Platí to aj o Ficovej vláde. Už by jej nemusela hroziť izolácia – a stupňovanie tlaku opozície a Bruselu. Mohla by byť malou súčasťou tých vlád, ktoré v nástupe Trumpa a posilnení jeho európskych spojencov vidia príležitosť pre Európu aj Slovensko. Nie pohromu.
Lenže… Všetko je inak. Huliakova vzbura znamená, že vláda už nemá tesnú väčšinu (akú mala po voľbách 2023). Má krehkú väčšinu, ktorá asi nie je dlhodobo udržateľná. A zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa koalícia mohla skonsolidovať. Huliak vykrikuje, že bude blokovať parlament a trvať na ministerstve životného prostredia „za každú cenu“. Danko s Tarabom zas odkazujú, že za nijakú cenu neustúpia.
Vláda má nakročené k matovičovskému scenáru: ku krízovému a otravnému pokračovaniu s labilnou politickou podporou. Alebo k riziku predčasných volieb. To riziko možno nie je akútne a vysoké, no rastie.
Za normálnych okolností by nás problémy koalície a Ficovej vlády nemuseli ani trochu rušiť. Vlády občas úradujú v krízovom stave a bez presvedčivej väčšiny. Prípadne padajú a uvoľňujú miesto opozícii. Navyše Ficov Smer má korupčnú minulosť, pochybný morálny profil a naráža na odpor veľkej časti spoločnosti.
Normálne okolnosti tu však nemáme. Stále sme v dvojpólovom nastavení: buď vláda Smeru, alebo progresívna vláda. Nič medzi tým…
Huliakovi to zrejme nedochádza, no čím viac kope a trvá na uletených požiadavkách, tým viac vstupuje do služieb progresívnej opozície.
Poslúžiť progresívcom môžete tromi možnými spôsobmi. Prvým je priama podpora ich cieľov a ich politiky (to nie je Huliakov prípad). Druhým je hra na konzervatívcov a podpora politiky PS, jeho kandidátov typu Korčok alebo jeho vlády (ani to nie je Huliakov prípad, je to smutné poslanie KDH). Tretím spôsobom je oslabovanie súpera PS. A zvyšovanie šancí šimečkovcov na ďalší rast. Čiže na prípadné prepriahanie.
Presne to v súčasnosti predvádza Huliakova skupina. V širšom meradle to robí aj celá „národná liga“ okolo SNS. Oslabujú vládu. A nepriamo pracujú v záujme PS.
Opozícii aktuálne vyhovujú oba scenáre. Pokračovanie vládnutia v krízovom režime, čo je palivom pre rast PS a opozície. Alebo smerovanie k predčasným voľbám a k druhej šanci na nástup progresívnej vlády. Hoci aj v čase, keď sa v západnom svete pomery síl preklápajú viac k národno-konzervatívnemu táboru.
Samozrejme, problém nie je až taký horúci, ako sa javí. Fico pohrozil predčasnými voľbami preto, aby si vynútil poriadok v koalícii. Robil to tak po voľbách 2006, po voľbách 2016. A robí to tak aj dnes.
Pri strane Hlas totiž nemôže s istotou vedieť, či by riskovala novú Ficovu vládu s podporou Republiky (ak by to bez nej nešlo), alebo radšej vládu s PS… Podobne neistý ako Hlas je v tejto otázke aj prezident Pellegrini. Ak by Republiku vyhlásil za „no go zónu“, Smer by odkráčal zo stredu ihriska do sprchy.
O niečo reálnejšie ako predčasné voľby vyzerá možnosť krotenia huliakovcov obchodnými ponukami (úradmi pre Národnú koalíciu). Ani tým by však Fico nemusel obnoviť poriadok v koalícii. Predpokladať, že Huliak a Danko potlačia konfliktné pudy v záujme „vyššej hry“, by bolo asi odvážne.
Deje sa to, čo malo teleso „SNS a nezávislé osobnosti“ zapísané v génoch. Konflikty, hádky v priamom prenose, kabaret...
Politika vie byť paradoxná a ironická. Bez ohľadu na širšie európske a západné trendy sa Ficova „hrádza proti progresivizmu“ láme na pravom, národnom krídle. Presne na tom, ktoré sa v osudovom zápase proti nepriateľom vlády tvárilo ako najtvrdšie.
A nakoniec sa ukázalo len ako natvrdlé.
