na druhej strane nám, a myslím si, že každému, na týchto opatreniach prekáža určitý chaos. Aj toto posledné uvoľňovanie bolo pomerne náhle. Pre nás, samozrejme, radostné, ale  nastaviť sa do tohto módu fungovania sa nedá zo dňa na deň.

Mali ste vy, biskupi, predstavu, aké opatrenia by sa mali prijať, aby sa na jednej strane zamedzilo šíreniu vírusu, a na druhej strane, aby ľudia mali predsa nejakú voľnosť?

Zasadzovali sme sa hlavne o to, aby vôbec k nejakým uvoľneniam došlo, najmä čo sa týka bohoslužieb, a sme vďační, že sa tak stalo. Berieme  to ako výraz dôvery zo strany vlády. Cirkev je zodpovedná, rešpektuje, dodržiava všetky opatrenia. V našom prostredí sa človek nemusí cítiť ohrozený nákazou vo väčšej miere ako pri iných stretnutiach.

Ako na vás osobne doľahli obmedzujúce opatrenia, napríklad po zatvorení kostolov? Stretávali ste sa s veriacimi a zrazu sa to odstrihlo.

Naozaj sa to zabrzdilo, spomalilo. V nedele slúžite, máte pred sebou zhromaždenie, a zrazu to vypadne, prestáva fungovať. Na druhej strane sa učíme využívať s inou intenzitou online priestor. Zisťujeme, že nejde len o náhradu za osobné stretnutia, ktoré nemôžu byť, ale že je to naozaj veľmi dôležitý priestor, aby sme vykonávali našu službu a šírili posolstvo evanjelia aj týmto spôsobom.

Prejdem k financovaniu cirkví. Od minulého roka je tu nový zákon, ktorý na rozdiel od minulosti dáva cirkvám väčšiu autonómiu. Môžete slobodnejšie narábať s peniazmi. Ako by ste vyhodnotili  prvé skúsenosti?

Zákon na jednej strane priniesol oveľa väčšie možnosti a slobodu v tom, ako naložíme s finančnými prostriedkami v cirkvi. Na druhej strane je vec, s ktorou tvorcovia zákona nepočítali. Takmer vzápätí, ako tento zákon vstúpil do platnosti, bola dosť výrazným spôsobom zvýšená minimálna mzda. Tým, že sme začínajúcim duchovným museli dofinancovať minimálnu mzdu, nezostal už priestor na adekvátne zvýšenie miezd aj ostatným duchovným.

Duchovní sú zamestnancami cirkvi, nie štátu.

Áno, sú zamestnancami cirkvi. Zo štátu dostávame príspevok, ktorý sme podľa presne stanovených pravidiel prerozdeľovali na mzdy duchovných, prevádzku troch ústredí a ich zamestnancov. Keďže minimálna mzda sa zvýšila z 520 eur v roku 2019 na 580 eur v roku 2020 a na 623 eur v roku 2021, dostali sme sa do absurdnej situácie, že začínajúci duchovný po zvýšení minimálnej mzdy dostával toľko ako duchovný, ktorý je desať rokov v službe. Ešte v roku 2015 bola minimálna mzda 380 eur, za päť rokov vzrástla viac ako o 50 percent.

Takže sa vás zvýšenie minimálnej mzdy výrazne dotklo.

Aby sme odstránili spomenutú disproporciu, potrebujeme zvýšiť mzdy aj ostatným. To už je  vlastne plošné zvýšenie miezd duchovných a zamestnancov v celej cirkvi. V konečnom dôsledku to spôsobí, že oproti minulému roku musíme na dofinancovanie miezd farárov a zaplatenie spoločnej služby vydať 1,5 milióna eur navyše. To je pre nás naozaj výrazná suma.

Pričom zo štátu dostávate vyše štyri milióny eur.

V roku 2019 sme dostali príspevok od štátu vo výške 4,57 milióna eur.

Takže vlastne ste dostali od štátu väčšiu slobodu do rúk, ale potrebujete viac peňazí.

