Najnovší nápad poslanca Huliaka, aby sa do parlamentných lavíc vrátili Taraba, Šimkovičová a Kuffovci, je, samozrejme, nerealistický, koalícii by jeho uskutočnením vznikli rádovo väčšie problémy, aké má dnes s trojicou z Národnej koalície. Ak by premiér z ministerských kresiel odlepil vyššie menovaných členov vlády, vytvoril by si ďalšiu skupinku nelojálnych poslancov a jeho, podľa vlastných slov príjemné prekvapenie z ministerky Šimkovičovej by sa mohlo premeniť na nočnú moru.
Ako však sledujeme vývoj politika Huliaka, vôbec sa nezdá byť taký naivný, aby sme ho podozrievali, že tento svoj nápad myslí vážne. Má to byť skôr ďalší argument na podporu jeho požiadaviek. Taraba a Šimkovičová majú totiž rovnakú politickú váhu ako on. Aj oni sa do parlamentu dostali na kandidátke SNS ako tzv. nezávislé osobnosti. Ak teda im pripadol ministerský post, nemenšie právo požadovať ministerstvo pre seba má aj poslanec Huliak. O to viac, že za ním sú ďalší dvaja poslanci a ešte aj strana zvaná Národná koalícia. Z tohto pohľadu je Huliakov nápad hlasnou žiadosťou o uplatnenie rovnakého metra či akúsi koaličnú spravodlivosť. V preklade to znamená, že nebude žiadať pre seba ministerstvo, ak ministerstvo nebude mať ani Taraba, ani Šimkovičová a Kuffovci nebudú štátnymi tajomníkmi. Návrh, aby si Smer v takom prípade adoptoval do svojho poslaneckého klubu Andreja Danka, je už z kategórie zlomyseľných frčiek.
Ako sme vyššie uviedli, takýto scenár sa nenaplní, pretože by koalíciu ešte viac rozbil. Ale dokazuje, že poslanec Huliak má nezlomnú vôľu vyvíjať tlak a svoje požiadavky vystužovať argumentáciou, čo môže viesť k tomu, že na konci dňa dostane to, čo žiada – podiel na moci.
Možno sa to nezdá, ale situácia sa preňho vyvíja nádejne. Stačí sledovať meniaci sa postoj premiéra.
Najprv sa od problému povznesene dištancoval a veľmi dúfal, že túto búrku zvládne ten, kto ju zasial, čiže Danko. Keď pochopil, že Danko je schopný plodiť len karamboly a potom utekať z miesta činu, skúsil to vyhrážkou o nasadení tajných služieb na každého, kto by chcel kupčiť s poslaneckými mandátmi. Nepomohlo, starosta Očovej zrejme nie je z tých, ktorí sa nechajú zastrašiť, dokonca by som odhadol, že ho to ešte viac motivovalo k vzdoru. A tak sa premiér predsa len musel unúvať na stretnutie s rebelujúcim poslancom a na ňom nepochybne maximálne nasadil svoj negociačný talent a skúsenosti. No výsledok bol, že stretnutie sa muselo opakovať. To už podľa všetkého premiér pochopil, že tentoraz nemá do činenia s niekým, na koho zapôsobí len čarom osobnosti, prípadne zvýšeným hlasom. Ani toto druhé stretnutie však nedopadlo dohodou. Naopak.
Huliakove vyjadrenia svedčia o tom, že mu silne záleží na naplnení svojho mocenského cieľa a že pritom dokáže byť aj celkom nápaditý. Koalícia sa síce tvári, že 76 hlasov jej stačí (osobitne Danko nešetrí optimizmom), no v skutočnosti musí trnúť od nervozity. Stojí pred ňou momentálne zákon roka, no dá sa predpokladať, že v tomto prípade si väčšinu naozaj postráži, aj keby mali nejakého poslanca ťahať rovno z nemocnice. Schválený rozpočet sa potom bude triumfálne prezentovať ako dôkaz, že koalícia je pevná a funkčná. Nikto súdny však tomu veriť nemôže.
So 76 poslancami sa síce vládnuť dá, no nie bez veľkých prevádzkových problémov a riziko nedostatku hlasov na schvaľovanie zákonov je obrovské. A netreba príliš bujnú fantáziu na predstavu, že v strednodobom horizonte sa k Huliakovi môže pridať nejaký štvrtý nespokojný či ambiciózny poslanec a koalícia sa ocitne v menšine. V takom prípade by sa už poslanec Huliak nemusel obťažovať s farbistou argumentáciou a premiér by chtiac-nechtiac musel naplniť svoje prorocké vyjadrenie na jeho adresu – kto chce kam, pomôžme mu tam – teda do vlády. A ak akurát nebude žiadne ministerstvo k dispozícii, vymyslí sa ako už neraz v minulosti pozícia podpredsedu vlády pre niečo veľmi dôležité bez kresla. A tak aj medveď bude sýty, aj koalícia bude celá.