Prestal teda Fukuyama veriť, že liberálna demokracia je najlepšou formou vlády? Určite si myslí, že „Trump nastoľuje novú éru v politike USA a možno aj vo svete“. Už nemožno tvrdiť, že jeho prvé víťazstvo bolo nejakým omylom. V tomto sa v podstate zhoduje s iným geopolitickým mysliteľom - Henrym Kissingerom. Ten ešte v roku 2018 vyhlásil, že „Trump môže byť jednou z tých postáv v dejinách, ktoré sa z času na čas objavia, aby znamenali koniec určitej éry a prinútili ju vzdať sa starých pretvárok“.

Postupný rozpad

Ako by mohlo vyzerať toto zbavovanie sa „starých pretvárok“? Fukuyama si nemyslí, že Trump je fašista alebo architekt totalitarizmu v USA. Obáva sa však „postupného rozpadu liberálnych inštitúcií, podobne ako sa to stalo v Maďarsku po návrate Viktora Orbána k moci v roku 2010“. Mnohí ľudia to vítajú.

Orbán, ktorý spopularizoval pojem „neliberálna demokracia“, privítal prvé víťazstvo Donalda Trumpa slovami, že „liberálna nedemokracia sa skončila“. O dva roky neskôr bývalý český prezident Václav Klaus zverejnil svoj manifest Obrana demokracie pred liberálnou demokraciou. „Pojem 'liberálna demokracia' nie je neutrálnym politologickým termínom, stal sa z neho propagandistický slogan. Nemá zmysel zaoberať sa tým, či a ako sa používal v minulosti,“ napísal Klaus.

Napriek tomu by bolo dobré tento pojem definovať a ukázať, ako nadobudol svoj súčasný význam. Podľa Fukuyamu je liberálna demokracia systém „založený na rešpektovaní rovnakej dôstojnosti jednotlivcov prostredníctvom právneho štátu, ktorý chráni ich práva a prostredníctvom ústavných kontrol obmedzuje možnosti štátu zasahovať do týchto práv“. 

Podľa Klausa „demokracia je vláda väčšiny, liberálna demokracia je vláda menšín“; je to „obohatenie“ parlamentnej demokracie „o doktrínu ľudských práv a ochranu prírody a menšín“, a teda jej zúženie.

Liberálna demokracia je relatívne nový pojem. Historik Hugo Bonin sledoval jej vývoj v dvoch najstarších „liberálnych demokraciách“ v Európe, vo Francúzsku a vo Veľkej Británii. Vo Francúzsku sa prvýkrát objavil v 60. rokoch 19. storočia ako spôsob vymedzenia sa voči druhému francúzskemu cisárstvu Napoleona III. Jeho autoritársky konzervatívny režim sa totiž tiež definoval ako demokratický. Volanie po liberálnej demokracii bolo výzvou na ukončenie vlády Napoleona III. Po vzniku Tretej republiky v roku 1870 tento termín zaniká.

V Británii sa pred rokom 1920 „liberálna demokracia“ jednoducho vzťahovala na program a ašpirácie Liberálnej strany, zatiaľ čo „toryovská demokracia“ opisovala ašpirácie Konzervatívnej strany. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia skutočne nastal Klausov moment. Systém vlády vo Francúzsku a v Británii sa označoval ako parlamentarizmus a o liberálnej demokracii písali najmä jej kritici, hoci Klaus by s ich východiskami nesúhlasil.

Vo Francúzsku tento termín v negatívnom zmysle používalo rojalistické hnutie Action française, v Británii sa prvýkrát objavil ako názov knihy v roku 1936 Farewell to Rousseau: A Critique of Liberal Democracy. Rozlúčka s Rousseauom bol pamflet propagujúci „autoritársku ľudovú aristokraciu“, nech už to znamená čokoľvek.

Očami Winstona Churchilla

Jedným z mála tých, ktorí v tomto období používali toto slovné spojenie pozitívne, a to zhruba v tom zmysle, ako ho chápeme dnes, bol Winston Churchill, ktorý vykreslil Francúzsko a Veľkú Britániu ako „dve prežívajúce liberálne demokracie Západu“.

Pojem sa v pozitívnom zmysle ujal po druhej svetovej vojne. Po prvé, ako spôsob vymedzenia sa voči „ľudovým demokraciám“ východného bloku. Široko sa však používal aj v súvislosti s dekolonizáciou; liberálna demokracia bola ideálom, ku ktorému sa mali dopracovať nové nezávislé štáty. 

