Preč z Gazy. Amputácie, znetvorenia a poškodenie mozgu

Štrnásťročný syn Fatimy Abu Shaarovej práve uvaril svoje prvé jedlo, čo bola slávnostná chvíľa v čase, keď bolo osláv málo. "Chutí to skvele," spomína si, ako mu povedala.

Potom sa kuchyňa otriasla výbuchmi.

"Pred očami mi v dreze odseklo ruku," hovorí.

Jej osemročná dcéra Tala prišla o nohu a čaká na protézu.

"Najviac ma teraz desí budúcnosť mojej dcéry," hovorí pani Abu Shaarová.

Vojna v pásme Gazy sa začala po tom, ako Hamas zaútočil na Izrael a zabil približne 1 200 ľudí. Izraelská armáda tvrdí, že v snahe poraziť militantov prijala opatrenia na obmedzenie civilných škôd, ale jej kampaň si vyžiadala ohromujúce obete na životoch Palestínčanov. Z desiatok tisíc ľudí, ktorí zahynuli počas izraelského bombardovania a invázie, bolo podľa odhadov zdravotníckych úradov v Gaze približne 15-tisíc detí.

Mnohí obyvatelia Gazy utrpeli hrozné zranenia, ale len málo z nich mohlo odísť na liečenie. Keď sa niektorí z nich s nami stretli v Katare, oplakávali tých, ktorých tam zanechali, živých aj mŕtvych.

Počas uplynulých 13 mesiacov vojny bola väčšina z dvoch miliónov obyvateľov Gazy v dôsledku bojov nútená opustiť svoje domovy – často viackrát. Mnohí odišli len s niekoľkými vecami a nádejou, že niekde inde, kdekoľvek inde, bude bezpečnejšie ako tam, kde boli.

Často to tak nebolo.

Psychologička Islam al-Ghoulahová sa spolu s rodinou presťahovala z domu v meste Gaza do stanu v Chán Júnis. Potom, keďže nevydržali drsné zimné podmienky, si prenajali byt v Dajr al-Baláhu.

"Hneď, ako sme prišli, izraelské vojenské lietadlá zbombardovali mešitu vedľa nás," hovorí pani al-Ghoulahová.

Pätnásťročný Ibrahim al-Dahouk bol tiež vyhnaný z rodinného domu v meste Gaza, v jeho prípade výbuchom vo vedľajšom dome, ktorý mu odtrhol ruku. Jeho otec sa zúfalo snažil končatinu zachrániť, posadil ho na invalidný vozík a odtlačil ho do nemocnice v meste na juhu.

Gazania, s ktorými sme robili rozhovory, hovorili o svete, v ktorom výbuchy môžu v zlomku sekundy zmeniť krajinu aj telá na nepoznanie.

"Videla som svoju nohu – vyzerala ako piesok – bola tam, ale kosť bola rozdrvená," hovorí 9-ročná Nusaiba Kleibová. Noha jej bola amputovaná.

Štvorročná Sadeen Nofalová bola vytiahnutá z trosiek svojho domu po výbuchu, ktorý zabil jej matku a otca. "Jej noha sa infikovala a potrebovala operáciu, pretože infekcia sa dostala až ku kosti," hovorí jej stará mama.

Dokonca aj tí, ktorí sú možno príliš mladí na to, aby si pamätali vojnu, ktorej počet obetí vydesil celý svet, budú žiť v jej tieni aj po jej skončení.

Skupiny poskytujúce pomoc tvrdia, že boje si vybrali krutú daň na deťoch v Gaze. Podľa OSN je približne 19-tisíc z nich teraz sirotami.

Melisya Joudehová vo veku iba dvoch rokov stratila pri leteckom útoku nielen matku a otca, ale aj brata, strýkov, päť bratrancov, starú mamu a dve tety.

"Teraz je jediným žijúcim členom našej rodiny a ja som jej jedinou opatrovníčkou," hovorí jej teta Yasmin Joudehová. Šrapnel zasiahol Melisyinu chrbticu a už nebude môcť chodiť.

Pätnásťročná Haya al-Baraiová tiež prišla o oboch rodičov. Aj ona je ochrnutá a pôvodne ju považovali za mŕtvu. "Pýtala som sa, prečo som v rubáši," hovorí.

Pred vojnou bola lekárska starostlivosť v Gaze, ktorá od roku 2007, keď nad ňou prevzalo kontrolu hnutie Hamas, čelí blokáde zo strany susedného Izraela a Egypta, ťažko dostupná. Tí pacienti, ktorí mohli, odchádzali na liečbu mimo územia.

Po začiatku vojny, keď sa potreba starostlivosti stala naliehavejšou ako kedykoľvek predtým, sa prekročenie hraníc stalo takmer nemožným. Tisíce zúfalých Gazanov, mnohí zranení, iní trpiaci rakovinou a inými vážnymi chorobami, mohli len dúfať, že sa im podarí dostať do miest, ako je Katar a Jordánsko, ktoré pacientov prijali.

27-ročná Wafa Abu Semaanová sa snažila vyjednávať so zdravotníckym systémom v Gaze ešte predtým, ako bola zranená pri útoku, pri ktorom zahynul jej manžel. Mala rakovinu štítnej žľazy. A bola tehotná.

"Keď som sa zobudila, povedali mi, že dieťa je stále vo mne," hovorí. "Nemohla som im uveriť." Lekári ju previezli do Egypta, kde porodila syna a dostala protézu nohy.

Osemnásťročná Nesma Abu Jiyabová prišla o nohu, no v Gaze sa márne snažila nájsť starostlivosť. "Najťažšie bolo," hovorí, "keď mi otec čistil ranu octom."

Minulý mesiac Izrael oznámil, že z Gazy odišlo na lekárske ošetrenie viac ako štyritisíc ľudí. V júni však OSN uviedla, že viac ako 10-tisíc obyvateľov Gazy naliehavo potrebuje starostlivosť, ktorá je dostupná len inde. Zdravotnícki predstavitelia v Gaze odhadli celkový počet zranených na viac ako 100-tisíc.

Vzhľadom na to, že veľká časť ich vlasti je v troskách, ten relatívne malý počet tých, ktorí sa dostali von, podobne ako tí v Katare, nevedia, kedy a či vôbec sa budú môcť vrátiť. Pre niektorých z nich zostávajú zdravotné prekážky aj po ošetrení naďalej zložité.

Sanad al-Arabí prišiel o jednu ruku a na druhej ruke má len palec. "Najviac sa bojím o Sanadovu budúcnosť: či sa bude vedieť o seba postarať," hovorí jeho stará mama.

Amina Ghanamová si pamätá, ako sa otriasla zem, keď jej otec sedel a šil so svojimi deťmi. Potom tank rozdrvil ich príves. Amina, pritlačená k nemu v troskách, cítila na tvári otcov dych. "Zrazu bol preč," hovorí.

Trinásťročná Amina opustila Gazu v januári. "Vždy sa cítim vinná za to, že som tam jeho aj moju sestru Asiu nechala," hovorí. "Bojím sa, že možno ešte žila a ja som ju opustila."

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.