Kristián Dufinec: Vždy príde nová generácia, ktorej má význam ukázať Korene

V jednom z rozhovorov ste na FS Zemplín spomínali ako na kvalitné zoskupenie, ktoré dokáže pripraviť hotových tanečníkov, napríklad pre takú Lúčnicu. Čo všetko dokáže mladého chlapca folklór naučiť?

Sú rôzne roviny. Súbor vám môže priniesť mnoho cenných skúseností na rôznych úrovniach. V prvom rade vás naučí fungovať v kolektíve, rešpektovať autority a učiť sa od nich. Pomôže vám pochopiť, že nie ste najlepší na svete, že máte svoje medzery a učenie je celoživotný proces. Spoznáte nových ľudí, získate skúsenosti s vystupovaním na pódiu, naučíte sa vyjadrovať, prejavovať a tvoriť. Aj keby sa človek umeniu ďalej nevenoval, súbor ho do istej miery pripraví pre život, vrátane schopnosti prijímať sklamania. Toto všetko som si zo súboru odniesol ja.

A čo tá ďalšia rovina?

Druhá rovina sa týka vnímania folklóru. Pre mňa je folklór faktografiou, pravdou o tom, čo bolo, a zdrojom, z ktorého môžeme čerpať. Jeho tradície sú prítomné v každom aspekte spoločnosti, hoci to nemusíme nazývať folklór. Napríklad výroba vína či piva má tiež svoj vlastný folklór. Čo sa týka autentickosti, ľudová hudba má výnimočnú schopnosť prežívať desaťročia a oslovovať generácie. Nesie v sebe silu, ktorá rovnakým spôsobom zasiahne rôzne vekové skupiny v rôznych obdobiach. Ja som mladší ako moji starí rodičia, no ľudová hudba ma dokázala osloviť rovnako intenzívne.

Prečo mladý človek ako vy netvorí rap, hip-hop, nesnaží sa zapadnúť do generácie, ale šije ľudovej histórii moderný kabát? Oplatí sa to ešte dnes?

Všetko sa oplatí. Vždy je hudobný výsledok určený tomu, komu je určený. Keď si z neho čo i len desať ľudí zoberie aspoň omrvinku, má to význam. Nechcem prechádzať do toho, či má človek vypredané koncerty, no ak by to nemalo význam, už dávno to zavesíme na klinec. Cez umenie môžeme tiež šíriť dobro, poukazovať na spoločenské problémy a odovzdávať poslucháčom dôležité odkazy. Z môjho pohľadu sa vždy oplatí konať dobro, a napríklad ak ste učiteľ, môžete to podávať ďalej žiakovi tým, že ho vychováte a on raz za vami príde a povie, že aj vy ste ho istým spôsobom v živote formovali.

Snažíme sa, aby naša tvorba nebola povrchná, aby mala hlbší zmysel. Neodsudzujem tých, ktorí zvolili iný prístup, naopak, rešpektujem a uznávam každého, kto sa nenechal odradiť a znechutiť. Naším cieľom je, aby si poslucháč z našich skladieb odniesol niečo hodnotné.

Vám sa to evidentne darí, čoho dôkazom je projekt Korene, ktorý možno považovať za doposiaľ najväčší počin kapely Iconito. Spolupracovali ste na ňom s folklórnym súborom Zemplín - 65 účinkujúcich ľudového orchestra, speváckeho zboru, tanečného súboru, hudobnej skupiny a známych tvárí - to nie je také jednoduché zrealizovať.

Podobné fúzie, či už medzi rockovými kapelami, alebo folklórnymi súbormi, sa v minulosti už vyskytli. Sám som mal tú česť zažiť IMT Smile v spolupráci s Lúčnicou ako tanečník. Začínal som celé predstavenie s Ivanom Táslerom, kde sme na jednom pódiu stáli piati - Primáš Martin Sleziak, sólistka Lucka Fajnorová, basgitarista Peter Bartoník či Lukáš Kolivoška a napokon aj Ivan Tásler a ja. Zažil som tú energiu a atmosféru. Bola to fenomenálna šou v réžii Janka Ďurovčíka, ktorá mi otvorila oči v mnohých ohľadoch a veľa ma naučila. Neskôr prišiel podnet od umeleckého vedúceho súboru Zemplín, pána Hvižďáka, ktorý navrhol, aby Iconito vymyslelo niečo podobné s FS Zemplín.

