Navyše, pri vypočúvaní „pokrokových“ europoslancov enormne trápilo, ako mohlo Maďarsko povoliť počas pandémie očkovanie Sputnikom a čínskou vakcínou Sinopharm. A tiež ich znepokojoval názor maďarského kandidáta na potraty, keďže podľa moderných súdruhov by mal komisár tlačiť na krajiny, kde sú potraty obmedzené. Keďže Várhelyi odpovedal, že otázka potratov patrí do kompetencií národných štátov, časť europoslancov ho odmietla podporiť a chcela jeho kandidatúru zablokovať.

Podobne dopadol Raffaele Fitto, kandidát Giorgie Meloniovej, ktorý dostal vďaka veľkosti Talianska (tretia najväčšia ekonomika EÚ) významnejšie portfólio - eurofondy. A stal sa tiež jedným zo šiestich podpredsedov komisie. Problémom pri ňom bolo zas to, že ako europoslanec v minulom volebnom období nehlasoval za odobratie eurofondov Maďarsku a Poľsku.

A aj keď má inak Fitto skôr povesť viac-menej typického bruselského politika, progresívci zo socialistickej frakcie sa snažili zablokovať aj jeho s odôvodnením, že je členom krajnej pravice, keďže je nominantom strany Bratia Talianska.

Opakom vyššie zmienených eurokomisárov je zas Teresa Riberová, ktorá má byť von der Leyenovej pravou rukou a ktorú chceli zablokovať konzervatívnejšie ladení europoslanci. Dôvodom je to, že španielska politička je v podstate zelenou extrémistkou. O tom vypovedá napríklad aj fakt, že Riberová žiada v rámci zelených cieľov aj vyradenie výroby elektriny z jadra. Čo to spôsobilo v Nemecku a čo by to spôsobilo na Slovensku, respektíve v celej Európe, hádam netreba pripomínať.

No a ako to napokon dopadlo? Kandidáti sa pred europoslancami vyznali k viere v zelené a poprípade aj iné moderné ideológie. Várhelyi a Fitto, ktorí mali v tejto disciplíne menšie nedostatky sa spolu s arcizelenou komisárkou Riberovou navzájom držali zopár dní v šachu, až napokon všetkých kandidátov schválili tak vo výboroch, ako aj v pléne. Síce najtesnejšou väčšinou v histórii, ale predsa.

Výsledkom teda je, že v eurokomisii nebudú mať na starosti zdravotníctvo a eurofondy ideologickí fanatici. Inak sme však v zásade tam, kde sme boli.

Ilustráciou toho, prečo je to problém, je včerajšie vydanie portálu Euractiv, ktorý je vlastne tlačovým orgánom eurokomisie. Tu sme sa na titulke dočítali, že európskym automobilkám hrozia už v budúcom roku za nedodržanie emisných cieľov EÚ pokuty až vo výške 17 miliárd (!) eur. Lebo sa im nepodarilo medzi rokmi 2021 až 2025 znížiť priemerné emisie novopredaných áut o 15 percent.

V podstate teda ide o to, že bývalá eurokomisia, ktorej šéfovala von der Leyenová, dala automobilkám nereálny zelený cieľ. Tie ho aj napriek enormným stratám neboli schopné splniť, naopak, sú valcované čínskymi autami, čo spôsobuje obrovské problémy celému automobilovému sektoru v Európe. Príkladom hovoriacim za všetko je najmä prvé prepúšťanie Volkswagenu v Nemecku, čo bolo ešte donedávna niečo nepredstaviteľné. No a eurokomisia namiesto toho, aby automobilkám pomohla a zmiernila zelený nátlak, im chce dať ešte k tomu pokutu 17 miliárd eur.

Samozrejme, automobilky a všetci príčetní žiadajú, aby EÚ prehodnotila svoje ciele a žiadne pokuty nedávala. Háčik je v tom, že to sa podľa európskej legislatívy môže stať len na návrh eurokomisie. No tu hneď narážame na už spomínanú novú eurokomisárku Teresu Riberovú, ktorá pri vypočúvaní českému europoslancovi Alexandrovi Vondrovi povedala, že sa nič prehodnocovať nebude.

Euractiv pritom vo svojom článku ešte cituje think thank s názvom Transport and Environment, čo je v podstate lobistická organizácia, ktorú založila eurokomisia spolu s enviro organizáciami a ktorá dáva ostatným za príklad Volvo, ktoré už ciele zvládlo. Portál však neuvádza, že Volvo už vlastnia Číňania a ako prémiová značka je pri spĺňaní zelených cieľov niekde úplne inde ako automobilky, ktoré vyrábajú autá pre strednú triedu. A ktoré vysokú cenu za baterky nedokážu tak ľahko schovať do celkovej ceny auta ako výrobcovia drahých áut.

Aj to ukazuje, že nová eurokomisia nechce nič zásadné meniť. Naopak, chce pokračovať v nastolenom trende z predchádzajúcich piatich rokov, v ktorých sme najmä zelenou, ale aj vojenskou, migračnou, covidovou a kultúrnou politikou dotiahli Európu do obrovských problémov. Sú to problémy hospodárske, bezpečnostné a aj spoločenské, konkrétne tie v oblasti osobných slobôd.

Mnoho ľudí na Západe si uvedomuje, že toto je vlastne Cesta do nevoľníctva. A chudoby. V USA sa znechutenie z takejto politiky pretavilo aj do výsledkov volieb, ktoré majú zmeniť kurz a chrániť národné záujmy. V Európe sa zatiaľ nič výraznejšie nemení.

Ak to bude trvať až do roku 2029, je dosť možné, že Ursula von der Leyenová dokončí deštrukciu, ktorú pred piatimi rokmi sama začala.