Myslí si to aj poľská novinárka Aleksandra Wojtaszeková, ktorá navštevuje túto krajinu dlhodobo v rôznych ročných obdobiach. Aj keď poprchá, je nevľúdno a ľudí akosi nevidieť.
Nielen na pobreží je to po sezóne zem nikoho, ale život nehýri ani vo vnútrozemí. Veľa ľudí odišlo do zahraničia. Obraz Chorvátska mimo turistickej sezóny je iný, než na aký sme zvyknutí. V minulosti bola v každej oblasti nejaká fabrika, ktorá poskytovala zamestnanie.
Trojkombinácia – vojna, samostatnosť a privatizácia sa ukázala smrteľná. V krajine sa týčia ruiny bývalých fabrík – nezvládli konkurenciu, neodbornosť a charakter nových majiteľov. Citujem vetu z knihy: „Chorvátsko je najkrajšia krajina na svete, ale vytvorili sme štát, v ktorom sa dobre žije iba politikom a zlodejom.“
Aby sme však situáciu nezjednodušili len na nevydarenú privatizáciu, mali by sme sa vrátiť v čase – aspoň pár desiatok rokov. Do obdobia jediného skutočného juhoslovanského občana Josipa Broza Tita. Jeho národnosť bola v krajine politickou otázkou a súperenie Srbov s Chorvátmi skryté, ale o to intenzívnejšie.