Áno.

Ako riešiť tento problém?

My sme si uvedomili, že nemôžeme byť stále akýmisi vazalmi štátu a čakať od neho, že nám vyrieši všetky naše finančné problémy. Preto sme sa s požiadavkou zvýšenia financovania obrátili do vlastných radov. Žiadame zvýšenie z prostriedkov cirkevných zborov. To je problém, pretože 30 rokov sa v cirkvi táto otázka neriešila. Bol jeden pokus ešte za generálneho biskupa Fila, ktorý zlyhal. Vedeli sme, že takáto chvíľa raz príde, že budeme musieť zintenzívniť darcovstvo a obrátiť sa do vlastných radov. Transfer od štátu rieši asi len štvrtinu výdavkov, ktoré máme v cirkvi. Tri štvrtiny nákladov si musíme hradiť sami. Transferom od štátu sa riešia mzdy farárov, prevádzka troch ústredí, ale čo sa týka údržby, prevádzky, investícií, to si hradíme zo svojich peňazí a tiež z rôznych dotácií a z podpory od partnerských cirkví zo zahraničia.  Požiadavka na zvýšenie toho, čo platia cirkvi naši ľudia, spôsobuje dosť kontroverzných nálad až odmietavých reakcií. Niektoré cirkevné zbory, ktoré už teraz zápasia o svoje finančné prežitie, to vidia ako existenčné ohrozenie.

Existenčné ohrozenie? To znamená, že by prestala evanjelická cirkev fungovať?

Evanjelická cirkev ako taká určite nie, ale niektoré  zbory.

Tak som to myslel.

Nebudú schopné zaplatiť si prevádzku a najnutnejšie náklady, ktoré samy majú. Finančne neutiahnu, povedzme, prevádzku kostola, fary, nejaké najnutnejšie investície a opravy. Budú musieť hľadať spôsob, ako ekonomicky prežiť. Tá cesta, ktorá sa momentálne ukazuje ako najreálnejšia, je zlučovanie, združovanie, spájanie zborov v záujme ekonomického prežitia.

Otázka je, ako na to budú reagovať, takpovediac, prosperujúcejšie zbory.

Tú mieru solidarity nevieme momentálne odhadnúť. Zdá sa nám, že solidarita tých bohatších je nižšia ako chudobnejších.

To, akým dielom je financovaná evanjelická cirkev zo štátneho rozpočtu, závisí od počtu členov?

Áno, je to  tak nastavené.

Keď sa vrátim k sčítaniu obyvateľov z roku 2011, tak ste tam mali za predchádzajúcich desať rokov dosť výrazný úbytok.

Bolo to okolo 15 percent.

Najväčšia rímskokatolícka cirkev mala úbytok zhruba 10 percent.

Približne tak.

Vo svetle finančných problémov, ktoré súvisia napríklad s minimálnou mzdou, je pre vás zrejme hrozbou sčítanie obyvateľstva v budúcom roku.

Áno, je to výzva.

Odhadnete, koľko ľudí sa prihlási k evanjelickej cirkvi? Poznáte jednotlivé zbory.

Rád by som bol optimista, ale v tomto si netrúfam. To, že strácame členstvo, je fenomén, ktorý je momentálne trendom. Neviem, čo by sa muselo stať, aby sa ľudia zmobilizovali, spamätali a chceli sa prihlásiť  k našej cirkvi vo väčšom počte ako pred desiatimi rokmi. Ako je polarizovaná spoločnosť, tak to cítiť aj v cirkvi. Keď sú ľudia nejakým spôsobom sklamaní alebo keď cirkev nejako nespĺňa ich očakávania, tak zvážia, či sa k nej vôbec prihlásia. My sa, samozrejme, snažíme ich k tomu motivovať. Tiež demografická krivka je nepriaznivá. Takže musíme počítať aj s možnosťou poklesu.

Čiže ešte väčšie problémy s financiami.

