Vo voľbách v roku 2023 sa už nedostala do Sejmu a dnes hovorí, že si potrebuje od politiky oddýchnuť. Ako analytička je aktívna v nadácii Sobieského. Zdôrazňuje, že budúca pravicová vláda musí mať plné vrecká nápadov.
Prečo mladí voliči opustili Kaczyňského PiS?
Tí, ktorí sa cítia viac napravo, volili Konfederáciu, novú stranu, ktorej politici nikdy neboli pri moci, takže sa nikdy nedopustili žiadnych chýb. Veľká časť z nich však podporila Občiansku platformu a ďalšie strany, ktoré sú teraz pri moci.
V kampani sme urobili niekoľko chýb a najväčšou bolo, že sme sa neprezentovali ako tí, ktorí stoja za ekonomickým úspechom Poľska. Mohli sme sa prezentovať ako krajina s nulovou daňou z príjmu pre ľudí mladších ako 27 rokov alebo s príspevkami pre ľudí, ktorí si prvýkrát zakladajú firmu. V kampani sme to však nezdôrazňovali, viac sme sa zamerali na kritiku proeurópskej a pronemeckej orientácie našich protivníkov ako na prezentáciu našich úspechov.
Ďalším dôvodom bolo, že sme ukazovali tie isté staré tváre. Vo vláde PiS bolo veľa mladých politikov, ale médiá vždy prezentovali starých ľudí z 80. rokov. V Poľsku je – na rozdiel od Západu – veľká časť mladej generácie ľavicová. Vzájomná zodpovednosť – manželia za seba navzájom, rodičia za svoje deti – nie je teraz medzi mladými v Poľsku veľmi populárna. Je to jadro hodnotovej politiky PiS, a bolo odmietnuté. Samozrejme, zákon o potratoch, povedala by som, že ani nie tak samotné zmeny v ňom, ale spôsob ich presadzovania, to mladá generácia odmietla. Ale povolebné prieskumy ukazujú, že keď sa ľudí pýtame, čo chcú od vlády, v podstate odpovedajú, že by chceli program PiS, ale bez PiS. Musíme to nanovo premyslieť.
Na prvý pohľad sa zdá, že diskusia o ekonomike v Česku a v Poľsku sa veľmi nelíši, u nás aj v Poľsku sa diskutuje o tých istých témach – o potrebe prestať byť len montážnou dielňou a posunúť sa na vyššiu úroveň hodnotového reťazca, o digitalizácii, o potrebe zvýšiť kvalifikáciu pracovnej sily, o diverzifikácii exportných trhov –, ale česká verejnosť si všimla, že výsledky sa v posledných dvoch rokoch líšia. Najprv sme zaznamenali, že ste vybudovali diaľničnú sieť, teraz si všímame, že v Poľsku sa stavajú byty približne päťkrát rýchlejšie. Čo je podľa vás v hospodárskej politike najdôležitejšie – makroekonomická politika, inštitucionálny rámec alebo politické vedenie?
Sme priemyselné krajiny, aj keď Česká republika viac. Česká ekonomika však oveľa viac závisí od veľkých priemyselných podnikov, často prepojených s Nemeckom. Obaja pocítime, keď sa nemecká ekonomika zasekne, ale my v Poľsku to pociťujeme menej, pretože väčší podiel hospodárskej činnosti zabezpečujú malé a stredné podniky. Máme však aj veľmi veľké súkromné firmy. V posledných ôsmich rokoch sa snažia rozšíriť svoju prítomnosť v zahraničí, a to aj mimo Európskej únie – v Ázii, Latinskej Amerike, Afrike. V Rwande je poľská továreň. Potom je tu infraštruktúra, v ktorej sú diaľnice len jedným z príkladov. Je škoda, že nemáme lepšie prepojenie medzi Poľskom a Českou republikou. Bez ohľadu na to, kto bol pri moci, Poľsko investovalo veľké prostriedky do infraštruktúry, čo dnes prináša ovocie.
Poľská politická scéna je veľmi polarizovaná a po voľbách pravidelne dochádza k veľkým personálnym zmenám, nebál by som sa použiť slovo – čistkám. Zdá sa však, že v niektorých dôležitých otázkach existuje konsenzus a kontinuita. Ako to funguje?