Na Slovensku sme už mali napríklad aj Puto Katky Knechtovej v spojení s folklórnym súborom Šarišan. Nebáli ste sa prísť opäť so spojením moderného s ľudovým? V čom ste iní?

Samozrejme, povedal som si, že to nerobme, pretože budeme len prevárať vodu a to nemá význam. Zažil som také dielo z pohľadu člena a tanečníka v Lúčnici a povedal som si, že sa nemôžeme hrať na IMT Smile, ktoré bolo v tom čase na scéne dvadsať rokov a Zemplín sa nemôže hrať na Lúčnicu. Odpovedal som len, že ak príde myšlienka a nápad, spravíme to, ale celé to musí mať pridanú hodnotu. Dlho som nad tým premýšľal, pôvodne som chcel robiť muzikál, ale nedostali sme grant. Začal som sa teda opäť zamýšľať nad tým, akou formou podať mladým ľuďom folklór inak, aby ho prijali, aby ho nepovažovali za trápny a za prežitok. Snažil som nájsť formu a vtedy mi napadlo slovíčko korene.

A prečo práve korene?

Má to svoj príbeh a aj teraz, keď si naň spomeniem, mám zimomriavky. Keď som bol totiž ešte členom Lúčnice, raz za päť rokov sa vracali Zemplínčania z celého Slovenska domov na galaprogram, v ktorom tancovali všetky generácie FS Zemplín. Išiel som sa opýtať vtedajšieho riaditeľa Lúčnice, pána Turnera, či ma naň pustí vystupovať, pretože to povolené veľmi nebolo. Žiadal som súhlas pre seba a ďalších, aby sme mali možnosť tam ísť. V tom čase v Lúčnici pôsobil pán Dúžek, ktorý bol jedným z najbližších ľudí profesora Nosáľa, bol členom umeleckej rady, ktorá má za úlohu formovať chod a plány súboru.

Po jednom z predstavení stáli vedľa seba pán Dúžek spolu s riaditeľom a zhovárali sa. Započul moju otázku a po tom, ako mi dal riaditeľ Turner súhlas, doplnil, aby sme nikdy nezabúdali na svoje korene. Keď sme analyzovali, čo vymyslíme so súborom Zemplín, spomenul som si na túto vetu, keďže v Zemplíne má svoje korene aj kapela Iconito.

Počas programu predstavujete šesť rôznych regiónov Slovenska z hudobného, tanečného, speváckeho, krojovo-kostýmového aj zvykoslovného hľadiska. Prečo práve šesť? Okrem nich predsa poznáme ďalších 15 folklórnych regiónov.

Vybrali sme piesne zo šiestich rôznych regiónov Slovenska, ktoré sa od seba odlišujú. Áno, na Slovensku máme celkovo 21 hlavných regiónov a k tomu aj rôzne mikroregióny.

Chcem dodať, že každý z členov kapely Iconito vo svojom živote prešiel etapou folklóru, preto boli a sú Korene uveriteľné. Nepovedal som si, aký je teraz folklór trendy, poďme ho robiť. Ide o renesančný materiál, ktorý sa vracia vždy v rôznych etapách, záleží od toho, ako ho uchopíte. Z môjho pohľadu je tiež podstatné poznanie. Študoval som ľudový tanec, takže mám dobré základy v oblasti folklóru. Kľúčová je však aj miera vkusu pri jeho spracovaní. Záleží na tom, či budete vyberať fragmenty, alebo ich povýšite na štylizované umelecké dielo. My sme z pôvodných ľudových piesní vybrali jednotlivé elementy, časti, slohy, a vytvárali sme z nich nové aranžmány, preharmonizovali ich a upravili do podoby populárnych piesní, aby boli nenásilné aj pre dnešných mladých poslucháčov.

