To vedie prinajmenšom k dvom problémom. Po prvé, s menšinami zaobchádzame ako s monolitmi. Voľby, naposledy prezidentské voľby v Spojených štátoch, často odhaľujú zjavné skutočnosti: menšiny sú rôznorodé a ich predstavitelia často nechcú to, čo si mnohí ľudia myslia, že je pre nich najlepšie. Po druhé, existuje riziko stigmatizácie. Neustále sa vyzdvihujú zvláštnosti a potreby menšín, čo ich izoluje od spoločnosti a vytvára dojem, že sú vo svojej podstate odlišné, „iné“. Aktivizmus sa tak ľahko ocitne v pozícii, ktorá podkopáva záujmy samotných menšín.

Patriarchát ožíva

V povojnovom období sa vo filozofii dostáva do popredia postava „iného“. Klasicky ju stvárňuje Emmanuel Lévinas, ktorý bol počas druhej svetovej vojny odvlečený do zajateckého tábora. V jeho diele je tento "iný" často bezmocný a zraniteľný človek. Nahota jeho tváre nám pripomína najzákladnejšie prikázanie Nezabiješ. Vyzýva nás k zodpovednosti voči vdovám, sirotám, cudzincom. Títo menej mocní, ak nie bezmocní, stoja paradoxne nad nami.

Podobné poňatie sa objavuje nielen vo filozofii. Simone de Beauvoirová napísala v roku 1949 knihu Druhé pohlavie, v ktorej argumentuje aj sociologicky. Muž je norma, žena je tá druhá. „Žena dodnes žije v mužskom svete, výchovou a spoločenským prostredím si osvojuje mužské hodnoty a podlieha mýtom, ktoré muži vytvorili, aby vyjadrili svoje životné nádeje a úzkosti,“ píše Jan Patočka v doslove k českému vydaniu. De Beauvoirová o tomto svete niečo vedela: Keď začala študovať, prístup na najprestížnejšiu inštitúciu, École normale supérieure, bol vyhradený pre mužov.

Táto predstava je nebezpečná, ak sa ideologizuje. Práve to sa stalo v mnohých prúdoch sociálnej filozofie, ktoré majú vplyv aj na kľúčové inštitúcie. Zotrvávanie na tom, že jeden stojí v pozícii druhého, môže jeho predsudky upevniť a druhý sa potom stáva bezmocným, dokonca proti svojej vôli. Možno to ilustrovať slovom patriarchát, čo je doslova vláda otcov. Používalo sa to najmä pre staroveké spoločnosti, v ktorých bola všetka rozhodujúca moc na verejnosti a v domácnosti v rukách mužov. Od 70. rokov 20. storočia však toto slovo zažíva boom. Okolo roku 2010 podľa analýz dosiahla frekvencia jeho používania historické maximum.

Inými slovami, stáva sa populárnym v čase, keď na Západe neexistujú patriarcháty. Slovo teraz nadobúda nový obsah. Neodkazuje na spoločnosť, v ktorej sa ženy právne nepodieľajú na moci, ale na často implicitné štruktúry, ktoré riadia myslenie a spoločnosť. Zdrojom pojmu „nový“ patriarchát bývajú akademické a vzdelávacie inštitúcie. Práve tu sa však veci dali do pohybu: mladých žien je viac ako mužov a ženy prirodzene dosahujú najvyššie akademické hodnosti a ocitajú sa aj vo vedení týchto inštitúcií.

V situácii, keď majú ženy rovnaké práva, by preto bolo vhodné dodať argumenty pre natoľko silné tvrdenie, že žijeme v patriarcháte. Ako ukázali mnohé štúdie, skutočnosť, že na riadiacich pozíciách je stále menej žien ako mužov, nemusí byť spôsobená len tým, že ženy sú diskriminované. Môže to byť aj preto, že ony samy nechcú byť v riadiacich pozíciách, alebo možno chcú, ale ešte viac chcú niečo iné.

Týmto otázkam sa systematicky venuje nemecký sociológ Martin Schröder, ktorý vo svojich publikáciách analyzuje údaje z krajín EÚ. To však neznamená, že niektoré skupiny žien nemôžu pociťovať znevýhodnenie. Je len otázkou, nakoľko je správne používať slovo ako patriarchát na označenie znevýhodnenia niektorých žien.

