Niektorí súčasní teológovia preto s veľkou dávkou optimizmu poukazujú na zmenu, ktorá sa udiala v priebehu jediného storočia a zosadila z trónu prírodné vedy, ktoré od osvietenstva kŕčovito stískali kľúč k pochopeniu sveta.
Ešte na začiatku 20. storočia sa svet bez akýchkoľvek pochybností považoval za absolútne sebestačný systém, za obrovskú stavebnicu zloženú z najmenších dielikov. V tomto materialistickom obraze sveta nebolo pre dušu, ducha a Boha žiadne miesto.
Rozdiel medzi duchom a hmotou je len abstrakcia
Na konci 20. storočia už bolo všetko inak. O slovo sa prihlásili seriózni vedci s tvrdením, že hmota vôbec neexistuje, iba duch, alebo že rozdiel medzi duchom a hmotou je len abstrakcia. Pre fyzika a filozofa Carla Friedricha von Weizsäckera je hmota „objektivizovanou formou“ „duchovnej skutočnosti“ a pre Ernsta Jantscha nie je imanentným princípom evolúcie, dynamikou pre samoorganizáciu stvorenia nič iné ako Boží Duch.
Iní vysvetľujú, že fyzika čoraz viac opúšťa učenie o atómoch ako konečných stavebných prvkoch hmoty, ako ho predložil Demokritos (460 – 370 pred Kristom), a čoraz viac sa odvracia od materialistického pohľadu na svet. Ten je vlastne založený na predpoklade, že tieto konečné, nedeliteľné („atómy“) stavebné kamene hmoty existujú.
Osud prírodovedcov je takmer tragický: s každou vyriešenou otázkou sa celkový obraz prírody nestáva jasnejším, skôr sa stále viac zahmlieva. Čím viac o nej človek vie, tým viac mu uniká medzi prstami. Filozof Karl Raimund Popper to povedal jednoducho: „Nevieme, len hádame.“ „Naše teórie,“ dodáva fyzik Henning Genz, „formulujú vlastnosti vonkajšieho sveta, o ktorých si nemôžeme byť istí, ale ktoré sú experimentálne overiteľné.“ A ešte jasnejšie sa vyjadril fyzik Friedrich Dessauer, ktorý bol presvedčený, že neexistuje veda bez viery ako jej konštitutívneho prvku.
Veda precenila svoje možnosti
Romano Guardini to hodnotí tak, že veda precenila svoje možnosti, keď si myslela, že pochopí a uchopí podstatu všetkých vecí tým, že ich jednoducho rozloží, analyzuje. Skutočnosť, že dnes dokážeme najrelevantnejšie o prírode hovoriť matematickým jazykom, hovorí jedno: stratili sme s ňou vzťah.
Nedávno zosnulý grécky filozof Christos Yannaras (1935 – 2024) tvrdil, že dnešné ťažkosti máme preto, lebo sme zabudli, že svet je predovšetkým miestom stretnutia Boha a človeka, ktoré ďaleko presahuje to, ako ho poznávajú vedci a čo z neho vytvorili technici.
Pred tým, ako sme začali prírodu ničiť, vymazali sme z nej stopy Boha, aby to išlo ľahšie. Keď sme ju totiž prestali vnímať ako dar Boha, v ktorom je ukrytá jeho láska k nám, vymizla aj patričná bázeň pred Božím dielom.
Ale aby to nebolo také do očí bijúce, išli sme na to postupne. Najprv sme začali rozlišovať prírodu od „nadprírody“. Začali sme oddeľovať svet, v ktorom žijeme, od „horného poschodia“ nadprirodzena. Vytvorili sme si akýsi typ „poschodovej teológie“. Na poschodie nadprirodzena sme vypratali Božiu milosť a začali sme ju považovať za niečo cudzie, neprirodzené.
Aké to malo a má následky? Milosť vidíme začínať tam, kde sa končí naša prirodzenosť. A keďže prirodzené je ohraničené a konečné a nadprirodzené je neohraničené a nekonečné, panuje medzi nimi aj istý typ nepriateľstva. Tak si to aspoň rozmenili na drobné reformátori od 16. storočia. Nasledovať prirodzenosť pre nich znamenalo odporovať milosti. Svet musí kapitulovať pred nekonečným Bohom, prirodzenosť pred nadprirodzenom.
Strácame stvorenie, pretože sme stratili Stvoriteľa
Zatiaľ čo Západ v dôsledku teológie Augustína a reformátorov oddeľuje prírodu a nadprirodzeno, odcudzuje ich od seba a necháva ich proti sebe bojovať, kresťanský Východ vidí stvorenie a milosť, prírodu a nadprirodzeno vo vnútornej, nerozlučnej jednote. Napriek všetkej porušenosti spôsobenej hriechom je človek prirodzeným človekom iba ako Boží obraz. Z pohľadu Východu neexistuje stvorenie, ktoré by vždy nezahŕňalo aj milosť. Použijúc obraz poschodovej teológie: ide o jeden byt – mezonet, v ktorom sú poschodia navzájom spojené mnohými točitými schodmi.
Problém človeka ničiteľa vznikol, keď nadprirodzeno vyhodil na poschodie, ktoré pomaly, ale isto prestal navštevovať. V skutočnom živote, kde pracuje a žije, kde sa zabáva a relaxuje, už Boha nestretáva. Pretože sa tak rozhodol.
Človek ničiteľ tak nie je ekologickou, ale v najhlbšej podstate náboženskou veličinou. Je výsledkom aj prejavom pubertiackeho vzdoru človeka – syna voči svojmu Stvoriteľovi Otcovi.
Strácame stvorenie, pretože sme stratili Stvoriteľa. Mysleli sme si, že to zvládneme sami, rovnako ako syn z podobenstva, ktorý napokon skončil horšie ako svine, o ktoré bolo dobre postarané. Ešte zostáva zodpovedať jedno: Vyberieme sa domov, alebo radšej zomrieme od hladu a pýchy?
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
