Ako bude prebiehať odškodnenie

Systém odškodňovania bude nastavený spôsobom vracania uhradených súm, a to na základe predloženia žiadosti oprávnenou osobou a priloženia príslušných dokladov. Po schválení návrhu zákona ministerstvo vnútra sprístupní formulár na podanie takejto žiadosti.

Predpokladaný termín, dokedy bude možné žiadosti predkladať, je 31. august 2025. Ministerstvo vnútra bude vracať finančné prostriedky za pokuty uložené príslušníkmi PZ a okresnými úradmi a tiež za stravné za umiestnenie v karanténnych zariadeniach, ktoré fakturovalo ubytovaným.

K žiadosti bude potrebné priložiť všetky relevantné dokumenty, aby mohla byť verifikovaná suma finančných prostriedkov na vrátenie. Napríklad rozhodnutie, blok na pokutu, faktúra, potvrdenie o úhrade. Súčasťou súm na vrátenie budú okrem výšky pokuty alebo stravného aj všetky ďalšie overiteľné náklady, ktoré osobe vznikli pri priestupkovom procese. Pôjde najmä o trovy priestupkového, súdneho či exekučného konania alebo úroky z omeškania.

Ak bude žiadosť kompletná a budú splnené podmienky na vrátenie, ministerstvo vnútra vyplatí oprávnenej osobe finančné prostriedky najneskôr do 60 dní od doručenia úplnej žiadosti. V predbežných odhadoch ide o vyše 17-tisíc faktúr za stravné v karanténnych zariadeniach a približne 58-tisíc záznamov o priestupkoch v zmysle zákona o verejnom zdraví a zákona o civilnej ochrane. Celková suma za uložené pokuty za takzvané covidové obdobie je 2 706 719,50 €.

Zákon však stanovuje, že právo na odškodnenie si možno uplatniť len do 31. augusta 2025. Po tomto termíne už oprávnená osoba nemôže svoje právo podľa tohto zákona uplatniť.

Na rokovaní vlády bola zároveň schválená amnestia pre všetky doteraz nezaplatené pokuty uložené za priestupky spáchané v súvislosti s protipandemickými opatreniami počas obdobia vyhlásenia mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu z dôvodu ochorenia COVID-19.

Sudkyňa poukázala na nezákonnosti vyhlášok

Nezákonnosť a nepredvídateľnosť rôznych obmedzení ľudských práv počas pandémie kritizovali viacerí odborníci z oblasti práva. Základný problém spočíval v tom, že podľa Ústavy SR možno ľudské práva obmedziť iba zákonom.

Počas pandémie rozsah a spôsob obmedzení určoval najmä hlavný hygienik Ján Mikas svojimi vyhláškami, ktoré však predstavujú podzákonný predpis. Rovnako nimi zavádzal nové oprávnenia pre policajtov, ktoré však neboli obsiahnuté v zákone o Policajnom zbore. Policajti tak nezákonne kontrolovali a vykonávali neoprávnené zásahy do ľudských práv na základe vyhlášok hlavného hygienika, ktorý nemal právomoc takto rozširovať policajné právomoci.

Sudkyňa a členka Súdnej rady Dana Jelínková Dudzíková upozornila na tieto zásadné porušenia práv z minulosti a zdôraznila ústavné právo vlády vyhlásiť priestupkovú amnestiu. Rovnako poukázala na nález Ústavného súdu a označila amnestiu za komfortnejšie riešenie pre občanov ako zdĺhavé súdne konania.

Pri argumente o nespravodlivosti amnestie z dôvodu, že iní občania vtedajšie pravidlá dodržiavali, sudkyňa uvádza, že tento element je prítomný pri každej amnestii. Ako príklad možno uvádza exekučnú amnestiu, pri ktorej boli určitým osobám zastavené exekúcie.

Slovenská republika porušila európske právo

Sudkyňa Jelínková tiež poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého je každý občan členského štátu zároveň aj euroobčanom a má právo na voľný pohyb podľa európskych noriem. Ak chce členský štát toto právo obmedziť protipandemickými opatreniami, musí splniť tri podmienky.

Prvá podmienka je dostatočná zrozumiteľnosť a predvídateľnosť zavádzaných obmedzení zo strany štátu. Druhá podmienka spočíva v odôvodnení daného opatrenia, pričom sudkyňa poukazuje na absenciu akéhokoľvek odôvodnenia vyhlášok hlavného hygienika v Slovenskej republike.