Politická diskusia má vysokú teplotu, ale pod povrchom panuje plná akceptácia hlavných politických cieľov. Súčasná vláda napreduje prakticky vo všetkých našich politikách – v sociálnej, zahraničnej aj bezpečnostnej politike. Stratili sme niektoré príležitosti, napríklad nová vláda škrtla projekt Centrálneho komunikačného prístavu [nové letisko juhovýchodne od Varšavy, na ktoré mala byť napojená ďalšia dopravná infraštruktúra, pozn. red.]. Poľský dovoz a vývoz využíva najmä letiská v Nemecku a prístavy v Nemecku a Holandsku. Prečo nevybudovať infraštruktúru, ktorá by slúžila nielen nám, ale celému regiónu, najmä ak vezmeme do úvahy Ukrajinu? Som v kontakte s americkými alebo japonskými investormi, ktorí to považujú za premárnenú príležitosť.
Vo všeobecnosti však v hlavných veciach existuje kontinuita. Základy súčasnej siete infraštruktúry boli položené, myslím, v roku 2006 alebo 2007. Patrili k nim aj zákony o líniových stavbách, ktoré umožnili rýchlejší postup pri vybavovaní povolení či výkupe pozemkov. Aj v Poľsku sa investori sťažujú, že je ťažké získať všetky povolenia na niečo, najmä na bytovú výstavbu. Nám sa to podarilo skrátiť digitalizáciou stavebného konania.
Teraz nám sypete soľ do rany...
Keď som bola zodpovedná za túto oblasť, bol to jeden z mojich cieľov. Analyzovali sme, ktoré miesta v administratíve a ako často musí stavebník kontaktovať a čo všetko musí predložiť. Bolo to zhruba 40 interakcií. Postupovali sme od jednej k druhej.
Ako vnímate to, že poľský hospodársky rast dnes získava uznanie vo svete?
Som hrdá na to, že som Poľka, cítim aj profesionálnu hrdosť, takže áno, je to príjemné. Bohužiaľ, rast sa tento rok spomalil a prognóza na budúci rok tiež ukazuje nižší rast. Ale stále vidím veľký potenciál do budúcnosti. Myslím si, že môžeme byť spokojní s tým, ako sme prešli dvoma krízami, covidom a ukrajinskou vojnou. Covid poľskú ekonomiku príliš neovplyvnil. Mala som na starosti verejnú podporu hospodárstva. Nezvýšila sa nám nezamestnanosť a mali sme druhú najnižšiu infláciu v Európe.
Je známe, že Európe, nielen postkomunistickej, chýba americká kultúra rizikového kapitálu, ktorá poháňa Silicon Valley. V Poľsku som videl nápadnú dôveru, že štát je schopný túto kultúru nahradiť a financovať národných šampiónov v inovatívnych oblastiach. Pripadalo mi to trochu francúzske a myslím si, že Francúzi v tomto smere nemali dlhodobo veľký úspech.
Štátne podniky určite nemôžu nahradiť trh rizikového kapitálu. Ich oddelenia analýzy rizík budú vždy opatrnejšie ako súkromné firmy. Ale podporovať ich v inováciách je možné. Napríklad štátom kontrolovaná banka PKO zohrala dôležitú úlohu pri vytvorení platobného systému Blik. Nie je pravda, že štátny podnik je vždy horší ako súkromný. Treba si vybrať dobrých manažérov – a tých si vyberajú politici.
Máme však aj príklady amerického rizikového kapitálu, ktorý sa rozhodol investovať do poľských spoločností. Potrebujeme mať dobre riadené štátne podniky v oblasti strategických zdrojov, ako je ropa a plyn. Po covide tiež vidíme, aké chybné bolo, že Európa za posledných 20 rokov prenechala výrobu základných liekov Indii, Číne a iným krajinám. Musíme teda prehodnotiť úlohu štátu v hospodárstve.
