Aj keď sa diskusie väčšinou obmedzujú na túžbu po lepšej politike, pretože sa očakáva, že to povedie k väčšiemu mieru, rovnako ako sa očakáva, že lepšie sociálne podmienky povedú k menšej kriminalite.
Zlé sily, ktoré nás ako ľudské bytosti presahujú, ktoré nás ovplyvňujú mimo všetkých kultúrnych techník? S tým nikto nepočíta.
Osvietený súčasník sekulárnej spoločnosti počíta nanajvýš s „prírodou“, ktorá nepozná ľudskú morálku, a s otvorenou spoločnosťou, ktorá každému umožňuje žiť čo najviac podľa vlastných predstáv. Riadi sa hodnotami a normami, ktoré sa môžu v jednotlivých kultúrach líšiť. Logicky platí, že čím lepšie hodnoty a normy, tým lepší človek.
Varovanie francúzskeho básnika Charlesa Baudelaira akoby ustúpilo do úzadia: „Nikdy nezabudnite, keď počujete chválu na pokrok svetiel, že najkrajším trikom diabla je presvedčiť vás, že neexistuje!“ Zdá sa, že do úzadia ustúpila aj myšlienka, že medzi nebom a zemou je viac, ako si uvedomujeme, mocnosti a sily, proti ktorým nepomôžu žiadne vyjednávania ani okrúhle stoly.
V Biblii sa zlo objavuje ako had smrti v záhrade života, aby zasial nedôveru do základov stvorenia. Alebo ako démon, ktorý deň za dňom trpezlivo vštepuje strach, zúfalstvo a nenávisť do duše človeka, až kým sa mu smrť nejaví ako vykúpenie. Možno je to to isté zlo, ktoré v obludnejšom zmysle odsudzuje americký spisovateľ Louis Begley, keď opisuje 20. storočie ako „satanské rekviem“. Storočie Hitlera, Stalina a Maa s približne 150 miliónmi mŕtvych. Begleyho nárek nad industrializovanou a „osvietenou“ Európou je pochopiteľný: uprostred Nemecka básnikov a mysliteľov vypuklo vyhladzovacie šialenstvo, aké ľudstvo ešte nezažilo.
Zlo je abstrahované a dekonštruované
Tvárou v tvár takýmto civilizačným otrasom sa buržoázna spoločnosť rada utieka k akademickým abstrakciám, ktoré umožňujú odstup, a k historickým či sociologickým štúdiám, aby udržala priepasť zla na uzde. To, čo budí strach, nesmie byť súčasťou temnoty, ktorá je zakorenená aj v mojom srdci. Nepochopiteľná priepasť zla musí ustúpiť hmatateľným príčinám: vinníkmi zla sa stávajú chudoba, sociálna nespravodlivosť alebo zvádzanie pravicovými populistami. Mimoriadne obľúbená je „duševná porucha“ ako príčina zlých skutkov, ktorá priepasť redukuje na zvláštny klinický problém. Nežiaduca je však predstava pekla, na ktorom všetci tajne pracujeme, a to tým viac, čím menej si to uvedomujeme.
Falošné zdanie blahobytu nás zjavne uspáva, presviedča nás o ilúzii, že ľudia sú od prírody dobrí. To lichotí nášmu vlastnému egu. A zlo, ktoré vo svete existuje, musí pochádzať od zlých mocenských štruktúr. Nechceme uveriť, že každý je schopný nielen veľkých činov, ale aj podlosti, že sloboda znamená možnosť kedykoľvek si vybrať aj zlo.
„V človeku prebýva žiadostivosť zvieraťa a žiadostivosť anjela, obe súčasne,“ povedal cirkevný učiteľ Tomáš Akvinský. Názor, ktorý bol dlho súčasťou duchovného kompasu Západu a ktorý čoraz viac zapadá do zabudnutia. Svedčí o tom morálny zmätok našej doby. Univerzálne ľudské práva áno, ale Západ si nesmie nárokovať pravdu nad inými kultúrami, pretože všetky kultúry majú rovnakú hodnotu. Sloboda a prosperita áno, ale západný kapitalizmus musí zaniknúť, hoci všetky ostatné ekonomické modely produkujú viac chudoby.
Západ je spochybňovaný totalitnými systémami, ako sú Rusko a Čína, islamistami nenávidiacimi Židov, útočníkmi s nožíkmi proti Západu a postkoloniálnymi žalobcami, ktorí vzdelávajú svoje vlastné potomstvo na vlastných univerzitách, pracujú vo vlastných parlamentoch a médiách. A nakoniec (Západ) pochybuje sám o sebe.
Civilizácia slobody, ktorá neráta so zlom, sa nestáva lepšou alebo slobodnejšou, ale len stráca schopnosť rozpoznať zlo. Zlo ako ničenie slobody, ako nepriateľstvo voči životu. Zlo, ktoré sa šíri ako vírus, ktorý nikto neberie vážne a oslabuje kultúrnu odolnosť spoločnosti. O to dôležitejšie je hovoriť o zle.
Ale to nie je ľahké, najmä dnes. V mainstreame relativizmu, ktorý popiera univerzálne morálne princípy, sa to zdá byť reakcionárske. A tam, kde zlo skutočne stále zohráva úlohu hrozby, napríklad v kine alebo v napínavom seriáli Netflixu, sa zdá byť povrchné. Koniec koncov, má to byť len fiktívna kinematografia. Vražda z fanatizmu, strašidelný dom démona, temná pivnica sériového vraha, mocenské kruhy tajných „satanistov“, ktorí za meštiackou fasádou robia obludné veci: to, čo sa tu prezentuje ako zlo, je prehnane zlovestné a odporné. Podobne ako v populárnych exorcistických filmoch, ktoré nám posadnutosť ukazujú znepokojujúcim a spektakulárnym spôsobom.
