Myslí si to aj poľská novinárka Aleksandra Wojtaszeková, ktorá navštevuje túto krajinu dlhodobo v rôznych ročných obdobiach. Aj keď poprchá, je nevľúdno a ľudí akosi nevidieť.

Nielen na pobreží je to po sezóne zem nikoho, ale život nehýri ani vo vnútrozemí. Veľa ľudí odišlo do zahraničia. Obraz Chorvátska mimo turistickej sezóny je iný, než na aký sme zvyknutí. V minulosti bola v každej oblasti nejaká fabrika, ktorá poskytovala zamestnanie.

Trojkombinácia – vojna, samostatnosť a privatizácia sa ukázala smrteľná. V krajine sa týčia ruiny bývalých fabrík – nezvládli konkurenciu, neodbornosť a charakter nových majiteľov. Citujem  vetu z knihy: „Chorvátsko je najkrajšia krajina na svete, ale vytvorili sme štát, v ktorom sa dobre žije iba politikom a zlodejom.“

Aby sme však situáciu nezjednodušili len na nevydarenú privatizáciu, mali by sme sa vrátiť v čase – aspoň pár desiatok rokov. Do obdobia jediného skutočného juhoslovanského občana Josipa Broza Tita. Jeho národnosť bola v krajine politickou otázkou a súperenie Srbov s Chorvátmi skryté, ale o to intenzívnejšie.

Dodnes môžete chorvátskeho politika uraziť pokiaľ ho označíte za Srba. Je tu aj otázka chorvátskeho a srbského jazyka – sú si podobné, ale nesmiete to nikdy pripustiť. Toto je tá úsmevnejšia strana konfliktu, ktorá však má aj inú podobu. Zosobňuje ju koncentračný tábor Jasenovac, v ktorom počas druhej svetovej vojny prešli genocídou státisíce Srbov, Rómov a Židov. O zaobchádzaní s väzňami sa z úcty k adventnému času rozpisovať nebudem, spomeniem len, že nie práve citliví strážcovia z nemeckých koncentračných táborov pri jeho návšteve vracali od hrôzy.

No a ďalšia vojna – tá z roku 1991. V Chorvátsku ju nemôžete nazývať občianskou. Bol to len a výhradne boj za nezávislosť. Jazvou na tele krajiny je dones Vukovar. Totálne zničený a znova postavený. Leží blízko srbskej hranice, žije tu (žilo) zmiešané srbsko-chorvátske obyvateľstvo a srbská armáda tu postrieľala niekoľko stoviek vojakov a civilov. Časť zobrala z miestnej nemocnice.

Toto mesto som navštívila. Skoro všetky domy sú nové, v regióne sa investovalo veľa peňazí zo zahraničia, ale je to smutné miesto. Tento kraj je chudobný a má jednu z najvyšších emigrácií z celého Chorvátska. Naši sprievodcovia tvrdili, že Srbi s Chorvátmi už dokážu spolunažívať a jazvy sa postupne zaceľujú. Nezneli presvedčivo. Pokiaľ tamojší výsledok privatizácie a morálka politických elít pripomínajú slovenskú realitu, som skutočne vďačná, že si ako národ nenesieme traumu z mimoriadne krutých občianskych konfliktov.

Ale poďme späť k tomu Chorvátsku, ktoré poznáme. Pobrežie otvára svoju náruč. Jeho srdečnosť sa môže zdať trocha vypočítavá. Trblietavé more zachráni mnohé, ale sezóna je krátka a treba získať peniaze na celý rok skromného života. Po nej sa Chorvát môže venovať fjake – stavu ducha, keď sa hodiny pozerá do diaľky a túži sa rozplynúť v priestore. Rozumiem mu. Treba si užiť prítomný okamih. Pod povrchom krajiny vrie niečo, čo sa môže znova vyplaviť. A pri tom už byť nechcete.