Áno, určite. Pre nás by bolo ideálne riešenie, keby sa nezohľadňovala pri medziročnom zvyšovaní štátnych príspevkov pre cirkev iba valorizácia platov vo verejnej správe  a inflácia, ako je to v zákone, ale keby sa zohľadňovala práve rastúca minimálna mzda. Ak by sa to podarilo riešiť nejakou novelizáciou zákona o financovaní cirkví štátom, bolo by to pre nás riešenie.

Keď sa  bude určovať príspevok na rok 2021, bude sa upravovať inflačným a valorizačným koeficientom oproti predchádzajúcemu roku. Nebude sa brať do úvahy rast nákladov na mzdy, teda hlavne súvisiacich s minimálnou mzdou. Keď  bude minimálna mzda ďalej stúpať, tak budete mať väčšie a väčšie problémy.

Budú sa roztvárať nožnice. V roku 2021 bude rozdiel dosť výrazný, lebo sa neočakáva zvyšovanie platov vo verejnej správe, takže valorizačný koeficient, ktorý vplýva na zvýšenie príspevku z 80 percent, bude pravdepodobne nula. Tým sa príspevky pre cirkvi na budúci rok budú zvyšovať iba zanedbateľne napriek tomu, že minimálna mzda narástla o 7,5 percenta.

Takže ešte raz, čo by s tým vláda mohla robiť?

Novelizovať zákon. Nárast minimálnej mzdy premietnuť do zákona o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností. Ale znova hovorím, toto je len určité percento nákladov, ktoré nám tento transfer rieši. Zodpovedným riešením pre nás je nájsť vlastné rezervy, oslovovať ľudí v zmysle darcovstva cirkvi. Aby aj oni mohli prejaviť určitú zodpovednosť, mieru solidarity s cirkvou. A povedať, že cirkev im za to stojí. Nakoniec, nejde o nejaké veľké sumy. Ak sa niekto hlási k evanjelickej cirkvi ako jej člen, je v nej aj zaregistrovaný, vzťahuje sa naňho povinnosť platiť raz za rok cirkevný príspevok. Tým vlastne prejavuje záujem o členstvo v cirkvi. Ak doteraz platil, povedzme, ročne 10 eur, podľa toho nového nastavenia financovania, odsúhlaseného  synodou, by predstavovalo zdvihnutie asi  na 25 eur. Moja otázka pre aktívneho evanjelika: Je skutočne veľký problém za seba zaplatiť raz za rok o 15 eur viac,  aby mohla cirkev  ekonomicky fungovať, aby sa mohli zvyšovať mzdy duchovných? Určite nie.

To je jedna večera v reštaurácii.

To áno. Dochádza k problému, že my máme mnoho takzvaných papierových členov. Formálne sú evidovaní, ale aktívne sa nezúčastňujú na živote cirkvi. Za svoje deti a vnúčatá platí ich mama či stará mama. Keď nám zomrie jedná verná evanjelická babička, tak s ňou stratíme možno desať členov. Zaplatí za seba, svoje deti a vnúčatá, čo môže po zvýšení predstavovať aj položku 200 až 300 eur, a to pre dôchodcov nie je málo. Nový zákon o financovaní nám veľmi zreálni počty členov našej cirkvi.

 Počkajte, toto mi vysvetlite, ako zreálni?

Zistíme, ktorí ľudia majú reálny záujem o členstvo v cirkvi. Keď už za nich nebude platiť ich mama alebo stará mama, ale ostane to na nich. A sú aj takí, ktorí si už roky cirkevný príspevok nezaplatili  a stále sú v evidencii ako riadni členovia. Treba povedať, že cirkevné zbory odvádzajú poplatky do ústredí aj podľa počtu svojich členov. Takže nebudú mať záujem platiť aj za „papierových“, iba za reálnych.

Čo to spôsobí?