Ktoré z nich ste sa rozhodli vybrať do projektu?

Išli sme pekne od západu, teda Myjava, Podpoľanie, Horehronie, Kysuce a v rámci toho Terchovská dolina, slovensko-poľské pohraničné územie Goralov a prišli sme až na východ k Zemplínu. Celý príbeh sme uchopili v dvoch rovinách. Prvou boli elementy života, teda na Myjave to bola práca, na Podpoľaní láska a radosť zo života, na Horehroní smrť, na Kysuciach rodina a súžitie s prírodou, u Goralov návrat domov a na Zemplíne odlúčenie.

A druhá rovina?  

Boli to pracovné elementy. Myjava má roľníctvo, Podpoľanie výrobu fujár, Horehronie drevorubačstvo,  Kysuce a Terchová naopak furmánstvo a pastierstvo, Gorali pltníctvo a Zemplín vinárstvo. Držali sme sa danej témy a atmosféry, ktoré patrili danému regiónu predtým a teraz.

Základom v celom projekte je však multižánrové edukatívne predstavenie o slovenskom folklóre a jeho moderných podobách. Každý z regiónov dostal priestor predstaviť sa filmovou dokrútkou, v ktorej účinkujú naši hlavní hrdinovia. Texty nahovorili herci Marián Slovák, Ján Greššo, Vlado Jedľovský, Ferko Kovár, Ľubo Paulovič a Alfréd Swan.

Desať rokov ste tancovali v Lúčnici, teraz stojíte na pódiu na opačnom brehu za mikrofónom a s gitarou. Nechýba vám tanec?

V Koreňoch som si aj zatancoval, veď som to celé režíroval. (Smiech.) Boli to však len také fragmenty. Počas predstavenia som mal takzvané improvizačné „rozkazovačky“ na Podpoľaní spolu s mojím kolegom a spoluautorom projektu Mirom Kistym. V našej kapele máme od roku 2014 ako maskota Gorala, takže som ho, samozrejme, zakomponoval aj do tohto projektu. V Goralskom bloku, ktorý je vystavaný muzikálovo, som hlavným hrdinom, ktorý spieva, tancuje a hrá. Dnes už netancujem na dennej báze, ale chodím do súborov ako choreograf, väčšinou v zimno-jarnom období, keď je menej koncertov. Tento rok som mal premiéru so súborom Dúbrava a detským súborom Dúbravienka z Prešova, minulý rok zase s Limborou. Korene sú však tiež mojou vášňou, pracoval som na nich režisérsky aj choreograficky.

V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že máte ambície dostať sa aj za hranice a preložiť Korene do angličtiny a španielčiny. Je to stále reálne?

Kapela Iconito vlani, na prelome rokov 2022 až 2023, absolvovala tri cesty do Ameriky. Zahrali sme v Trentone (New Jersey) a na najväčšom česko-slovenskom plese v Chicagu. Poslednú cestu sme absolvovali vďaka pozvaniu slovenskej ambasády vo Washington D. C. pri príležitosti 30. výročia založenia Slovenskej republiky, kde sme vystúpili počas dňa otvorených dverí v budove slovenského veľvyslanectva. Okrem toho sme vystúpili aj pred slovenskými komunitami v Bostone, Trentone, Queens a na Manhattane. Projekt Korene si žije svojím vlastným životom. Iconito má svoje vlastné koncerty a FS Zemplín taktiež. Vždy sa nám však s projektom otvoria nové dvere.

Za posledný rok sme s ním absolvovali koncerty vo vypredanej michalovskej športovej hale a dvakrát vo vypredanom bratislavskom STARS auditóriu. Následne prišla ponuka odohrať toto predstavenie na najväčšom folklórnom festivale vo Východnej a na Festivale Európske ľudové remeslo - EĽRO v Kežmarku s celoeurópskym dosahom. Aktuálne sme aj fragment projektu vybrali a zahrali v novembri na našom výročnom koncerte - 10 ro(c)kov na scéne v Michalovciach. Veríme, že tento výročný koncert zopakujeme na jar aj v Bratislave a Prešove.

