Spoločná obava - potvrdená obava

Je poznámka o výdavkoch cynická? Nepochybne - a ponúka ju sama autorka. Hypochondri idú do peňazí. Navyše Caroline je ošemetná pacientka. Ľudia s podobnou anamnézou sú posielaní na najdrahšie vyšetrenia. Občas mladej žene napadne: „Škoda, že mi nepovedali: 'Počkajme. Asi to nič nie je.“ Nakoniec je však predsa len rada, že má istotu. Na deň alebo dva.

Autorkina hypochondria je tieňom vážnej choroby. V mladosti sa naučila, čo všetko sa môže pokaziť. Navyše vie, aká zradná môže byť starostlivosť o seba. Keď jej lekár oznámi, že podstúpi najnovšiu liečbu, ktorá nebola dostupná v čase, keď on sám mal rakovinu, sprisahanecky jej ukáže jazvu na krku. „Budeš ju mať menšiu,“ ubezpečil ju a mal pravdu. Až na to, že pred niekoľkými rokmi dostala list. Dozvedela sa, že teraz má zvýšené riziko rakoviny prsníka a že musí myslieť na prevenciu. Google doplnil kontext: liečba, ktorú podstúpila, sa ukázala ako riziková pre mladé ženy.

Kto by sa mohol čudovať autorke, že má strach? Ona však vo svojom osude spoznáva príbeh celej spoločnosti. Lekár nás môže stokrát ubezpečiť, že nový liek je bezchybný. A predsa nie je iracionálne myslieť si, že s novinkou sa spájajú aj neistoty. Ak si pacient trochu zagoogli, narazí na skúsenosti ľudí, ktorí liek odmietli pre rovnaké obavy. Spoločný strach s človekom, ktorý sa tiež obáva, nie je polovičný strach, ale potvrdený strach.

Žiadna minulá doba nevedela o chorobách tak veľa. To, že zdravie nie je v rukách Boha alebo osudu, ale v našich vlastných, navyše počúvame takmer denne. Základnou prevenciou je správna životospráva. Šport, zdravé stravovanie, redukcia stresu. Ak to nedodržiavate, chcete sa čudovať, ak sa necítite dobre? Počúvame tiež, že rakovina nebolí. Preto sa robia preventívne prehliadky. Absencia príznakov nič neznamená. Zabijak rastie vo vašom tele už roky. Potichu.

Ktorý asociál by sa postavil proti zdravému životnému štýlu? Spochybňovanie preventívnych prehliadok je čistá nezodpovednosť. Faktom však je, že posadnutosť prevenciou živí nezdravé myšlienkové vzorce a vedie k nedôvere k vlastnému telu. Inými slovami, zdá sa, že hypochondria sa stala stavom, ktorý náš systém podporuje. Možno je to jeden z paradoxných dôvodov, prečo hypochondria v roku 2013 zmizla z Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch. To, čo je všadeprítomné, akosi dokonca žiaduce, nie je choroba.

Jogurtom proti hypochondrii

Starí Gréci nepovažovali hypochondriu za „obyčajný“ stav duše. Grécke slovo označuje oblasť pod hrudnou chrupavkou. Ako tento stav liečiť? Podobne ako bolesti hlavy alebo depresie. Musíte si dať do poriadku pomer štiav. Hovorí sa, že ľudské telo riadia štyri šťavy, podobne ako vesmír. Choroba vzniká z nepomeru - to, že človek nie je v súlade sám so sebou, znamená, že zle obýva svet. Cieľom liečby je obnoviť rovnováhu. Je holistická, ak nie kozmická.

Závisí od úpravy stravy a režimu. Zakotvenie hypochondrie v brušnej dutine je pozoruhodné už len preto, že tento pohľad rúca našu predstavu o medicíne ako lineárnej vede. Kým filozofi dodnes čítajú Platóna a nachádzajú v jeho spisoch niečo nové, my sme si zvykli, že štyri roky starý článok je v medicíne zastaraný. Minulosť je mŕtva, prítomnosť práve umiera, nové poznatky sa rodia v budúcnosti.

Súčasná psychiatria však znovu objavuje spojenie mysle a tela po tom, čo ich v novoveku oddelili. Vtedy sa hypochondria začala chápať ako psychický prelud. Odlíšiť duševnú a telesnú nepohodu sa dnes zdá byť ťažšie, keď vieme, že depresívni ľudia majú vyššie zápalové markery alebo nedostatočnú črevnú mikroflóru. Ani kauzálny smer sa nedá ľahko určiť. Stáva sa človek depresívnym, pretože má v tele zápal, alebo je fyzicky chorý, pretože je depresívny? Obe cesty sú možné. Ale že sa človek musí starať o trávenie, ak trpí úzkosťou, vedeli Gréci už dávno.

Aj obdobie osemnásteho až dvadsiateho storočia, keď sa hypochondria považovala za stav duše, prinieslo cenné poznatky. Od novoveku si lekári všímajú, že hypochondria je rozšírená medzi vyššou vrstvou, najmä medzi intelektuálmi. Je to choroba nadmerného premýšľania a pohodlia. Čím vyspelejšia spoločnosť, tým viac hypochondrov.