Ak má cirkevný zbor v evidencii povedzme dvetisíc členov a ukáže sa, že tretina sú „mŕtve duše“, napokon zistíme, že nemáme ako teraz vyše 300-tisíc členov, ale že aktívnych evanjelikov je o dosť menej.

Toto sa môže vyjaviť aj po najbližšom sčítaní obyvateľov, nie?

Naše kartotéky nie sú smerodajné pre ochotu prihlásiť sa k cirkvi, teda k našej cirkvi sa určite budú hlásiť aj tí, čo nie sú evidovaní ako členovia. Ale určitý vplyv to môže mať.

Biskupi vašej cirkvi sú tak postavení pred veľkú úlohu.

Áno. Svojím spôsobom sme si na seba uplietli bič. Ak nastane zreálňovanie členstva, že budú platiť naozaj len tí, ktorým záleží na členstve v cirkvi, a zistíme, že počty sú o dosť nižšie ako teraz, aj tak budeme musieť tých 1,5 milióna eur niekde zohnať, čo prakticky znamená znovu zvyšovať nároky na platby z cirkevných zborov.

Takéto zreálnenie žiadajú biskupi?

My to nežiadame, naopak, snažíme sa povzbudzovať k členstvu v cirkvi, ale nový cirkevný zákon o financovaní to prinesie.  Ten ukladá cirkevným zborom prispievať na mzdy duchovných a spoločnú službu, a to na základe troch najdôležitejších faktorov – platba za miesto farára, platba za člena cirkevného zboru a päť percent z príjmov z nájmov, ktoré má cirkevný zbor  z nejakých majetkov. Je zrejmé, že cirkevný zbor bude chcieť platiť len za tých, ktorí k nemu reálne patria.

Kedy nastane takéto zreálnenie?

V priebehu budúceho roka. Napríklad u susedov Českobratská cirkev evanjelická systém svojho financovania začala nastavovať už  pred dvadsiatimi rokmi. Vedeli, že v nejakej podobe nastane odluka cirkvi od štátu. Už 20 rokov napĺňajú fond personálneho zabezpečenia. U nás to urýchlila vyššia minimálna mzda, akoby sa nad nami zjavil Damoklov meč. V priebehu jedného roka nám treba vymyslieť, ako finančne udržať cirkev. Je to enormne krátky čas, veľmi vážna výzva. Otázka financovania je  veľmi háklivá vec.

Môžeme teda povedať, že určitým spôsobom nastáva odluka cirkvi od štátu.

Dochádza vo väčšej miere k finančnej nezávislosti od štátu. Zároveň to vyvoláva aj tlak na zjednodušenie a zefektívnenie cirkevnej správy a štruktúry.

Čo by pre vás znamenala úplná odluka? Napríklad, že by na cirkev prispievali veriaci percentom zo svojej dane?

Ak by nastala radikálna odluka, myslím si, že by sme mnoho cirkevných zborov a aj duchovných stratili.  Nemali by sme ich ako financovať. Koľko by sa udržalo, je ďalšia otázka. Tri ústredia by sa zrejme nedali udržať.  Ak by sme uvažovali o nejakej miernejšej forme odluky, nezaťažovalo by to až tak našich členov. V každom prípade by sme nemuseli toľko brať ohľad na politickú situáciu a neustále rokovania s predstaviteľmi štátu. Vedeli  by sme si množstvo vecí riešiť sami pre seba. Ale bol by to veľmi vážny zásah do života cirkvi. Momentálne si to neviem celkom predstaviť.

Zákon o financovaní cirkví priamo zo štátneho rozpočtu prešiel po nástupe komunistického režimu v roku 1949. Tri desaťročia od pádu toho systému stále žneme ovocie zviazania cirkví štátom.

Pred 70 rokmi vtedajšie vedenie cirkvi presne predvídalo situáciu, ktorá nastala teraz. Sme postavení pred ťažké rozhodnutia o radikálnom zvyšovaní vlastných finančných prostriedkov, ktoré musíme stihnúť vo veľmi krátkom čase, a naši ľudia nie sú na to pripravení.