A čo tie zahraničné ambície, sú tam?

Ktovie, možno bude ďalšou zastávkou projektu Korene aj zahraničie. Čo je, chvalabohu, najdôležitejšie, vždy príde nová generácia, ktorej má význam ukázať Korene so slovami, pozrite sa, toto je Slovensko.

Pre túto chvíľu máme síce pauzu, pretože nahrávame nový album, ale vždy, keď sa tento projekt vytiahne, vládne myšlienka priniesť ho v budúcnosti aj zahraničným divákom, no, samozrejme, nejde len o zahraničného diváka – mnohí Slováci nemajú o našej krajine veľa znalostí.

Na svet sa derie nový album, no ak sa nemýlim, čerstvou hudobnou novinkou Iconita je singel Prepáč vyjadrujúci odlišné svety dvoch pohlaví, ktorého ste tiež autorom. Tak teda, ako to vy muži v tom živote máte? (Smiech.)

My to máme tak, že muž, keď má pravdu, tak ju nemá, a žena, keď pravdu nemá, tak ju má. (Smiech.)

Takže je to vždy o nás. Krásne. (Smiech.)

Áno, je to vždy o vás. K piesni sme pripravili tanečný videoklip, v ktorom účinkujú herec Juraj Loj a Natália Horváthová, jeho tanečná partnerka. Chceli sme ukázať iný pohľad na mužské a ženské vnímanie rovnakej situácie. Je to o rôznorodosti pohľadov na život a svet. Slovíčko prepáč je akýmsi bonusom v kontexte našej krásnej, ale rozpoltenej a polarizovanej spoločnosti. Snažíme sa poukázať na to, že by sme si mali dávať pozor, čo hovoríme, a aj keď sa nám nepodarí zadržať slová, aspoň by sme mali vedieť premýšľať nad tým, čo povieme. Nikto z nás nie je neomylný a celý život sa učíme. Niekedy je lepšie urobiť dva kroky dozadu, aby sme potom spravili tri ďalšie dopredu. Už svojho času spieval Elton John: "sorry seems to be the hardest word" [prepáč sa zdá byť to najťažšie slovo, pozn. red.], čo je úplná pravda, pretože koľkí z nás dokážeme priznať svoju chybu a povedať prepáč?

Ako kapela ste o sebe dali verejnosti po prvý raz hlasnejšie vedieť práve spoločenskou tematikou, keď ste v roku 2014 vydali pieseň Chcem zmenu. Do éteru ste ju pustili v predvolebnom čase za druhej vlády Roberta Fica, keď sa v tom čase stal novým prezidentom Andrej Kiska. V refréne spievate, že chcete zmenu, aby sa tu našim deťom žilo dobre, a že máme všetci zdvihnúť hlavy a nebáť sa ozvať. Ako hodnotíte situáciu po desiatich rokoch? Vládne nám rovnaká strana. Zmenilo sa niečo?

Chcem zmenu bol náš prvý vydaný singel. Jeden veľmi múdry človek mi raz povedal, uvidíš, koľkokrát sa v živote každé štyri roky pomýliš. Rezignácia nemá význam, pretože potom môžeme povedať, že kto sa nepodieľa na dianí spoločnosti, je zodpovedný za to, kde sa nachádza. Je veľmi podstatné vedieť vyjadriť svoj názor a postoj. Tiež by som nerád škatuľkoval, lebo mám rád rešpekt a úctu a človek si môže zobrať niečo aj sprava, aj zľava. Netreba hovoriť, že títo sú zlí a títo dobrí.

