Od samého začiatku ruskej invázie na Ukrajinu sa konflikt neodohrával iba na fronte, ale napríklad aj v Baltskom mori. Išlo o konflikt aktivistov najmä zo severských krajín Európy, ktorí sa na člnoch a kajakoch púšťali proti 250 metrov dlhým tankerom prevážajúcim ropu z Ruska.
Na jednom z takýchto kajakov sedel v marci 2022 aj výkonný riaditeľ Greenpeacu Mads Flarup Christensen a Únii odkázal, že „ak chceme bojovať za mier, musíme sa urgentne zbaviť ruskej ropy a plynu“.
Brusel jeho túžbu čiastočne vyplnil a odstrihol sa od ruskej ropy. Čas však ukázal, že Európa precenila svoj význam. Po dvoch rokoch od zákazu na dovoz ropy z Ruska do štátov Únie totiž príjmy pokladnice Kremľa z predaja tejto komodity ostali v zásade rovnaké.
Ruské tankery teda z Baltského mora nezmizli. A takisto ani aktivisti, ktorí dnes majú o jeden otáznik navyše. Upozorňujú, že prevoz ruskej ropy nie je len problémom z hľadiska financovania vojnového ťaženia Moskvy, ale po novom aj vážnym environmentálnym rizikom. Väčšinu ropy z Ruska totiž vyvážajú staré tankery takzvanej „tieňovej“ flotily, ktorých poistenie nepokrýva prípady úniku ropy do mora.
Nechce Európa, kúpia iní
Embargo na ropu z Ruska sa stalo realitou od 5. decembra 2022. Únia sa odstrihla od 90 percent svojho dovtedajšieho importu ruskej ropy v hodnote 63,9 miliardy eur ročne a krajiny G7 pod hrozbou sankcií prikázali celému svetu, že ruskú ropu nemožno nakupovať nad hranicou cenového stropu – 60 dolárov za barel.
Už vtedy si Západ bol vedomý, že Rusko bude v predaji pokračovať. Politici stanovujúci cenový strop to nielenže vedeli, oni v to dúfali. Ak by totiž cenu Rusom určili príliš nízku, hrozilo, že by sa dodávky ruskej ropy úplne zastavili, čo by malo za následok raketový rast cien tejto strategicky významnej komodity.
Už v roku 2021 bola situácia medzi Rusmi a Západom veľmi napätá, no napriek tomu dane z predaja ropy a plynu vyniesli ruskej vláde 9,1 bilióna rubľov [podľa vtedy platného kurzu 119 miliárd dolárov, pozn. red.], čo predstavovalo 36 percent celého tamojšieho štátneho rozpočtu.
Prekvapujúco aj po uvalení sankcií za inváziu Rusov na Ukrajinu v roku 2022 sa tento objem zásadne nezmenil a v roku 2023 tvoril 34 percent rozpočtu Kremľa. V prvom polroku tohto roka sa vládne výnosy z predaja ropy dokonca zvýšili o 41 percent a dosiahli len za šesť mesiacov sumu vo výške 5,7 bilióna rubľov (57 miliárd dolárov).
V skratke, embargo pripravilo Rusov o ich dovtedajšieho najväčšieho odberateľa ropy – Európsku úniu –, čo viedlo Kremeľ k tomu, že sa začal vo veľkej miere orientovať na obchod s Čínou, Indiou a Tureckom. S tým západné mocnosti síce počítali, no cenový strop mal zabezpečiť, že Rusi budú mať z predaja tej istej ropy zásadne nižšie zisky. Nestalo sa.
Ak porovnáme cenu ruskej ropy Urals s ropou Brent, ktorá bola ešte pred ruskou inváziou drahšia len o približne jeden dolár, tak Urals bol za vojnu potrestaný najviac ešte pred samotným stanovením cenového stropu, keď rozdiel oproti cene Brentu bol v niektorých dňoch aj viac ako 30 dolárov za barel.
Neskôr zavedený cenový strop ruskú ropu Urals oproti Brentu síce stál rozdiel okolo 20 až 25 dolárov, no pod hranicou 60 dolárov za barel ju udržal približne len šesť mesiacov a potom sa jej cena začala opäť pomaly približovať cene Brentu, od ktorej ju v posledných dňoch delí už len šesť až sedem dolárov.
Pravidlá platia, ak ich viete vymôcť
Cenový strop je prakticky ťažko vymožiteľný. Najmä ak väčšinu ruského čierneho zlata pašuje flotila takzvaných „tieňových“ tankerov. Tie prevádzkujú obchodníci, ktorí ruské čierne zlato predávajú nad cenovým stropom.
Krajiny G7 im za to hrozia sankciami, preto sa tieto lode vyhýbajú finančným inštitúciám Západu. Dôsledkom toho je, že pravdepodobne nemajú dostatočné poistenie ochrany a odškodnenia (P&I) na pokrytie nákladov v prípade úniku ropy.
Flotila „tieňových“ tankerov od platnosti cenového stropu kontinuálne rástla, pričom v októbri tohto roka analytici odhadli, že až 66 percent ruskej ropy a produktov exportovali z Ruska „tieňové“ tankery.