Väčším problémom než bojovné oháňanie sa patriarchátom je to, že omieľaním ideologického skreslenia robíme z ľudí „tých druhých“. Náhodná vlastnosť, ako je farba pleti alebo pohlavie, sa vyhlasuje za niečo, čo takmer riadi ľudský osud. Čo môže viesť k tomu, že v biografiách sa zveličuje diskriminácia, a ľudia sa potom podľa toho začnú správať. Napokon, práve preto McWhorter považuje tieto ideológie za antihumanistické. Popierajú západné osvietenstvo, ktoré nás učí vidieť druhého človeka presne takého, aký je: jedinečnou ľudskou bytosťou.

Tri opatrenia

Je tiež inšpirujúce, že McWhorter hovorí o antidiskriminačnej ideológii ako o novom type náboženstva. Ponúka zmysel a spoločenstvo vo svete zbavenom ilúzií. Náboženský zápal sa prejavuje tvárou v tvár kritikom: Ktokoľvek, kto spochybňuje čo i len niektoré argumenty spojené s tézou o štrukturálnom znevýhodnení, by mal byť viac-menej jemne vylúčený zo slušnej spoločnosti. V krajnom prípade sa človek uchýli k výrazom ako „kontroverzný“ alebo „problematický“.

Keď sa pýtame, čo tvorí túto „problematickosť“, zvyčajne neexistuje jasná odpoveď. V skutočnosti, ako ukazuje McWhorter, samotná antirasistická ideológia spočíva v rozporuplných tvrdeniach. Napríklad jedným z bodov antidiskriminačného katechizmu je, že černoch nesmie byť obviňovaný z niečoho, čo urobil iný černoch, ale že všetci belosi musia uznať svoj podiel na problematickosti aj svojich predkov. V určitých situáciách sa však hodnotenia prehadzujú: keď zlyhá černoch, je na vine rasistická štruktúra, keď zlyhá beloch, je na vine len biely človek.

McWhorter ideológom priznáva, že to myslia dobre. Nejde im o peniaze, ale o zmysel, ktorý našli v pomáhaní. Ich konanie však vychádza z pokriveného príbehu, ktorý predstavuje len výsek reality. Človek nemusí byť čitateľom Nietzscheho, aby vedel, že na individuálnej úrovni je schopnosť pomáhať jednou z najťažších disciplín.

Ako pomôcť bez toho, aby sme druhého oslabili a uväznili ho v pocite bezmocnosti? Ako ho príliš nespútať? Nie nadarmo Nietzsche hovorí, že schopnosť dať niečo druhému bez toho, aby sme darcu okradli o dar, je najvyššou cnosťou. Aj na individuálnej úrovni je to majstrovská úloha. Ale čo ak chceme pomáhať na úrovni celospoločenskej?

Problémy nemôžu byť argumentom proti pomáhaniu, ale sú argumentom na lepšie premýšľanie. Pokiaľ ide o pomáhanie, McWhorter ponúka na diskusiu tri konkrétne opatrenia. Po prvé: ukončiť vojnu proti drogám a legalizovať ich. Nebude existovať čierny trh, v ktorom sú menšiny zapojené. Po druhé: klásť väčší dôraz na kvalitnú výučbu gramotnosti. Po tretie: obnoviť úctu k remeslám.

Dôraz na "druhého" stratil v súčasnom jazyku svoj pôvodný význam. Pre Lévinasa je "druhý" vo svojej podstate neredukovateľný a nepredvídateľný, čím sa stáva antitézou k mnohému z toho, čo dnes počúvame o menšinách a čo by sme mohli nazvať sociálnym determinizmom. Z deterministického hľadiska sú jednotlivci vystavení silám, voči ktorým sú bezbranní, a tak sa stávajú objektom starostlivosti.

V hyperbole je ten "druhý" prekuknutý - a každý, kto je takto označený, stráca časť svojho sebaurčenia. Aj túto pôvodnú neurčitosť v nás, ktorá sa iným môže javiť ako temnota, chcel Lévinas, nepriateľ všetkých totalizujúcich perspektív, zachovať. Cit pre nepoznateľnosť je hrádzou proti tomu, aby mi niekto povedal, kto som. Lévinas bol navyše inkluzívny. "Druhý" predsa nie je len ten znevýhodnený, ale je to skrátka každý, vrátane toho mocného.

Je potrebné vrátiť sa aj k tejto perspektíve a neuzatvárať seba ani iných do jediného veľkého príbehu nespravodlivosti. Často to hovoria ľudia, ktorí majú zo svojej pozície v akademickom prostredí a v médiách pocit, že nastavujú zrkadlo moci. Ale čo je to za patriarchát, v ktorom sú ženy slobodné? A čo za rasistické spoločnosti, ktoré považujú rasizmus za hlavný problém? Je možné, že aj tieto príbehy znevýhodnenia predstavujú mocenský nátlak.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.