Až v 70. rokoch 20. storočia prestala byť liberálna demokracia primárne geopolitickým pojmom a začala sa používať v domácom kontexte. V osemdesiatych rokoch sa ocitá v učebniciach politológie a na začiatku desiatej dekády môže Fukuyama vyhlásiť, že „západná liberálna demokracia je najvyššou formou ľudskej vlády“.

Bonin sa príliš nezaoberá vývojom tohto termínu od prelomu storočí, keď sa označenie pre západné parlamentné demokracie zmenilo na nadávku pre vyslovene progresívnu formu vlády. Odpoveď môže mať opäť Fukuyama. 

V citovanom článku vo Financial Times píše o dvoch hlavných deformáciách, ktoré narušili dôveru v liberálnu demokraciu. Prvou je „neoliberalizmus“, „ekonomická doktrína, ktorá posvätila trhy a obmedzila schopnosť vlád chrániť tých, ktorých poškodili ekonomické zmeny“. 

Pod druhý dôvod by sa pravdepodobne podpísal aj Václav Klaus. "Druhou deformáciou bol vzostup politiky identity alebo niečo, čo by sa dalo nazvať ‚woke liberalizmus‘, v ktorom sa progresívna starostlivosť o robotnícku triedu nahradila cielenou ochranou užšieho okruhu marginalizovaných skupín: rasových menšín, imigrantov či sexuálnych menšín. Štátna moc sa čoraz častejšie nevyužívala v službách nestrannej spravodlivosti, ale skôr na presadzovanie konkrétnych sociálnych výsledkov pre tieto skupiny."

Diskusia o Fukuyamovi sa často zameriava na jeho tézu o konci dejín. Ale práve posledná pasáž knihy o „poslednom človeku“ znie dnes prorocky. Autor sa v nej zamýšľa nad tým, ako by mohol vyzerať život vo vyspelej, mierovej a bezpečnej spoločnosti, či môže uspokojiť tú časť človeka, „ktorá zámerne vyhľadáva boj a obetu, ktorá sa snaží dokázať, že je niečo lepšie a vyššie ako ustráchané, inštinktívne, fyzicky podmienené zviera“. Takto nastaveným ľuďom nebude stačiť vedomie, "že sú si len rovní so všetkými ostatnými ľuďmi“ na to, aby boli spokojní.

Boj pre boj

„Ak ľudia nemôžu bojovať za spravodlivú vec, pretože táto spravodlivá vec zvíťazila v predchádzajúcej generácii, potom budú bojovať proti spravodlivej veci. Budú bojovať pre samotný boj. Inými slovami, budú bojovať z určitej nudy: nevedia si totiž predstaviť život vo svete bez boja. A ak väčšinu sveta, v ktorom žijú, charakterizuje mierová a prosperujúca liberálna demokracia, potom budú bojovať proti tomuto mieru a prosperite a proti demokracii,“ predpovedá Fukuyama.

Wokizmus možno považovať za prejav tejto ľavicovej tendencie. Naopak, rôzni postliberáli, obdivovatelia stepných národov z doby bronzovej a fanúšikovia absolútnej monarchie sú prejavmi pravicového spektra. Fukuyama varuje, že „tí, ktorí zostanú nespokojní, budú mať vždy potenciál reštartovať dejiny“.

V roku 2013 historik Mark Lilla vyjadril ľútosť nad „koncom ideológie“, ktorý nastal v 90. rokoch 20. a na začiatku 21. storočia. S koncom studenej vojny stratili západní intelektuáli svojich veľkých konkurentov na Východe. Domáca intelektuálna diskusia sa v dôsledku toho zmenšila, ľavica a pravica sa posunuli bližšie k stredu a najdôležitejšou politickou otázkou sa stalo, či majú byť dane o niekoľko percent vyššie alebo nižšie. V podstate nastal koniec dejín, ako ho predpovedal Fukuyama.

Trump dal dejiny opäť do pohybu. Skôr než hýbateľom je symptómom doby a urýchľovačom nespokojnosti, ktorú mal Fukuyama na mysli. Rozhodne však nemožno povedať, že by súčasná intelektuálna diskusia bola nudná. Komentátor New York Times Ross Douthat sa zamýšľa nad významom samotného Donalda Trumpa. "Je liberalizmu koniec? Nie, len je sužovaný a spochybňovaný novými spôsobmi a už nie je jasným lídrom ľudských dejín,“ píše.

„Ešte sme úplne nevstúpili do toho, čo nás čaká; vidíme len obrysy a možnosti, ale nie jasné črty. Zatiaľ máme len pocit konca, vedomie, že bývalý svet je preč,“ uzatvára svoju esej. Dejiny sa opäť začali.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.