Takzvaný Washingtonský konsenzus je úplne zastaraný. Vidíme to v Amerike a vidíme to aj teraz, za Bidena. Aj keď používa trochu iné nástroje ako v Európe – daňové úľavy a povinnosť domáceho obsahu v štátnych zákazkách. Trump tieto nástroje pravdepodobne rozšíri o clá, čo bude pre Európu a najmä pre Čínu ťažké. Skôr než však prejdeme k protekcionistickým opatreniam, musíme sa pokúsiť zjednodušiť regulačné prostredie.
Je podľa vás Poľsko schopné presadiť sa v Bruseli pri ovplyvňovaní európskej politiky?
Poľsko prevezme začiatkom budúceho roka predsedníctvo v Rade Európskej únie. Zároveň začne pracovať nová Európska komisia, ktorá počas prvých 100 dní predstaví novú priemyselnú stratégiu. Otázkou je, či sa vláda bude môcť dostatočne venovať predsedníctvu EÚ vzhľadom na to, že v Poľsku bude v plnom prúde volebná kampaň [prezidentské voľby sa budú konať v máji 2025, pozn. red.]. Dokáže Poľsko napríklad vytvoriť koalíciu priemyselných krajín, analyzovať Draghiho správu alebo ešte viac správu Enrica Lettu [správa o budúcnosti spoločného trhu z apríla 2024, pozn. red.] a prísť s premyslenými novými návrhmi? To je otázka.
Všimli ste si, že na zozname ľudí, s ktorými Draghi konzultoval svoju správu, nie je ani jeden človek z východnej Európy?
Áno, na to sme sa sťažovali. Naša ekonomika sa nachádza v inom cykle ako nemecká alebo talianska ekonomika. Určite sme v lepšej kondícii ako tieto staré ekonomiky a potrebujeme niektoré iné nástroje. Napríklad Európska investičná banka nefinancuje takmer nič, čo je v našej časti Európy potrebné – plynovody a ich prepojenia, diaľnice. Tento pohľad v Draghiho správe chýba.
Poľská vláda presadzovala iniciatívu Medzimoria [projekt väčšieho prepojenia oblasti medzi Baltským, Jadranským a Čiernym morom, ktorý podporuje Trumpova administratíva, pozn. red.]. Myslíte si, že sa bude rozvíjať?
Riaditeľka Poľskej investičnej banky, ktorá mala na starosti ekonomickú stránku projektu, mi povedala, že všetky tie investície, ako napríklad Via Carpathia [diaľnica spájajúca Litvu s Gréckom, pozn. red.], sa vrátia. Na tento projekt sa treba pozrieť nanovo vo svetle toho, čo sa deje na Ukrajine. Musíme zväčšiť prístavy v Baltskom, Jadranskom a Čiernom mori. Potrebujeme spojenia a strediská na prepravu tovaru.
Investori z Japonska, Kórey a USA vidia, že západoeurópska ekonomika spomaľuje a že na východe je potenciál. Ale neobťažujú sa pozrieť sa na naše krajiny jednotlivo. Ak by sme sa dokázali prezentovať ako región s približne 200 miliónmi obyvateľov, množstvom IT špecialistov a ďalších žiadaných profesií, malo by to význam. Aj výška investícií do obrany v našich krajinách vytvára hodnotu, z ktorej môžeme všetci spoločne profitovať. Využime teda tento kapitál v našom regióne.
Pamätám si, že keď Poľsko predsedalo Vyšehradskej skupine, Štvorka bola pre mňa mŕtvym pojmom. Povedané slovami Milana Kunderu, štyri krajiny sa spolu hýbu len vtedy, keď majú spoločného nepriateľa. Keď nepriateľ zmizne, začnú si navzájom konkurovať. Ale potom, keď som bola vo vláde a zastupovala som Vyšehradskú štvorku som zistila, že to má význam pre USA, pretože to zviditeľnilo veľkosť regiónu.
Sú poľské investície do obrany dlhodobo udržateľné?