Vieme, čo znamená „viac“? Koľko je medzi nami hypochondrov? Ťažko povedať. Najmä preto, že sme pôvodnú diagnózu nahradili dvoma novými, ktoré sú v rozpore s predstavou, že všetko duševné je aj telesné. V najnovšom Diagnostickom a štatistickom manuáli bola pôvodná diagnóza prekategorizovaná na dve samostatné jednotky: poruchu so somatickými príznakmi a úzkostnú poruchu. Prvá sa vzťahuje na ľudí, ktorí uvádzajú ťažkosti s orgánmi, ktoré sa zdajú byť v poriadku; druhá na tých, ktorí trpia nadmerným strachom z choroby. Koľko ľudí teda trpí týmito poruchami? Odhady sa pohybujú od dvoch do desiatich percent.

Preventívne myslenie

Najpozoruhodnejšia kapitola sa týka foriem, ktoré hypochondria nadobudla v priebehu storočí. Koncom štrnásteho storočia, keď sa rozšírilo sklo, dovtedy vzácny tovar, sa hypochondri začali nazývať sklenení ľudia. Pacienti sa videli v tomto, vtedy mimoriadne krehkom, materiáli. Mali neodbytný dojem, že ich končatiny alebo dokonca celé telo je zo skla. Keď sa kvalita skla zlepšila, tento typ hypochondrie ustúpil.

To, že nové materiály a technológie sa odrážajú v obraze tela, platí aj dnes. Počas pandémie prudko vzrástla popularita TikToku. Obzvlášť populárne boli videá ľudí trpiacich Tourettovým syndrómom. V tom istom období sa dramaticky zvýšil počet dievčat, ktoré vykazovali príznaky tohto neurologického ochorenia, ktoré sa prejavuje motorickými a hlasovými tikmi. Je to záhadné. Tourettov syndróm typicky postihuje mužov, a hoci je toto ochorenie čiastočne dedičné, v rodinách týchto dievčat sa nevyskytovala zodpovedajúca anamnéza. Lekári dospeli k záveru, že ide o sociálnu nákazu, a jav si vyslúžil názov tiktok tik.

Autorka ho považuje za nový prejav hypochondrie. V istom zmysle má pravdu. Dievčatá v skutočnosti netrpia chorobou, ale samy seba prežívajú ako choré. To by zodpovedalo hypochondrii. V hre sú však aj iné okolnosti. V prípade týchto dievčat totiž nejde o strach z choroby, ale o túžbu po chorobe.

Ale prečo by niekto túžil po chorobe? Nie je to žiadna záhada. Ak človek trpí nedostatkom pozornosti, choroba mu ju zabezpečí. Choroby, ktoré sa čiastočne šíria napodobňovaním, sú navyše známe svojou schopnosťou vytvárať spoločenstvo. Patrí k nim aj mentálna anorexia. Utrpenie môže byť smutným, ale nemenej skutočným zdrojom podpory.

Hypochondria môže spočívať v prežívaní neexistujúcej choroby, ale sama osebe je skutočná a môže poukazovať na širší problém. To nepochybne platí v prípade dospievajúcich dievčat, ktoré sa dnes javia ako veľmi zraniteľná skupina, a to nielen pre psychiatrov. Podobne aj problematickosť preventívnych programov odráža širší problém. Koniec koncov, celý spoločenský život sa zdá byť zameraný na prevenciu rizík, bezpečnosť, klímu, zdravie.

Problematickosť prevencie však presahuje rámec zdravotnej starostlivosti. Keďže prevencia je dobre mienená, je ťažké proti nej argumentovať, hoci aj to sa môže zmeniť. Existujú štúdie, ktoré ukazujú, že riziká zdravotnej prevencie môžu prevýšiť jej prínosy. Obzvlášť časté vyšetrenia sú pre organizmus zaťažujúce. V Spojenom kráľovstve sa v reakcii na to pozastavujú mnohé preventívne programy. Bez ohľadu na to sa však zdá, že preventívne nastavenie nám jednou rukou niečo dáva, druhou berie. Keď sa staráme o prevenciu, máme pocit, že získavame kontrolu nad budúcnosťou. Čo môže byť upokojujúce. Ale premýšľanie o budúcnosti funguje ako Google. Vyhľadáte jedno riziko a vyhľadávač vám ponúkne päť súvisiacich nebezpečenstiev. Malé upokojenie sa môže zmeniť na traumatizujúcu úzkosť.

Okrem toho inštitúcie, ktoré sa špecializujú na prevenciu, kumulujú moc už len preto, že nezriedka pracujú s pocitom viny: „Nechceš si uzatvoriť toto poistenie? Tak sa nesťažuj...“ Ak je internet strojom na strach, prevencia je strojom na vinu.

Samozrejme, netvrdím, že sa ho preto oplatí úplne odstrániť. Bolo by to podobne nezmyselné ako situácia, v ktorej sa možno nachádzame teraz: kriticky neskúmame koncepciu, pretože si myslíme, že sa jej nedá nijako zabrániť. Až na to, že dôsledná prevencia je najúčinnejším spôsobom, ako sa odnaučiť žiť.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.