Myslíte si, že komunisti uvažovali až takto dopredu? Vedeli, že návrat späť bude nemožný alebo veľmi ťažký?

Zámer tam bol. Hlavne v tom, aby veriacich zbavili zodpovednosti za svoju cirkev a mali nad ňou kontrolu v zmysle: Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Túto vec sme mali riešiť ešte pred 30 rokmi, nie teraz.

Myslíte si, že sa to podarí vyriešiť v nejakom dohľadnom čase?

Ja verím, že áno, ale nebude to obdobie ani jedného roka, ani dvoch. A asi nastanú mnohé tenzie, aj problémy. Nevieme odhadnúť, aká bude platobná disciplína a akým spôsobom ju vieme zabezpečiť.

Možnosti  sú asi len dve. Bude to na nejakej dobrovoľnej báze alebo občan bude mať  zo zákona právo odviesť časť svojej daňovej povinnosti cirkvi.

Asignačná daň by mohla byť jedno z riešení, ale momentálne to tak nie je nastavené.

Prejdem k ďalšej téme, ktorá zarezonovala v posledných dňoch. Najmä v katolíckej cirkvi, ale týka sa to aj vás, evanjelikov. Registrované partnerstvá homosexuálov. V nedávnom filme sa pápež priklonil k tomu, že má zmysel uznávať registrované civilné partnerstvá. Vatikán k tomu vzápätí vydal vyjadrenie, že učenie katolíckej cirkvi sa nemení,  manželstvo je iba medzi mužom a ženou, nič iné. Vy ste k tejto téme  vydali dosť rázne vyjadrenie.

K výrokom pápeža Františka sme sa nevyjadrovali.

V lete ste sa, traja evanjelickí biskupi, vyslovili k homosexuálnym partnerstvám. Nesúhlasíte so zriadením inštitútu registrovaného partnerstva, o to viac nesúhlasíte s právom uzatvárať manželstvá pre homosexuálne páry a s možnosťou adoptovania detí homosexuálnymi pármi. Evanjelická cirkev sa dnes v tejto otázke správa konzervatívnejšie ako katolícka.

Priznám sa, že neviem celkom dobre, čo s týmito vyjadreniami pápeža Františka. V tom zmysle, v akom kontexte zazneli, či sú autentické, alebo je to ich interpretácia. Pre mňa je záhadou, prečo sa on sám k tomu nevyslovil. Ale zrejme je to čitateľná intencia, signál celej verejnosti, že on takýmto spôsobom uvažuje. Čo sa týka oficiálneho učenia katolíckej cirkvi, nemyslím si, že by sa niečo menilo vzhľadom na výroky pápeža Františka.  My  konzervatívnu líniu držíme v podstate kontinuálne. Nejdeme meniť svoj pohľad, svoj názor na problematiku registrovaných partnerstiev alebo homosexuálnych manželstiev na základe súčasných trendov. Zároveň nijakým spôsobom neodsudzujeme ľudí homosexuálnej orientácie, prijímame ich, akceptujeme takých, akí sú, s ich identitou. Dávame odporúčania, usmernenia. Praktizovaná homosexualita v zmysle sexuálneho spolužitia je však podľa Písma hriechom. Prečo by sme my mali tvrdiť niečo iné?

Taký nie je všeobecný postoj evanjelických cirkví v Európe. Napríklad vo Švédsku žije biskupka v homosexuálnom zväzku.

Ale nedá sa povedať, že je to názor celej švédskej cirkvi.

U nás sa často vyberajú takéto príbehy z Európy, snažia sa ich ukazovať ako príklad progresívneho smerovania evanjelických cirkví. Necítite sa osamotení?