Myslím si, že áno. Náš obranný priemysel nie je taký rozvinutý ako váš. Máme jednu alebo dve vynikajúce súkromné spoločnosti, ale skupina združujúca štátne podniky nie je taká dobrá. Takže musíme investovať do nákupov v zahraničí, v USA a v Kórei. Investovať už len preto, aby sme dali všetkým najavo, že nemá zmysel pokúšať sa vstúpiť na poľské územie. A musíme pracovať na tom, aby sme sa od spoliehania sa na nákupy posunuli vo väčšej miere k domácej produkcii. Ideálne by boli spoločné európske projekty, ale tu potrebujeme dávku realizmu – napríklad o projekte európskeho tanku sa hovorí už dvadsať rokov a nikto ho nevidel. Nákupy zo zahraničia musia byť spojené so získavaním know-how, nesmie sa to skončiť samotným nákupom. Musíme tiež začať vyrábať muníciu doma.
Počas vášho posledného obdobia vo vláde ste mali na starosti spoluprácu s Ukrajinou. Aká je v tomto smere úloha vlády a aká je úloha súkromného sektora?
V súčasnej neistej situácii je ťažké predstaviť si nejaké súkromné investície. Nikto tam nie je ochotný ísť bez nejakej štátnej záruky. Keď sa rozprávam s podnikateľmi, hovoria, že by sme mali byť pripravení. Nech nám štát poskytne nejakú podporu, aby sme mohli pripraviť projekty rekonštrukcie, napríklad na opravu kanalizácie, elektrickej siete alebo železníc. Ale nemôžeme riskovať naše peniaze. Ukrajina je pre nás výzvou aj preto, že ak sa začne približovať k EÚ, bude lacnejšia ako my vo všetkom – v poľnohospodárstve, v priemysle, v službách. Takže na tom musíme v Bruseli pracovať. Tak, ako bol francúzsky poľnohospodársky sektor pred rozšírením EÚ pripravený na náš vstup v roku 2004.
Aj teraz počas vojny sa Európania vrátane Poliakov postavili proti dovozu ukrajinského obilia.
Európa je príliš regulovaná. Ukrajinskí výrobcovia vrátane poľnohospodárov nie sú zaťažení takou reguláciou ako my, a pritom majú prístup na európsky trh.
Majú však niektoré priemyselné kapacity, ktoré si Európa svojou reguláciou ničí.
Áno. A majú veľmi dobre organizovaný vojenský priemysel a ich schopnosť udržať elektrickú sieť v chode napriek ruskému bombardovaniu je obdivuhodná, to je absolútna pravda.
Ale nezakrývajme skutočnosť, že Ukrajina je už dlho dosť skorumpovanou krajinou, je to čierna diera na zahraničnú pomoc. Ako pred tým ochrániť pomoc?
Keď sme vstupovali do Európskej únie, neboli sme z hľadiska korupcie na ukrajinskej úrovni, ale tieto praktiky v našom regióne existovali. Ich odstránenie bolo súčasťou prístupového procesu. Musíme byť schopní ponúknuť organizáciu a monitorovanie toho, ako je organizovaná verejná správa, musí dôjsť k zmene kultúry. Teraz je vojna a všetci si začíname uvedomovať, že tento konflikt raz zamrzne. Musíme však byť ostražití, aby sa z neho nestal zmrazený konflikt aký poznáme z Bosny a Hercegoviny – nestabilná oblasť, do ktorej nikto nebude ochotný s peniazmi ísť. Mať hranicu s krajinou, ktorá je nestabilná, skorumpovaná a má vysokú kriminalitu, nie je dobrá perspektíva. Tak by sme mohli všetky sny o obnove Ukrajiny na dlhý čas odložiť.
Jadwiga Emilewiczová (1974)
Je poľská politička. Narodila sa v Krakove, študovala na Jagelovskej univerzite a v Oxforde. V rokoch 2018 – 2020 bola ministerkou pre ekonomický rozvoj a podnikanie a istý čas aj vicepremiérkou vo vládach strany Právo a spravodlivosť premiéra Morawieckého. Pôvodne bola členkou strany Poľsko spoločne, po jej rozpade do PiS nevstúpila. V roku 2023 sa na čas vrátila do vlády ako splnomocnenkyňa pre rozvojovú spoluprácu s Ukrajinou. Vo voľbách do Sejmu v roku 2023 neobhájila mandát, odvtedy pôsobí v think-tanku Instytut Sobieskiego. Je vydatá, má troch synov.
Skrátený text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.