Zlo rastie v sebaklame človeka
V skutočnom živote však zlo hľadá potlesk na veľkom javisku. Nie je odpudivé, ale príťažlivé. Sľubuje lepšie Ja, lepší život. Sľubuje opak toho, čo prináša. Klasická literatúra to ešte vedela. Tak ako had v rajskej záhrade sľubuje človeku, že môže byť ako sám Boh, Mefisto v Goetheho „Faustovi“ sľubuje poznanie, ktoré Fausta povýši na božské.
V Dostojevskom nihilistickí revolucionári snívajú o novom človeku bez pút starej morálky, ktorej zbúranie stojí niekoľko obetí, niekoľko likvidácií a nakoniec vojnu. Satan vystupuje ako humanista aj vo Vladimírovi S. Solovjovovi a jeho Legende o Antikristovi. Predstiera, že spája veľké národy a náboženstvá, aby vytvorili zjednotenú Európu, ktorej prezidentom je on, Satan, ktorému ľudia fandia, lebo je taký výrečný a tak krásne zdôrazňuje dobro ľudskej rodiny.
„Otec lži“ je v kresťanskom myslení jedno z mnohých Satanových mien. Opisuje sa ako ten, čo mätie dušu, ako pochlebovač ega, ktorý zvádza ľudí na scestie, odvádza ich od života vo vzťahu, od účasti na ľudskosti prostredníctvom pokory, lásky a disciplíny. Vedie ľudí do vojny proti ľudským hraniciam, ktorú Satan človeku „predáva“ ako oslobodenie. Do osamelosti, ktorú „predáva“ ako autonómiu. Diabol nenávidí ľudí a chce, aby sa skrze izoláciu uberali k smrti, rozptyľovaní snom o vznešenom Ja, ktoré už nemusí slúžiť, nemusí sa dávať. Rozptýlený snom o spoločnosti, ktorá sa reguluje sama, bez Boha, bez pocitu viny. Oslobodený vedou a technikou.
Človek nemá prekuknúť ilúziu. Nemá si uvedomiť, že prechod od praku k megabombe, od dymového signálu k smartfónu, od jaskynnej maľby k emoji je síce technický pokrok, ale nie kultúrny či dokonca morálny. Že aj tá najlepšia high-tech medicína je dobrá na zabíjanie a že aj tá najmúdrejšia digitálna civilizácia stráca svoju ľudskú tvár, ak sa spolieha len na to, čo je spoločensky prijateľné a uskutočniteľné, na pragmatizmus okamihu.
Pragmatizmus môže viesť k tomu, že ľudia budú kalkulovať viac hlavou ako srdcom. Že si už neuvedomujeme, ako zlo postupne, nenápadne znižuje štandardy ľudskosti. Ako sa spoločnosť stáva chladnejšou a nakoniec nemilosrdnou, živnou pôdou pre odcudzenie, nenávisť a násilie.
Zlo nie je výhovorkou pre osobnú zodpovednosť
Je dôležité zdôrazniť, že reči o zle neospravedlňujú zločincov, ktorí zo svojich činov obviňujú diabla. Kresťanstvo vníma ľudskú slobodu ako podmienenú slobodu pod vplyvom prírody, prostredia a rôznych síl, ale takým spôsobom, že vždy existuje priestor na rozhodovanie, konanie a prevzatie zodpovednosti.
Správne chápané rozprávanie o zle je duchovnou pomôckou na rozpoznanie veľkých pokušení, ktorým je človek vystavený od čias Adama a Evy. Duchovná orientácia, ktorá nás má urobiť bdelými a skromnými, sebakritickými, a vďaka tomu sebavedomými, triezvymi, a skrz to charakterovo pevnými.
Ak namiesto toho prevláda nevedomosť alebo ľahostajnosť, ľudia sa stávajú slabými. Prevláda strachom vyvolané prispôsobovanie sa stádu, prikrášľovanie vzdialené od reality a pozeranie sa inam: užitočný základ pre vládu strachu. História nás učí, že takzvaná „mlčiaca väčšina“ často dáva zo zbabelosti a pohodlnosti väčší priestor zlu ako extrémizmus roztrúsených menšín. To však neznamená, že to tak musí zostať.
Znovuobjavenie židovsko-kresťanského realizmu by mohlo zmobilizovať rozhodujúce sily v prospech dobra, najmä medzi mladými ľuďmi, ktorí vo fitnescentrách a zábavných parkoch súčasnosti opäť hľadajú hĺbku a zmysel. Hĺbku, ktorá zahŕňa skúsenosť, že sloboda, vitalita a dobro nie sú ničím samozrejmým, že sa o ne treba starať.
Patrí k nej aj skúsenosť, že ľudské bytosti nie sú vo svojej podstate dobré, ale môžu priniesť na svet veľa utrpenia, ale aj veľa lásky. Slovami spisovateľa Friedricha Dürrenmatta: „Láska je zázrak, ktorý je možný vždy znovu a znovu, zlo je skutočnosť, ktorá zostáva vždy k dispozícii.“