Samota môže byť miestom, kde stretnete Boha

Hlad po blízkosti

Človek je stvorený tak, že túži po spojení, po väzbách, vzťahoch. Nie každý však takéto blízke vzťahy v živote má. Počas lockdownov mnohí ľudia prežívali úzkosť a depresiu práve zo samoty. Najmä tí, ktorí žijú sami. Zrazu nebolo tých aktivít, ktoré by im pocit osamelosti pomohli zahnať. Ostali izolovaní, sami so sebou a svojím srdcom hladným po vzťahoch a blízkosti s inou osobou. Online priestor sa stal miestom, kde začali hľadať pomoc. Sociálne siete, rôzne čety, zoznamky, diskusné skupiny. Vôbec sa nečudujem, že akonáhle sa opatrenia trochu uvoľnili, námestia sa zaplnili ľuďmi, terasy ožili a v nákupných centrách je „narváno“. Hľadáme spôsoby, ako naplniť prázdno, nasýtiť ten vnútorný hlad. 

Počula som rozprávať jednu mladú ženu príbeh o tom, ako zistila, že pokiaľ chce mať v živote blízke vzťahy, musí pre to niečo urobiť. Veľkou pomocou bolo, že patrila do spoločenstva kresťanov, preto si vybrala niekoľko žien, ktoré jej boli vekom a zmýšľaním blízke, a jednoducho sa im ozvala a zavolala ich von. Musela trochu premôcť samu seba, lebo mala introvertnú a nie veľmi spoločenskú povahu. A naozaj jej to prinieslo do života niekoľko dlhodobých priateľstiev. Skvelý spôsob. Nemusí zafungovať vždy a u každého, ale určite to stojí za pokus. Ba priam niekoľko pokusov. Keď niečo pre to vieme urobiť, poďme do toho.

Prvé stretnutie

Pamätám si, čo som prežívala v čase môjho dospievania. Tento veľmi citlivý vek býva často spojený s pocitmi „Nikto mi nerozumie“, „Nikto ma nemá rád“, „Nikomu na mne nezáleží“, „Nevedia, kto naozaj som“, „Všimol by si niekto, keby som tu zrazu nebol/a?“ Práve v tom období som to zažila prvýkrát. Uprostred samoty, osamelosti duše, som stretla Boha. Prepáčte, ale nebudem tu teraz okolkovať. Napíšem to tak, ako som to prežila. Nikomu tým nechcem vnucovať, že to takto musí prežívať tiež. 

Bola som v tej chvíli sama vo svojej izbe a plakala nad tým, že mňa nikdy nikto nebude mať rád. Bola som z veriacej rodiny, a tak som do „nikto“ zahrnula aj Boha. Ani on predsa nemôže mať rád niekoho, ako som ja. V tej chvíli som zrazu vo svojej mysli začula slová: „Ale ja ťa milujem. Takú, aká si, v tom, v čom si práve teraz.“ Vtedy cez tieto slová a pocit, akoby ma niekto objal, do môjho srdca začala prúdiť láska. A moje srdce ožilo. Zmenilo mi to celý nasledovný život. Boh ma videl tam, v tej chvíli. Vidí aj vás, teraz i v každej chvíli vášho života. 

„Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Keby som si povedal: ‚Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc,‘ pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo. Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.„

Ž 139, 5.7-13

Je mi to ľúto

Niekedy sa ocitneme v situáciách, s ktorými si sami poradiť nevieme. Teraz hovorím o samote spojenej s opustenosťou. Keď stratíme niekoho, kto nám bol blízky, a vieme, že už to nikdy nebude ako predtým. Možno ste niekoho stratili kvôli chorobe, tragédii, možno sa vaša najlepšia priateľka odsťahovala do zahraničia, možno ste vlastnou chybou prišli o milovaného človeka, jeho dôveru a vzťah s ním. A možno vás niekto jednoducho opustil. Je mi to veľmi ľúto. 

Tiež som prišla o milovaného človeka. Bolesť z jeho straty bola tou najhoršou bolesťou, ktorú som doposiaľ zažila. Keď sa niekto dotýka vášho srdca, keď v ňom má „vlastnú izbu“, je veľmi ťažké vyrovnať sa s jeho odchodom. Možno ste počuli slová, ktoré sa snažili vás utešiť, niečo ako „Buď vďačná, že si v živote mala možnosť prežiť taký hlboký a blízky vzťah“, „Čas všetko zahojí“, „Prídu lepšie veci“ a podobne… Úprimne, pomohlo vám to? Mne veru vôbec. Bolesť neodchádzala, naopak, mala som pocit, že každým dňom je neznesiteľnejšia. Do toho všetky tie mučivé myšlienky – čo mohlo byť inak, čo som ja mohla spraviť inak, ako sa tomu dalo predísť… Trvalo to mesiace. Doteraz mi zviera srdce, keď si na ten čas spomínam. Nedivím sa, že niektorí ľudia prepadnú depresiám a rozmýšľajú nad predčasným odchodom z tohto sveta. Mohla som to vtedy Bohu vyčítať, obviňovať ho, hnevať sa naňho, no viac ako vinníka som potrebovala oporu, útechu. Keby ma v tom celom nepodržal on, neviem, ako by to dopadlo. 

Jeho ranami sme uzdravení

Ležala som a snažila som sa nejako zaspať. Prežiť ďalšiu noc. Modlila som sa po celý čas, od svojho obrátenia som sa už veľa o Bohu naučila, spoznala som ho viac, verila som mu, vedela som, že je dobrý a miluje ma. V tej chvíli som zrazu mala pocit, že vedľa seba vidím Ježiša. Nie fyzicky, skôr v mysli, ako obraz. Videla som jeho doráňané telo. Akoby som ho stretla po jeho ukrižovaní, no bol živý. Videla som zaschnutú krv na jeho ranách. Dotkla som sa ich prstami. Všetko vrátane bolesti a samoty zmizlo niekam za dvere. Akoby som bola s Ježišom v jeho hrobe, no bolo tam jemné svetlo, teplo a ticho. Bol tam len on a ja. Ako som sa dotýkala jeho rán, neviem to vysvetliť, ale zo srdca mi odchádzala ťažoba. Bolo to veľmi silné. Vedela som, že on vyniesol moje hriechy, zlyhania, ale i bolesť a zranenia na svojom tele na kríž. A že jeho ranami ma chce teraz uzdraviť. Stretla som ho ako ešte nikdy predtým. Takto som dokázala zaspať a s týmto som zaspávala aj ďalšie dni. Postupne liečil moje srdce. 

„Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo.“ 

Jób 42, 5

Ak v tomto čase prežívate samotu, opustenosť, bolesť, chcem vám povedať, že práve teraz môžete stretnúť Boha ako ešte nikdy predtým. Už nie iba počúvať o ňom, ale vidieť ho, stretnúť ho. A váš život môže nanovo zakvitnúť ako polievaná záhrada. Lebo keď sa raz otvoríte pre Boha, On vás nikdy neopustí. Už nikdy nebudete na nič sami.