Nemyslím si, že by to bol v protestantských cirkvách vyslovene trend. Svetový luteránsky zväz, ktorý je  strešnou organizáciou  luteránskych cirkví, necháva v tomto národným, regionálnym cirkvám slobodu. Ak by v tomto zmysle vydal nejaké jednoznačné vieroučné stanovisko v zmysle toho liberálneho postoja, stratí napríklad väčšinu evanjelických luteránskych cirkví v Afrike, ktoré sú v tomto zmysle jednoznačne konzervatívne a pritom najrýchlejšie rastúce protestantské luteránske cirkvi na svete. Takže, ak sa hovorí v Európe o nejakom trende, neznamená to, že je to vyslovene trend v rámci celej luteránskej cirkvi. Áno, sú aj takéto stanoviská. Sú aj opačné. V akom pomere  sú liberálne alebo konzervatívne, neviem povedať. Ale vôbec sa necítime osamotení. Sme presvedčení, že zotrvávame na biblických princípoch.

V spomínanom vyjadrení ste vy, traja evanjelickí biskupi,  uviedli, že nastáva preferovanie homosexuality ako životného štýlu, politizácia, ideologizácia sexuality, umelé a neprirodzené položenie sexuality nad základné ľudské práva.

Je snaha urobiť túto tému dominantnou, nadradiť ju nad ostatné témy. Veď témy minorít sú rovnako dôležité. Je tu téma rómskych komunít, ľudí znevýhodnených pre zdravotný hendikep. Práve téma LGBTI svojím významom a spolitizovaním prekrýva témy ostatných minorít v spoločnosti. Sme proti tomu, aby sa táto jedna téma nadraďovala. Schopnosť a otvorenosť cirkví prijímať ľudí s takou identitou, akú majú, bez toho, aby sa nejako posudzovali alebo ostrakizovali, je v cirkvi pastoračnou úlohou.

Prečo sa podľa vás táto téma tak pretláča do popredia?

Asi preto, že z centra záujmu cirkvi sa vytráca Kristus a stavia sa tam človek-sexuál. Že sexualita človeka sa stáva modlou dneška, že okolo nej sa všetko točí. My hovoríme, že všetko sa točí okolo Krista, a nie okolo človeka-sexuála.

Sú dnes zakotvené práva občanov, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, dostatočné? Malo by sa umožniť homosexuálnym partnerom, aby mohli v prípade nemoci dostávať jeden o druhom informácie o zdravotnom stave, mali by sa im právne uznávať nejaké vzájomné majetkové vzťahy?

To je otázka pre právnikov. Obávam sa skôr domino efektu. Ak povieme áno registrovaným partnerstvám, budeme tu mať požiadavku na požehnávanie manželstva, potom na uzatváranie manželstva homosexuálnych párov, potom na adopciu detí homosexuálnymi pármi. Bude to čoraz intenzívnejšie. Ako mám informácie z Nemecka, tam to nevzniklo v dôsledku iniciatívy cirkvi, že by sa k téme chcela postaviť liberálnejšie. Bol to tlak spoločnosti na cirkev. Povedali, že vaše konzervatívne stanovisko neobstojí, a my vás žiadame, aby ste ho prehodnocovali  s ohľadom na to, čo sa deje v celej spoločnosti. Cirkev sa tam zo strany spoločnosti dostala pod určitý tlak. My tento tlak na Slovensku necítime. A keby sme ho aj cítili, nemyslím si, že by bol nejaký dôvod zásadne prehodnocovať naše stanovisko.

Ak vám dobre správne rozumiem, na Slovensku máme žičlivejšie prostredie.

V tomto áno. Celkovo, prostredie na Slovensku je nastavené konzervatívne.

Komunikujete  o spoločných postupoch s inými cirkvami? Vyjadrenie troch evanjelických biskupov je podrobné, jednoznačné.

Od viacerých protestantských cirkví sme dostali podporné stanoviská, ktoré sa vlastne stotožňujú s tým naším. Rovnako od katolíckej cirkvi sme dostali podporné stanovisko. Zo strany kresťanských cirkví na Slovensku cítime v drvivej väčšine prípadov  v tomto smere podporu. Ale fakt je, že s nimi o tejto téme nejako špecificky nekomunikujeme.