Ak by vojaci Severnej Kórey položili nohu na ukrajinské územie, ešte k tomu v počte 100-tisíc mužov (o čom sa nahlas špekuluje), bolo by to hrubé porušenie medzinárodného práva a priamy vstup ďalšej krajiny do inváznej vojny. A mohli by sme to rozhorčene odsudzovať ako nebezpečnú eskaláciu, ktorú treba zastaviť.

No kým sú Kórejčania v Rusku a ich nasadenie sa obmedzuje na obranu ruských hraníc, právne ani politické námietky veľmi neobstoja (môžeme za to Rusko kritizovať, ale nemali by sme za to Rusko bombardovať a riskovať kvôli tomu veľký konflikt).

Iste, Rusi sú na Ukrajine agresor, ktorý porušil medzinárodné právo. No doma, v Ruskej federácii, môžu brániť svoje hranice, a aj so zapojením spojenca, akokoľvek kontroverzného. Rovnako ako sa správne tvrdí, že právo brániť svoje hranice a využívať zahraničnú vojenskú pomoc má aj Ukrajina.

Ak Korčok píše, že severokórejskí vojaci zabíjajú Ukrajincov „na Ukrajine“, tak klame, zavádza, šíri dezinformácie. A zrejme šíri aj hoaxy – dezinformačný obsah namierený na emócie, strašenie a manipulovanie verejnou mienkou.

Dezinformačné výkony slovenských progresívcov a Korčoka by možno nestáli za reč, lenže v tomto prípade ide o širší problém. Korčok napodobňuje, aj keď nešikovne a s chybami, vojnovú rétoriku Bidenovej vlády.

Bidenova vláda sa rozhodla nasadiť americké rakety namierené na ciele hlboko v Rusku. A vysvetlila to práve „severokórejskou hrozbou“ a potrebou chrániť Ukrajincov.

Iste, to by sedelo. No obhajcovia Bidenovej línie zabudli dodať to kľúčové: americké rakety majú v tomto prípade chrániť tých Ukrajincov, ktorí sú na ruskom území, v Kurskej oblasti. Nie Ukrajincov na Ukrajine. Lebo tam mandát – a hrozba – severokórejských vojakov zatiaľ nesiaha.

Jednoducho: americkí progresívci si vybrali veľmi zlý príklad a veľmi zlú zámienku na raketovú eskaláciu. V konečnom dôsledku podsúvajú tézu, že Rusko treba brzdiť, hoci aj za cenu raketovej vojny, v jeho snahe brániť ruské územie.

Asi netreba dodávať, že táto logika je chorá.

Od obrany Ukrajiny – ktorá bola celkom legitímna a málokto spochybňoval jej právo brániť sa – sme sa dostali k opačnému obrazu. K obrane Ruska, ktorá je vraj neprijateľná. A to na poli medzinárodnej politiky akosi nesedí. Každá krajina má právo na obranu.

Platí to o Ukrajine, ktorá má právo bojovať a brániť sa. Kritizovať môžeme len to, že sa od roku 2014 vyhýbala ponúkaným rokovaniam a dohodám o ukončení konfliktu a pod tlakom Británie a Spojených štátov desať rokov uprednostňovala boj, ktorý nemôže vyhrať… A platí to aj o Rusku. Kritizovať môžeme len to, že k ukrajinskému úderu v Kurskej oblasti viedla invázna vojna Ruska na Ukrajine.

Namiesto jedného metra tu však máme, ako obyčajne, dva. Pričom ten druhý je absurdný. Navyše s vysoko výbušným obsahom pre Európu a Európanov.

Biden dvíha prst a Rusov varuje, že ak budú zasahovať na vlastnom území a ohrozia inváznu operáciu Ukrajiny v Rusku, Američania pokropia ruské územie raketami. Americkými raketami odpálenými americkými lietadlami z Ukrajiny. A urobia to aj za cenu rizika, že to povedie k nebezpečnému rozšíreniu vojny za hranice Ukrajiny a Ruska.

To už vlastne nie je len choré, ale šialené. Európa má riskovať širšiu vojnu preto, lebo Američania chcú za každú cenu „zastaviť Rusko“ na ich vlastnom, ruskom území.

Samozrejme, tento obraz amerického zasahovania v Rusku (nie na Ukrajine, v Rusku), sa nikde neukazuje. Je nepoužiteľný. Namiesto toho sa šíri mytológia o potrebe chrániť ukrajinských hrdinov pred severokórejskou hrozbou. Lebo jednoslovné zaklínadlá ako Kim a Severokórejčania – to predsa znie tak démonicky. To je už v baladách o boji dobra so zlom použiteľné, však. Hlavne ak sa zamlčí kontext.