Situácia je taká, aká je, a treba z nej vyťažiť - z môjho pohľadu to, aby sa spoločnosť mala dobre. Nemá význam ani hanobiť, ani nadávať. Vždy musíme začať od seba. Ak nie sme spokojní so situáciou v spoločnosti, opýtajme sa, čo môžeme urobiť lepšie. Ja môžem zložiť pieseň, v ktorej odkážem ľuďom, aby boli na seba dobrí, odpúšťali si a zlepšovali spoločnosť vo svojom okolí. Môžem skomponovať pieseň, ktorá bude hovoriť o dôležitosti vzťahu k rodičom a k starým rodičom, o našich koreňoch a o tom, aby sme si ako Slováci vážili to, odkiaľ pochádzame.

Bez ohľadu na to, aká je politickú situácia, či s ňou súhlasíme alebo nie, zrejme koniec sveta nenastane tým, že sa zmení istá vláda. Minimálne za seba môžem povedať, že neplánujem rezignovať bez ohľadu na to, kto bude sedieť na prezidentskej stoličke alebo v parlamente. Ako umelci musíme dokázať vychádzať s každou jednou spoločnosťou. Nemôžeme prestať tvoriť alebo nerobiť len preto, že sa nám niečo nepáči alebo nepáčilo. Mám jeden veľký sen už dlhšie. Rád by som sa na jednom pódiu stretol s jednou aj druhou stranou politickej špičky, odfotil sa s ňou a povedal, že kultúra dokáže spájať ľudí. V nej sa totiž stretávame všetci na jednej strane, na ktorej sedíme počas predstavenia či koncertu. Napriek rozličnosti postojov máme spoločné korene, kultúrne podhubie, etnikum, všetci sme v prvom rade Slováci, a to je základ všetkého. Počiatok, kde je potrebné začať. Spoločnosť nebude nikdy ideálna. Vždy je to o tom, ako sa k nej my, jednotlivci, postavíme.

Vnímate počas jednej dekády pôsobenia vašej kapely na scéne čoraz viac polarizovanú spoločnosť?

Určite, a to ma veľmi mrzí. Pre mňa je to nepochopiteľné. Nikto sa z ničoho nepoučil. Ani jedna, ani druhá strana. Ľudia si zvolili niečo, čo máme, a mali by sme to rešpektovať. Alebo je cieľom ostať štyri roky doma a nič nerobiť? Dal by Boh, aby prišiel nový Štefánik, ktorý zjednotí národ.

Keď už spomínate históriu, dokonca sa nám aj blížia vianočné sviatky, aké sú tradície na Zemplíne a na čo rád ako dieťa spomínate?

V kapele sme si stanovili, že Veľká noc a Vianoce patria rodine, preto počas týchto sviatkov neberieme žiadne koncerty. Dni ako 24. a 25. december, alebo aj 23. december, som, ak sa to dá, naozaj iba doma. Nikam nechodím. Trávim čas s rodinou. Príde teta z Bratislavy, bratranec, zídu sa babky, kedysi, keď ešte žili, aj dedkovia. Vianoce pre mňa znamenajú rodinu.

Keďže sa s Vianocami blíži aj koniec roka a mnohí z nás bilancujú, ako by ste hudobne zhodnotili rok 2024? A čo môžeme očakávať od Iconita v roku 2025?

Ako som spomínal už skôr v rozhovore, momentálne nahrávame nový multižánrový album, ktorý bude plný duetov. Objavia sa v ňom rôzne a zaujímavé spolupráce.

Prezradíte nám na záver aspoň jednu z nich?

Môžem to povedať, pretože jeden z nich s nami vystupoval aj na nedávnom výročnom koncerte a je ním Marián Čekovský, ktorý je zároveň krstným otcom nášho prvého albumu, spolu s Milanom Zimnýkovalom. Na novom albume bude aj rapová spolupráca, ženská a dokonca československá. Teším sa, že v kapele máme takých vyzretých a skvelých muzikantov, ktorí dokážu pridať svoj autorský vklad do každej skladby, ktorú prinesiem. Máme teda viac producentských hláv. Súčasťou nahrávania je aj Peťo Jakab, s ktorým spolupracujeme už od roku 2017. Podstatné a super je niekedy odložiť ego, učiť sa od druhých a nechať sa inšpirovať.