Angela Merkelová zostáva sfingou nemeckej politiky

Je to však pravda? Kto očakáva od aktuálnych rozhovorov alebo zo 700 strán knihy nové informácie alebo dokonca postrehy, bude sklamaný.

Angela Merkelová bola pre Nemcov vždy záhadou. Tak to bolo aj v roku 1990, keď verejnosť prvýkrát spoznala mladú východnú Nemku ako tlačovú hovorkyňu novozaloženej strany „Demokratický začiatok“ (DA). Tak tomu bolo aj počas jej dlhého pôsobenia vo funkcii kancelárky. A nezmenilo sa to dodnes. A - pozor, spoiler - nezmení sa to ani v budúcnosti, a už vôbec nie vďaka jej autobiografii „Freiheit“ (Sloboda), ktorá vyšla 26. novembra 2024. Merkelová zostane pre Nemcov záhadou aj po záplave príslušných recenzií a súvisiacich rozhovorov, ktoré poskytla jej nakloneným médiám ešte pred vydaním knihy.

Angela Merkelová zostáva totiž verná sama sebe vo svojej autobiografii aj v rozhovoroch so zástupcami médií. Všetko, čo hovorí a píše, pôsobí krehko, neohrabane až podivne neobratne. A nezaujatému pozorovateľovi sa vkráda podozrenie: žeby večné hľadanie pravej Angely Merkelovej, jej skutočných motívov a hlbších pohnútok zlyhávalo nie preto, že osoba Merkelová je záhadná a nevyspytateľná, ale jednoducho preto, že sa v nej nedá nič nájsť?

Úspech bez tajomstva

Potreba pýtať sa na podstatu Angely Merkelovej však nevyplýva len z jej niekedy trochu bezradného vystupovania, ktoré ju zároveň robí neprístupnou, ale aj z jej súčasného životopisu. V predslove k svojej knihe sama formuluje zásadnú otázku: „Ako sa stalo, že po prvých 35 rokoch života v NDR mohla žena prevziať najmocnejší úrad v Spolkovej republike Nemecko a zastávať ho šestnásť rokov?“

Ale ani tu po prečítaní Merkelovej knihy, ani po maratóne rozhovorov a orgiách recenzií nikto nenájde odpoveď na túto otázku. A tak asi navždy zostane záhadou, ako sa mohlo stať, že politický outsider bez charizmy, bez rétorického talentu, bez kontaktov a bez politického programu sa z tlačovej hovorkyne bezvýznamného občianskeho hnutia v NDR stal lídrom CDU a neskôr kancelárkou Spolkovej republiky Nemecko.

Ale možno je aj táto otázka nesprávne položená. Predpokladá totiž, že všetko má svoje vysvetlenie a hlbší zmysel. Mnohé veci sa však nedejú zámerne, ale náhodne. Keby napríklad Edmund Stoiber, vtedajší kandidát CDU/CSU na kancelára, vyhral v roku 2002 voľby proti kancelárovi SPD Gerhardovi Schröderovi - a niekoľko hodín počas volebnej noci to tak aj vyzeralo - Merkelová by sa nikdy nestala kancelárkou. Možno by sa stala ministerkou v Stoiberovom kabinete, musela by odstúpiť z predsedníctva CDU a sotva by si ju niekto pamätal.

Všetko sa však vyvinulo inak. Angela Merkelová dostala svoju šancu. Gerharda Schrödera položila vlastná strana. A keďže chýbala alternatíva, Merkelová sa v roku 2005 stala kancelárkou.

K záhade Merkelovej sa možno priblížiť aspoň vtedy, ak si spomeniete na pád komunizmu v rokoch 1989/90. Známa fotografia zachytáva vtedy 35-ročnú Angelu Merkelovú v kancelárii strany „Demokratický začiatok“ (DA), ktorá mala v tom čase len dva mesiace. Pri uchu si drží mobilný telefón veľkosti tehly. Cez pruhované tričko má prehodené tmavé vyšívané sako. Pohľad, vlasy, neupravená tvár: vzhľad je - mierne povedané - dosť nenáročný.

O niekoľko mesiacov neskôr sa stala tlačovou hovorkyňou strany a členkou predsedníctva. DA bola v tých mesiacoch pestrou zmesou. Ako všetky opozičné hnutia v neskorej NDR však aj táto strana bola v podstate ľavicová. Chcela byť ekologická a sociálna. Skutočná liberálna alebo dokonca konzervatívna opozícia neexistovala. Hľadali tretiu cestu medzi štátnym socializmom a kapitalizmom, snívali večný sen o demokratickom socializme. Nie je však isté, či Angela Merkelová vôbec niekedy o niečom snívala. Prvé a posledné slobodné voľby do ľudovej komory NDR boli pre DA neúspechom. Vďaka spojenectvu s CDU však boli zástupcovia DA zvolení do východonemeckého parlamentu. Predseda východonemeckej CDU Lothar de Maizière vytvoril veľkú koalíciu a stal sa posledným predsedom vlády v NDR. Jeho hovorkyňou bola Angela Merkelová.

Talent na prispôsobovanie

Už v tejto ranej fáze svojho politického pôsobenia Angela Merkelová vykazovala povahové črty, ktoré sa neskôr stali charakteristickými pre jej kancelársky post: Bolo nemožné určiť, aký politický postoj vlastne zastáva. Zároveň si vyvinula obdivuhodnú schopnosť prispôsobiť sa okolnostiam.