A spolu s touto mytológiou sa šíria aj korčokovské výmysly o tom, ako vraj vojaci Severnej Kórey zabíjajú Ukrajincov „na Ukrajine“.

Záver: zámienka Bidenovej vlády pre raketovú eskaláciu je nateraz nereálna. Skutočné sú len americké a britské rakety, ktoré sa z Ukrajiny odpálili na Rusko.

2. Trump v slučke

V tejto fáze konfliktu treba priznať jednu podstatnú vec. Američania a Briti vstúpili de facto priamym spôsobom do vojny proti Rusku. Ich raketové útoky teraz nie sú namierené na ruské okupačné sily na východnej Ukrajine. Terčom úderov, hoci zatiaľ len obmedzených, je Ruská federácia.

Podiel Ukrajiny na novej fáze vojny je okrajový. Spravodajský a satelitný prieskum, plánovanie, výber a zameriavanie cieľov – to dokážu len západné bezpečnostné služby. Podobne je to s realizačnou fázou. Rakety sú americké a britské, lietadlá, z ktorých sa odpaľujú, sú zrejme americké. Aj rozhodnutia, čo sa bude ostreľovať a čo už nie, sú západné. Nie ukrajinské.

Zmyslom západných útokov na Rusko zjavne nie je záchrana Ukrajiny. Tej hrozí opak v podobe ničivej odvety (Rusko v odvete zapojilo do vojny celkom nové experimentálne rakety). Cieľom je Trump a torpédovanie jeho mierových zámerov.

Je vysoko pravdepodobné, že práve sledujeme spravodajskú operáciu Bidenovej vlády, Británie a Bruselu, ktorá má zlomiť Trumpa. A vtiahnuť ho do konfliktu.

Ich ciele sú priehľadné. Zmraziť sa nemá vojna. Zmraziť sa majú mierové možnosti. Nástrojom sú provokácie Ruska z Ukrajiny – a očakávaná ruská odveta.

V tejto riskantnej nátlakovej hre zatiaľ nie sú známe dve veci. Čo urobí Putin. A čo urobí Trump. Ak len jeden z nich urobí chybný krok, šance na rýchle mierové rokovania padnú.

A ak sa Trumpov tím pokúsi komunikovať s ruskou stranou, spravodajské služby to môžu zachytiť. A následne môžu obviniť Trumpa z marenia americkej bezpečnostnej politiky a zrady. Prípadne ho nemusia rovno obviniť, ale „len“ vydierať.

Pritom realita je opačná. Zradné plány na marenie politiky, ktorá má silný verejný (volebný) mandát, predvádza Bidenov tím. No kým je vo vláde, aj keď porazenej a odchádzajúcej, formálne a právne to nie je zrada, ale oficiálna línia.

Americký establišment dnes prehráva na dvoch veľkých frontoch. Na vojenskom na Ukrajine. A na volebnom doma. Na oboch frontoch ide o veľa. Trump nesľubuje len ukončenie vojny, ale aj vyšetrovanie pandémie, očkovacích manévrov látkami, ktoré sa testovali pár týždňov, pochybných metód farmaceutických firiem a liekových agentúr… Len kritické preskúmanie nežiaducich následkov nových vakcín a poctivé informovanie o zisteniach by mohlo viesť k pádu hláv. K pádu mnohých hláv.

Trumpovci sú pre veľkú časť globálnej oligarchie a jej progresívnych asistentov nebezpeční.

Preto sa progresívna vláda pri zúfalej obrane pozícií neštíti ničoho. Ani zvýšených rizík globálnej vojny. Presnejšie, vojny kdesi v Ázii a kdesi v Európe…

Dúfajme, že kopance a raketové údery Bidenovej vlády Trump ustojí. A v roku 2025 príde to, čo Amerika aj Západ tak naliehavo potrebujú. Zmena. A zdravo drzá politická protiváha oligarchie.

3. Huliak na koni

O niečo menšie problémy rieši Fico a jeho koalícia. Trojica Huliakovych poslancov vypovedala poslušnosť a žiada podiel na moci (stoličku vo vláde).

Ich požiadavka je ťažko prijateľná. Ešte do víkendu to vyzeralo tak, že Fico opúšťa starú metódu cukru a biča. A ostáva pri biči.

V októbri huliakovcom pohrozil, že ak budú obchodovať so svojimi hlasmi v réžii opozície, môže nasadiť spravodajské služby. V novembri im odkázal, že Smer sa nenechá vydierať neprijateľnými požiadavkami a radšej sa pripraví na predčasné voľby.

V utorok Fico mierne otočil. Pristúpil na rokovania. No cukor nebol na stole, ale v Dankovom vrecku. Fico ponúkol Huliakovej skupine len možnosť chodiť na koaličné rady. Pokiaľ ide o ministerstvo pre Národnú koalíciu, poslal ich za Dankom. Logicky. SNS spolu s Národnou koalíciou dostala tri ministerstvá. Ak Huliak odchádza z poslaneckého klubu strany, má si to vybaviť s Dankom.

