Ochranári v Tatrách: Nechali sme si trestuhodne zničiť vysokohorské lesy

Ako ťažké previnenie charakterizoval Ján Slivinský následky lykožrútovej pohromy na najvzácnejších územiach národného parku v Bielovodskej doline vo Vysokých Tatrách.

„Nechali sme si trestuhodne zničiť v mnohých oblastiach vysokohorské lesy. Práve ony sú diamantom pre krajinu aj vo vzťahu k ochrane pôdy a vo vzťahu k vodohospodárskej funkcii. V záujme spoločnosti by malo byť, aby hory boli zdravé, zelené, funkčné a plnohodnotne si plnili svoju funkciu,“ uviedol pre Štandard Slivinský.

Jeho i kolegov mrzí, že je tak malý záujem zachovať tieto vysokohorské porasty. „Máme jednu štúdiu z roku 1928, z povodia Bečvy na Morave. Tam za 25 minút padlo 65 milimetrov zrážok. Boli tam meracie prístroje. Už vtedy zistili, že pokiaľ z lesa sa zvýšil odtok šesťnásobne, tak z lokality, kde nebol porast, sa odtok navýšil 405-násobne. Mali by sme sa učiť z múdrej minulosti. My si dnes les prestávame vážiť,“ dodal vedúci ochranného obvodu.

Takáto je reakcia dlhoročného správcu územia na to, čo sa v lete tohto roku udialo v Monkovej doline, keď po lejaku a následnom zosuve pôdy zahynuli dvaja ľudia.

„V krátkom období tam spadli veľké zrážky. Netvrdím, že keby na mieste boli zelené lesy, že by nedošlo k určitému poškodeniu, ale tým, že lesné porasty nechali odumrieť, tak sa znásobili škody. Pôda tam už nebola viazaná koreňovým systémom, takže dažde mali o to ľahšiu cestu splaviť ju dole do doliny, význam hory pre krajinu je neskutočný,“ zdôraznil Slivinský.

K odtrhnutiu pôdy v Monkovej doline došlo podľa neho v miestach, nad ktorými boli podkôrnym hmyzom poškodené stromy. Koreňový systém týchto vyschnutých drevnatých rastlín už neplnil jednu zo svojich funkcií. Nízku vrstvu pôdy na geologickom podloží tak nemalo čo udržať.

Uschnuté stromy stoja naďalej nielen v uvedenej doline, ale aj v iných ťažko prístupných lokalitách Tatier. Podľa Jána Slivinského predstavujú pre prírodu i človeka aj naďalej veľké nebezpečenstvo.

„Ak odumrie koreňový systém, tak nadzemná časť sa stáva veľkou pákou pre odumreté korene. Dochádza k vyvracaniu stromov a následnému obnažovaniu geologického podložia. Ak by sa nadzemná časť spílila, tak koreňová schéma by dlhšie viazala pôdu. Medzitým tu majú priestor pionierske dreviny, aby zem naspäť previazali koreňmi,“ navrhol jedno zo svojich manažmentových opatrení vedúci ochranného obvodu.

Podobné prípady, ako sa udiali v Monkovej doline, keď došlo k splavu a zosuvu pôdneho krytu až na podložie, eviduje vo viacerých lokalitách v území, ktoré spravuje. Väčšina z nich je mimo trás dostupných pre turistov. Obnova takto poškodených lokalít bude trvať nie stovky, ale tisícky rokov.

„Zachytávaním uhlíka v živých stromoch sa vytvára biotop, ktorý poskytne priestor pre biocenózu. Ak budeme zachraňovať iba biologické spoločenstvo a necháme rozpadnúť biotop, tak tá biocenóza zanikne, a to len tým, že sme sa nevenovali podstatnejšej veci,“ poznamenal v tejto súvislosti vedúci odboru ochrany lesa a lesníckej ochranárskej služby Národného lesníckeho centra Andrej Kunca.

To, čo sa udialo v Tatrách po kalamite v roku 2004, ale i neskoršej smršti v roku 2014, ktorá zasiahla aj ďalšie lesy na Slovensku, má podľa Kuncu súvis s prijatou legislatívou o ochrane prírody a krajiny.

Myslí si, že v rámci ochrany lesa pred škodlivými činiteľmi, najmä tými biotickými, ktoré sú dôsledkom nejakých náhlych udalostí, je potrebné zneškodniť každú náchylnú hmotu na premnoženie biotických škodcov.

„My sme tým zákonom uvoľnili povinnosť ostránenia hmoty včas. Vytvorili sme piaty stupeň ochrany, územia, ktoré raz budú A zónou, potom prišli ďalšie opatrenia, ako je časové obmedzenie spracovania kalamity. Myslím si, že zákon zabránil úplnému a včasnému spracovaniu napadnutých stromov,“ konštatoval.

Dopady prijatej legislatívy o ochrane prírody a krajiny v roku 2002 sa naplno prejavili práve po kalamite v Tatrách v roku 2004. Kým prvé dva roky sa lykožrút smrekový kŕmil len z vyvrátených stromov, v nasledujúcom období výrazne zasiahol stojaci les. Po kalamite v 2004 už nebolo podľa neho možné odstrániť úplne a včas následky.

Spracovanie kalamity v lese prirovnal k umývaniu rúk pred jedlom. „Nedajú sa umyť len štyri prsty a ďalších šesť ostane neumytých. Všetky prsty musia byť zbavené nečistoty pred jedlom. Vtedy má význam chytiť chlieb do ruky a zjesť ho. Ak to nie je tak, tak tá hygiena je nedostatočná a nemá význam,“ uviedol Kunca.

Zároveň nesúhlasí s názormi, že kalamite podľahol monokultúrny smrekový porast, ktorý bol prirodzene náchylný na takýto vývoj.

„Klesá nám výmera smreka. Za 20 rokov, od roku 2004 poklesol nám stav o vyše štyri percentá. Týmto tempom o ďalších 20 rokov prídeme o ďalšie viac ako štyri percentá a niekedy v roku 2045 môžeme byť na výmere smreka na úrovni 15 percent, z nedávnych 24 percent,“ povedal vedúci odboru ochrany lesa a lesníckej ochranárskej služby.

Nemyslí si, že smrek bude ohrozený, ale tie podmienky sa mu tak menia, že by sme mu mali pomáhať, aby prežil. Ak necháme daný druh odumrieť na veľkých plochách kvôli škodlivým činiteľom, ktorý nemá zábrany sa šíriť, tak zvyšujeme riziko erózie pôdy, požiarov a riziko šírenia inváznych burín.

V súčasnosti, a zvlášť po kalamite vo Vysokých Tatrách, sa rieši najmä kalamitné premnoženie lykožrúta smrekového. Systém je podľa Kuncu dnes nastavený tak, že praje takýmto katastrofám.

„Momentálne je to podkôrnik, na budúci týždeň pôjde o cicavý hmyz, o desať rokov to bude krasec, ktorý je na buku. Teraz máme 35 percent buka. Na úkor smreka zvýšime porasty buka, ktorého budeme mať 45 percent, a to je ďaleko väčší problém – monokultúrny jednodruhový les ako smrekový, ktorý sme mali na 25 percentách,“ uzavrel Andrej Kunca.