Fráza z titulku je však dvojsečná a ľahko sa prevráti: tam, kde zajtra budú mať to, čo inde mali včera, ak vôbec. To zodpovedalo realite Sovietskeho zväzu oveľa viac. Veľká ríša na východe bola vždy trochu oneskorená, čo, musíme spravodlivo konštatovať, malo svoj pôvod už v storočiach feudalizmu. Ale snaha červených vládcov o „dohnanie a predohnanie“ vtedajšieho Západu rovnako zadrhávala.
Rozvoj ťažkého priemyslu im šiel, Stalin a oceľ patria predsa k sebe, ale konzumný tovar, elektronika a ďalšie „mäkšie“ odbory pokrivkávali. Koho zaujíma, či má sovietska žena elegantné lodičky? Jednoduchý ľud si vždy vystačil s kapcami.
História sa nikdy neopakuje doslova, ale má tendenciu sa „rýmovať“ – a tentoraz sa „rýmuje“ so situáciou u nás v Európe. Už nejaký čas si dávame kolektívne záväzky, ako doženieme a predbehneme Ameriku, ale ekonomická priepasť medzi nami a nimi rastie. Ešte nie je taká veľká, ako bola medzi Sovietskym zväzom a vtedajším Západom, ale povedzme, že ďalších dvadsať rokov rásť bude. Aj dôvody sú rovnaké.
Namiesto utopického komunizmu sa EÚ snaží budovať rovnako utopickú zeleno-inkluzívnu spoločnosť, ktorá obalí tvrdé hrany kapitalizmu hrubou vrstvou bublinkovej fólie. Lenže človek obalený bublinkovou fóliou sa nemôže veľmi hýbať, je mu horúco aj v momente, keď len leží na posteli.