Pašeráci vo veľkej miere využívajú staré tankery, pričom až tridsať percent je starších ako dvadsať rokov. Vzhľadom na svoj vek, pochybnú údržbu a poistné krytie tak lode plaviace sa popri pobreží členských štátov EÚ vyvolávajú obavy z havárie, ktorú by v takomto prípade musela sanovať najbližšia krajina na vlastné náklady. Tie môžu dosiahnuť úroveň až vyše jednej miliardy eur.
Výzva na rok 2025: kam s plynom?
Zatiaľ čo v prípade ropy boli sankcie EÚ rýchle a razantné, pokiaľ ide o plyn, tak donedávna žiadne neboli. V tomto prípade to boli Rusi, ktorí európskym krajinám priškrtili kohútik.
Reakciu Európy najlepšie ilustruje Nemecko, ktoré začalo urýchlene budovať LNG terminály na príjem amerického plynu v kvapalnej forme. Vo Wilhelmshavene tak už v decembri 2022 Nemci prijali prvú dodávku skvapalneného plynu z Louisiany.
V súčasnosti sú Nemci vďaka trom novým LNG terminálom schopní prijať 12 percent svojej ročnej spotreby vo forme skvapalneného plynu a túto kapacitu sa rozhodli rozšíriť postavením ďalších dvoch terminálov.
Prijímaním dodávok z USA sa pomer dodávok ruského plynu k celkovému importu Únie zredukoval z predvojnových 40 percent na úroveň len osem percent v roku 2023. Od Rusov však naďalej nakupuje plyn vo forme LNG Francúzsko a Belgicko.
Potrubný plyn z Ruska odoberá Slovensko spolu s Maďarskom a Rakúskom. To sa však môže čoskoro skončiť. Ukrajina sa totiž rozhodla, že neobnoví tranzitnú dohodu a ruský plyn cez jej územie v roku 2025 už nepotečie. „Nechceme, aby tu zarábali,“ razantne komunikuje politiku Ukrajiny prezident Zelenskyj.
Putin si preto zrejme už dlhý čas láme hlavu nad tým, ako v roku 2025 zabezpečí export 200 miliárd kubických metrov ruského plynu, z ktorých 69 percent Rusko ešte v roku 2021 exportovalo do krajín EÚ. To, čo nepotečie potrubím, bude zrejme musieť prepraviť flotila LNG tankerov.
Kľúčovým opatrením v 14. balíku sankcií Európskej únie voči Rusku preto bol zákaz reexportu ruského plynu cez Európu. Oproti ropným tankerom je flotila LNG tankerov oveľa menšia a kotviť môže iba v niekoľkých špecializovaných prístavoch, ich kontrola je oveľa jednoduchšia ako v prípade ropy.
Západ sa okrem toho snaží sabotovať snahu Ruska postaviť vhodnú infraštruktúru či nakúpiť nové LNG tankery. Únia preto zakázala aj poskytovanie tovarov, technológií a služieb na dokončenie ruských projektov, ako je terminál Arctic LNG 2, ktorý má Rusom po jeho dokončení skvapalniť 27 miliárd kubických metrov plynu ročne a významne pomôcť plánu Kremľa do roku 2030 obchodovať až 142 miliárd kubických metrov plynu vo forme LNG.
S pomocou Číny sa Rusom síce podarilo uviesť do prevádzky časť skvapalňovacej kapacity terminálu, no väčší problém zrejme bude zohnať lode, ktoré budú LNG prepravovať, pretože okrem letných mesiacov budú z terminálu Arctic LNG 2 vedieť vyplávať iba lode schopné prerezať ľad.
Pred vojnou na Ukrajine si druhý najväčší ruský producent zemného plynu Novatek objednal šesť takýchto plavidiel od juhokórejskej lodenice Hanwha Ocean a 15 od ruskej Zvezdy. Hanwha Ocean už postavila tri, no sankcie zabránili platbe. Naposledy sa kórejská firma vo februári pokúsila predať tieto tankery dubajskej pobočke Novateku, ale Američania na to prišli a transakciu zastavili.
Spojené štáty chcú peňaženku Kremľa vyprázdniť okrem sankcií aj zvýšením ťažby a vývozu vlastného LNG.
Člen novej Trumpovej administratívy Mike Waltz nedávno navrhol, aby sa uvoľnili pravidlá na ťažbu a predaj skvapalneného zemného plynu (LNG) s cieľom znížiť cenu fosílnych palív na svetových trhoch a zároveň aj príjmy ruskej štátnej pokladnice.
Jeho plán zaiste podporí aj ďalší Trumpov nominant Lee Zeldin, ktorý sa má stať riaditeľom Agentúry na ochranu životného prostredia (EPA). Jeho úlohou bude naplniť Trumpovo predvolebné heslo „drill, baby, drill“ [v preklade: vŕtaj, zlatko, vŕtaj, pozn. red.], ktoré vyzýva na zrušenie ochranných opatrení pre životné prostredie, ktoré v Amerike obmedzujú ťažbu LNG.