A s Dankom Huliak asi veľa nevybaví.

Spor okolo SNS je pritom skôr smiešny ako vážny. Ak by sa týkal dospelých ľudí, riešenie by mohli mať na stole do desiatich minút. Požiadavka na ministerstvo pre troch nezávislých poslancov je prehnaná, no Huliak by mohol dostať jeden z veľkých úradov pod ministerstvom životného prostredia (tak to bolo aj pred krízou). Alebo pod iným ministerstvom v nájme SNS.

Problém sporu je v jeho obsadení. V Huliakovi a Dankovi. Obaja sú na koni. A obaja na hojdacom… A potom v tom, že Danko má slabý dosah na ministrov za SNS. Životné prostredie nepatrí priamo SNS, ale Tarabovej skupine, kultúra zas Šimkovičovej skupine…

Fico na nich mohol len pritlačiť, aby sa všetci spamätali a dohodli, lebo plán B by neprežili.

Aj to urobil. Pohrozil im predčasnými voľbami, čo by znamenalo, že všetky prúdy, skupiny a frakcie okolo SNS skončia. A v parlamente ich nahradí Republika. Lenže dvihnutý prst Fica nezabral. Nedohodli sa. Možno aj preto, že ľudia ako Huliak si vedia pri šachu predstaviť nanajvýš jeden ťah (aj to necelý). A potom sa uvidí…

Problém má celkom prostú povahu. Tak, ako tu existujú sociálne neprispôsobiví spoluobčania, tak existujú aj politicky neprispôsobiví spoluobčania. Vládnuť s nimi je drina, no nie je to celkom nemožné. Videli sme to za Matoviča, keď tvorili jadro vlády. A o tri a pol roka dlhšie, ako by prislúchalo ich mentálnym schopnostiam…

4. Správa pre exprezidentku

V prehľade ešte krátko spomenieme malé víťazstvo generálneho prokurátora Žilinku nad prezidentkou Čaputovou. Ústavný súd dal za pravdu Žilinkovi a rozhodol, že hlava štátu nemá ústavné oprávnenie žiadať od prokuratúry dokumenty o rozhodnutiach v trestných veciach. Prezidentke Čaputovej išlo o preverenie postupov podľa paragrafu 363 Trestného poriadku. A o podporu vyšetrovateľov NAKA čurillovcov. Žilinka jej dokumenty neodovzdal. Možno aj z obavy, že by okamžite skončili v rukách aktivistických novinárov, ktorí pracovali pre Lipšica, Hamrana a Čurillu.

Spor Žilinku a Čaputovej mal predohru v roku 2021. Po vojne v polícii. Prezidentka si zavolala do kancelárie generálneho prokurátora a naznačila mu, že by mohol zastaviť stíhanie čurillovcov, ktorí boli podozriví, že pri vyšetrovaní káuz manipulovali svedkami a ich výpoveďami. A pracovali na politickú objednávku.

Povedané na rovinu: prezidentka vstúpila do trestného konania a očakávala od prokurátora, že bude konať v záujme Lipšica a čurillovcov. Teda že zastaví ich stíhanie (hoci aj podľa paragrafu 363). Žilinka to odmietol. A skončil v krížovej paľbe aktivistických novinárov.

Nasledovalo obdobie právneho temna. Čurillovci – trestne stíhaní čurillovci – zatvárali ľudí, väzbu zneužívali na vynucovanie priznaní a udaní, manipulovali svedkami… Aby mali Lipšic s Matovičom sľubované výsledky. Do volieb.

Popri tom chránili „našich ľudí“ (tých Obyčajných). Pavol Ďurka sa napríklad postaral o tiché odpratanie vyšetrovacích spisov, ktoré sa našli v kancelárii po ministrovi Matovičovi. V lete si Hamran a čurillovci vynútili odchod ministra vnútra z Čaputovej vlády – lebo namietal, že stíhaný Ďurka má byť vo vedení inšpekcie. Čaputová prikývla, minister vnútra padol.

V marci 2023, pol roka pred voľbami, si prezidentka vyžiadala od Žilinku dokumenty o rozhodnutiach prokurátorov, ktoré sa jej nepáčili. Nemala na to síce oprávnenie, ale to ju nevyrušovalo. Blížili sa voľby. Blížila sa obžaloba čurillovcov. Bolo potrebné konať.

Nakoniec aj Ústavný súd potvrdil, že prezidentka v boji za „našich ľudí čurillovcov“ prekročila právomoci. Dodávame, že nie raz.

A následne sa z úradu porúčala do Spojených štátov.