Poslednú podmienku tvorí nevyhnutná možnosť odvolať sa voči danému opatreniu, čo rovnako v Slovenskej republike chýbalo. Keďže Slovenská republika nesplnila ani jednu z troch podmienok pre prípustné obmedzovanie pohybu občanov, podľa sudkyne Jelínkovej sa dopustila porušenia práva Európskej únie.

Túto škodu by Slovensko muselo nejakým spôsobom kompenzovať, pričom amnestia je najvhodnejším plošným riešením vzhľadom na vysoký počet poškodených.

Najvyšší správny súd potvrdil nezákonnosť policajných pokút

Sudkyňa Jelínková potvrdila, že aktuálne prebieha množstvo súdnych konaní, v ktorých občania žalujú štát alebo príslušné orgány za nezákonnosť pokút či iných obmedzení. Spomenula aj konkrétny prípad z vnútroštátneho súdu týkajúci sa dodržiavania protipandemických opatrení.

V tomto prípade si občan išiel počas pandémie nakúpiť potraviny. Počas toho ho zastavila policajná hliadka, ktorá od neho žiadala občiansky preukaz a nasadenie rúška. Občan pokyn na nasadenie rúška odmietol, za čo bol uznaný vinným z priestupku. Proti rozhodnutiu sa odvolal a prípad skončil na Najvyššom správnom súde, ktorý rozhodnutie o priestupku zrušil.

Najvyšší správny súd v tejto veci konštatoval, že policajti nemôžu vyžadovať od občanov uposlúchnutie akejkoľvek výzvy. O to viac, ak ide z ich strany o výzvu, ktorá nemá oporu v zákone. Práve v tomto prípade súd poukázal na závažný právny problém, keď policajti vyžadovali dodržiavanie vyhlášok od občanov bez toho, aby ich na to zmocňoval zákon o Policajnom zbore. Jednoducho povedané, vymáhali to, čo legálne nemohli.

Keďže policajti nemali zákonné oprávnenie kontrolovať dodržiavanie protipandemických opatrení, prekračovali svoje právomoci pri výzvach na ich dodržiavanie. Ak občan výzvu neuposlúchol, z právneho hľadiska išlo len o pokyn od iného občana, nie zákonný príkaz policajta. Kto dostal pokutu za neuposlúchnutie takejto výzvy, mohol na súde jednoznačne preukázať jej nezákonnosť.

Hlavný hygienik prekročil svoje kompetencie

Najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí potvrdil, že hlavný hygienik nemôže vyhláškami meniť policajné zákony ani pridávať nové kompetencie policajtom, pretože to predstavuje obídenie legislatívneho procesu, a zároveň na to nemá kompetencie.

Práve toto rozhodnutie súdu je zásadným zlomom v každom posudzovanom prípade ukladania pokút zo strany polície za nedodržiavanie protipandemických opatrení. Vzhľadom na závery Najvyššieho správneho súdu je zrejmé, že všetky obdobné súdne prípady dopadnú v prospech občanov.

Treba pritom poukázať na húževnatosť občana, ktorý sa nenechal odradiť zdĺhavosťou a náročnosťou dokazovania pred súdmi pri presadzovaní svojich práv voči nezákonným praktikám vládnej moci.

Z banálneho priestupku sa vďaka odhodlaniu jednej osoby stal judikát, ktorý dnes znamená výhru pre obrovské množstvo nezákonne pokutovaných občanov.

Covidová amnestia má odbremeniť súdy od množstva žalôb, ktoré by štát v týchto prípadoch jednoznačne prehral. Štát touto amnestiou pomerne obratne minimalizoval rozsah škody iba na zaplatené pokuty a trovy konania. V samostatných sporoch by si však občania mohli uplatňovať aj iné typy škody, ako napríklad nemajetkovú ujmu či ušlý zisk.

Amnestia pritom nepokrýva celý rozsah škôd a nezákonností, ktoré bývalá vláda spôsobila chaotickým obmedzovaním občanov. Dá sa však povedať, že ide o dobrý prvý krok, ktorý by zároveň nemal byť definitívnou bodkou za obdobím, keď sa štát nebezpečne priblížil k bezbrehému porušovaniu zákonov.