Zmyslom vojen je zabrániť mieru. A prečo ich politici milujú

Politici milujú vojny. Dôvodov je viacero, ale ich spoločným menovateľom je snaha zbaviť sa gule na nohe, ktorou je mier.

Na vojnách sa zarába. Zbrojenie predstavuje masívny transfer štátnych prostriedkov do súkromných vreciek. Nezbrojí sa preto, aby sa mohlo bojovať, ale bojuje sa, aby bolo možné zbrojiť. Vojny stimulujú biznis, vytvárajú pracovné miesta a poháňajú ekonomiku. Zbrane, munícia, ale aj vojenská výstroj a potrava pre vojakov sú spotrebným tovarom, nie jednorazovou investíciou. Vojna je potrebná, aby sa vyprázdnili sklady, a mohli sa opäť napĺňať. Dôvody, pre ktoré biznismeni u politikov dopytujú vojny, sú pragmatické, zištné: Vojna je ideálny tunel.

Vojenskopriemyselný komplex má však veľký politický vplyv nielen preto, že si politikov kupuje. Zbrojári ponúkajú politikom niečo lepšie, ako je sponzoring volebných kampaní a nejaký ten diskrétny úplatok. Ponúkajú im moc a k nej v balíčku ešte ako bonus alibi, ohľadom neschopnosti riešiť bežnú politickú agendu. Vojna je pre politika požehnaním. S odkazom na národnú bezpečnosť je možné vyhlásiť mimoriadny stav, v ktorom sa ľuďom pohodlne vládne. Američania, teda tí múdrejší, sa dodnes dohadujú, či Patriot act bol dôsledkom 11. septembra, alebo či 11. september nebol „inside job“, umožňujúci uvaliť na populáciu Patriot act.

Keď je mier, politici sú obťažovaní občanmi, ktorí požadujú riadne fungovanie štátnych inštitúcií, úradov, justície či polície. Keď nefunguje školstvo, či zdravotníctvo, daňoví poplatníci si na politikov otvárajú hubu, pretože za šlendriánstvo a jalové kecy politikov neplatia. Ťažkosti a škandály sa však zrazu stanú podružnými, len čo politici šikovne predhodia ľudu nepriateľa, ktorému sa treba postaviť so zbraňou v ruke pre slobodu a demokraciu niekde v Iraku, Afganistane, Líbyi, na Ukrajine či Taiwane, pretože sa tam práve bojuje za Prahu.

Nie je to len ukrajinský prezident, ktorý je podľa svedectva slovenského premiéra vystrašený, že sa vojna na Ukrajine skončí. Koniec vojny si želajú iba ľudia, ktorým ide o život, čo nie je prípad politikov. Tým hrozí mier, s ktorým je spojených množstvo mrzutostí. Ukrajinci si na vojnu požičali peniaze, ktoré bude treba splácať. Od veriteľov potom budú občania chcieť vysvetlenie, prečo sypali peniaze do čiernej diery, za ktorú možno Ukrajinu dôvodne považovať. Ľahšie sa politici vyklamú zo zodpovednosti za vojnu, ktorá skončí víťazstvom strany, ktorú si vybrali. Podporovať vojnu, v ktorej sa financuje masaker a vyhladenie spojenca, je však nielen hlúpe vyhadzovanie peňazí, ale aj cynizmus najhrubšieho zrna.

Vojny sa ľahšie podnecujú, než ukončujú. Vo vojne kolektívneho Západu a Ruska na Ukrajine si treba uvedomiť, že na pokračovanie vojny do posledného Ukrajinca majú záujem nie jeden, ale dva vojenskopriemyselné komplexy. Rusko je rovnako kapitalistické ako USA, a transfer štátnych peňazí do súkromných vreciek bude asi podobný ako v Amerike. (Rovnaký nie, pretože zbrojný priemysel nebol úplne privatizovaný, respektíve bol z veľkej miery znárodnený.) Rovnako sa vďaka vojne lepšie vládne aj ruským politikom, ktorí predhadzujú ľudu nepriateľa, kvôli ktorému sa na Ukrajine, a neskôr možno aj v Británii, Amerike či v Česku bojuje či bude bojovať za Moskvu. Pre Putina je mier rovnakou komplikáciou, ako pre európskych politikov, nášho vojnového premiéra nevynímajúc.

Vojnu spoľahlivo živí strach z mieru. Je to dobrá správa pre médiá, ktoré tiež milujú zabíjanie človeka človekom. Je to rozpoznateľné z toho, ako sa pri každej ďalšej eskalácii na Ukrajine novinárom rozžiaria oči. Mier bohužiaľ nie je niečo, čo môžeme my, menšinoví pacifisti, vnútiť zmanipulovanej militantnej väčšine. Mier je to, čo zostane, keď sa všetko roztrieska. Mier je to, čomu už nebude možné zabrániť bombardovaním a vzájomným vyvražďovaním sa a čo tým pádom zostane preživším.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.