Vzhľadom na slabé výsledky v parlamentných voľbách sa DA rozhodla vstúpiť do CDU. Stalo sa tak začiatkom októbra 1990. Všetci bývalí členovia DA dostali stranícky preukaz CDU. Tak sa stalo, že Angela Merkelová sa po mnohých rokoch stala prvou predsedníčkou veľkej nemeckej strany, ktorá nikdy aktívne nepodala prihlášku na členstvo v tejto strane. Pri spätnom pohľade sa to ukázalo aj ako symptomatické.

V októbri 1990 sa však zdalo, že kariéra mladej političky sa skončila. Ako bývalá tlačová hovorkyňa bola preradená na miesto v Tlačovom a informačnom úrade spolkovej vlády. S tým sa však Angela Merkelová nechcela uspokojiť. S podporou CDU z novej spolkovej krajiny Meklenbursko-Predné Pomoransko získala na poslednú chvíľu volebný obvod pre spolkové voľby v novembri 1990, ktoré s prehľadom vyhrala. Od 20. decembra 1990 bola Angela Merkelová poslankyňou Bundestagu. Začala sa jej pozoruhodná kariéra.

„Kohlovo dievča“

Jej úspech súvisel aj s tým, že vtedajší kancelár Helmut Kohl hľadal nové tváre do svojho kabinetu. Najlepšie mladé, ženské, východonemecké, historicky nezaťažené a bez prehnaných ambícií. Presne ako Angela Merkelová. A tak v januári 1991 prevzala malé, bezvýznamné a novovytvorené ministerstvo pre ženy a mládež.

Jej vernosť mocnému Helmutovi Kohlovi sa vyplatila. Po voľbách v roku 1994 získala Merkelová dôležitejšie spolkové ministerstvo životného prostredia. Po Kohlovej volebnej porážke v roku 1998 a jeho odstúpení z čela strany sa napokon stala generálnou tajomníčkou CDU. Jej veľká chvíľa prišla v zime 1999. V článku pre Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) Merkelová vyzvala CDU, aby sa emancipovala od Helmuta Kohla, ktorý bol zapletený do škandálu s finančnými darmi.

Táto výzva bola veľmi riskantná, keďže Kohl bol v tom čase vo svojej strane považovaný takmer za svätca. Primerane tomu bolo veľké pobúrenie. Merkelová však našla aj stúpencov konečného zvrhnutia muža, ktorý ju kedysi nazval „mojím dievčaťom“ a vytiahol ju nahor. Keď začiatkom roka 2000 škandál okolo čiernej straníckej pokladnice dostihol aj predsedu strany Wolfganga Schäubleho, CDU si za svojho nového predsedu zvolila dcéru pastora, ktorá vyrastala vo východnom Nemecku. Zvyšok je už história.

Nie je prekvapujúce, že mediálny cirkus okolo vydania jej memoárov nepriniesol nič nové. Merkelovej memoáre sa čítajú ako zoznam faktov a čísel. Každý, kto očakáva veľkolepý pohľad do zákulisia politického života, bude sklamaný. Chýbajú aj zmienky o jej vlastných možných chybách počas pôsobenia vo funkcii kancelárky. Naopak, dokonca potvrdzuje správnosť svojich rozhodnutí, najmä v súvislosti s migračnou politikou, keď tvrdí, že Nemci majú voči migrantom „povinnosť starostlivosti“. Merkelová priznáva nanajvýš nedbanlivosť: napríklad zle pripravené rozhovory alebo fajčenie na verejnosti na začiatku svojej kariéry. Ale to je asi tak všetko.

Hlavné rozhodnutia jej kancelárstva: odstúpenie od jadrovej energie, pozastavenie povinnej vojenskej služby, otvorenie hraníc migrantom, politika počas koronavírusu - to všetko Merkelová stále považuje za bezalternatívne. Prečo je to tak, je jasné z jej knihy a z početných rozhovorov s ľuďmi z jej okolia: Merkelová chápe politiku reaktívne. Dobrá politika podľa nej reaguje na premenlivosť dejín. Myšlienka, že by sama mohla formovať dejiny, jej neprichádza na um. Pravdepodobne ju považuje za pochybnú alebo pyšnú.

700 strán bez akéhokoľvek pohľadu do zákulisia

Merkelovú preto možno interpretovať ako veľkú stoičku. Ako ženu, pre ktorú je politika organizáciou problémov. Možno ju však vnímať aj ako v podstate úplne apolitickú ženu, ktorá sa nejakým spôsobom ocitla v politike v chaotickom čase. Aj po mediálnom humbuku okolo jej memoárov zostávajú jej vysvetlenia, prečo a načo prešla v roku 1989 z vedy do politiky, nejasné a neinšpiratívne.

Opäť je zarážajúce, ako málo vieme o hlbších vrstvách Angely Merkelovej, ako je jej viera, manželstvo a názor na umenie, a to aj po šestnástich rokoch vlády, 700-stranovej autobiografii a nespočetných rozhovoroch. Všetko zostáva v známom rámci a vo frázach.

Angela Merkelová nič neodhaľuje. Či nemôže alebo nechce, zostáva otvorenou otázkou. Jasné však je, že v dnešnej mediálnej spoločnosti, v ktorej každý neustále hovorí o svojich emóciách, pôsobí zvláštne neaktuálne.

Mimochodom, to isté platí aj o jej umiernenom politickom štýle, ktorý mnohí vnímajú ako bezobsažný a apolitický, ale ktorý ju udržal pri moci dlhé roky. A tak zostáva obraz hlboko rozporuplnej ženy: plachej, ale asertívnej. Introvertnej, ale uvedomujúcej si svoju moc. S nohami pevne na zemi, ale nie blízkej občanom. Svojím spôsobom autentickej, ale nepolapiteľnej. Skutočnosť, že takáto žena vládla Nemecku tak dlho, vypovedá o tejto krajine viac ako mnohé akademické eseje.