Mama zdravotná sestra, otec taxikár a DJ, kamarát barda populárnej hudby Fera Horu. Keďže už od maturity chcela byť novinárkou a túžila písať články, v ktorých bude odhaľovať aj nespravodlivosť, sloboda slova pre ňu bola nesmierne dôležitá. V čase komunizmu bol však slobodný prejav a slobodné písanie cenzurované.

A navyše, dostať sa na vysokú školu bez toho, aby človek nebol lojálny voči režimu, bolo dosť ťažké. Ani jeden z rodičov nebol členom komunistickej strany. Henrieta si vtedy vypočula aj slová ako: „A ty si myslíš, že ťa zoberú na žurnalistiku s týmto rodinným zázemím? A bez konexií?” Na žurnalistiku ju vzali po odvolaní. Postavil sa za ňu jeden z pedagógov katedry, ktorého zaujali jej články, ktoré priniesla na prijímačky v roku 1986.

Vráťme sa do rokov pred 89-tym. Vy ste v 2. ročníku na žurnalistike dostali príležitosť stať sa kandidátkou komunistickej strany, čo bola vtedy podmienka pre získanie práce napríklad v Smene, Pravde, ktoré boli vládnymi denníkmi. Prvý bol riadený Socialistickým zväzom mládeže, druhý KSS. Túto príležitosť ste však odmietli so slovami, že nemôžete písať pre komunistov a chodiť do kostola. Čo bola v tej chvíli, ako ste sa priznali, len výhovorka, aby vám dali pokoj. Vaše členstvo v strane chcela napokon prijať vaša spolužiačka. Ako je na tom dnes, keď režim padol?

Najprv ste sa museli stať kandidátom, čiže čakateľom na členstvo v strane. Po dvoch rokoch, ak ste prešli skúškami, boli ste preverení a súdruhovia s vami spokojní, tak ste sa stali členom KSČ. Lenže medzitým už prišiel november 1989. A tá spolužiačka mi vtedy povedala: „Heňa, ty si mi to pokazila.” Jednoducho, ona verila, že to komunisti myslia dobre, že všetko robia správne, a my sme daný režim obrali o príležitosť stať sa lepším a poslali sme ho na „smetisko”.

Aj keď sa už v súčasnosti vedú otvorené diskusie, či sa na to „smetisko dejín“ nechceli poslať aj súdruhovia, aby dostali možnosť sa pretransformovať na komunistov s ľudskou tvárou. To sú podľa mňa veľmi zaujímavé úvahy.

Dnes sa už obidve so spolužiačkou zasmejeme na tom, keď pripustí, že videla len časť tej pravdy a po rokoch si uvedomila, aká bola v tej chvíli naivná. Po rokoch som si však aj ja uvedomila, že zmeny, ktoré mali totalitnú spoločnosť zmeniť na demokratickú, spravodlivú a vyspelú, ignorovali jednu dôležitú skúsenosť – zachovaj to staré dobré a to nefunkčné nahraď novým, lepším.

Môžete byť konkrétnejšia?

Napríklad školstvo, zdravotníctvo, výstavba bytov, podpora mladých rodín výhodnými pôžičkami, potravinárstvo, naša potravinová sebestačnosť – mali v sebe prvky, ktoré sme mohli zachovať, očistiť od komunistického vplyvu a deformácií a nadviazať na ne.

Písal sa rok 1989. Ako prvá študentka ste rečnili v mene študentov vysokých a stredných škôl na verejnosti počas študentského pochodu 16. novembra 1989 v Bratislave. Boli ste si v tom čase vôbec vedomá toho, aká ste odvážna? Ísť proti vtedajšiemu režimu a vysloviť slobodne svoje myšlienky bolo predsa len dosť rizikové.

Vtedy som si to asi naplno neuvedomovala, že je to o nejakej mojej výnimočnosti alebo odvahe. Považovala som to za niečo, čo by som mala urobiť – neostať ticho.

Nakrúcala vás aj televízia. Čo ste si pomysleli, keď ste uvideli záznam?

Až vtedy mi došlo, že to možno bolo niečo medzi odvahou a rizikom. Ale v konkrétnej chvíli som nevedela urobiť nič inak, iba sa ozvať. Na to, čo mi to vezme a čomu som sa vystavila, to som v tej chvíli vytesnila. Myslím, že existujú v živote človeka chvíle, keď strach stratí silu a poviete si: „Teraz sa jednoducho ozvi a stoj si za tým.” Riziko, ktoré s tým môže byť spojené, za to stojí.

Urobili by ste niečo inak? Zobrali niektoré vtedy vyslovené slová späť?

Keby som sa ešte raz dostala v časopriestore na dané miesta, tak si niečo nachystám, aby to malo hlavu a pätu. Ale, protirečím si, lebo my sme nevedeli, čo sa stane. Neboli sme pripravení, nikto nás na ten protestný nepovolený pochod nenahovoril, nedal nám „noty”.

Ale to je už asi bezpredmetné v tejto chvíli. Keď sme sa z pochodu vrátili späť na internát, tak sme si povedali: „Tak to bola sila. Uvedomujeme si to, neľutujeme to, bolo dobre, že sme tam boli a uvidíme, čo sa stane.” Išli by sme do toho znova.

Tá doba bola už zrelá na niečo takéto. Jednoducho sa to muselo stať. A to sme netušili o študentskom pochode v Prahe 17. 11., ktorý organizovalo pražské SZM. Pražské udalosti s najväčšou pravdepodobnosťou zabránili tomu, aby nás vyhodili zo školy.

Verili ste, že sa môže podariť zlomiť vyše 40-ročný komunistický režim tak, aby postupne vznikal politický pluralizmus a s tým spojená aj sloboda slova?

Verili. Lebo v podstate všetci boli takí nadšení a myslím si, že mnohí ľudia to mysleli úprimne. Verili sme dokonca aj politikom, ktorí boli na tribúnach, námestiach, že tvoríme jeden celok a toto by sme si nemali pokaziť. Až potom, keď sa už rozmieňali tie ich slová a činy na drobné, keď už boli v rôznych funkciách, sme zistili, že mnohí „chlapci” tu len riešia to svoje. Demokracia je na dlhé trate, ide v podstate o maratón.

Čo hovoríte na výrok, že sloboda sa ľahko stráca a ťažko nadobúda?

Nežná revolúcia chcela zmeniť mnohé. Mala sa stať garanciou slobody, plurality názorov, právneho štátu. Ponúknuť spravodlivý sociálno-ekonomický model, ktorý by nežil na úkor budúcnosti a korupcia, rodinkárstvo mali stratiť svoje opodstatnenie. Samozrejme, naivné.

Demokracia nie je fastfood objednaný na ulici, ktorý stačí konzumovať. Je potrebné mať k tomu ľudí s charakterom a jasnozrivou mentálnou výbavou, ktorým nepripadá trápne hrať podľa pravidiel a neboja sa hovoriť aj nepríjemnú pravdu. A čo sa týka novinárčiny a demokracie po roku 1989, dostala som zaujímavú lekciu.

Akú lekciu?

Nazvala by som to zažiť horkú príchuť demokracie. Bolo to za prvej Mečiarovej vlády. Robila som ako redaktorka v redakcii Gemerských zvestí. K tomu matka – samoživiteľka. Šéfredaktor napísal na mečiarovské praktiky v meste Rimavská Sobota výstižný, kritický komentár. Bol za to odvolaný. Mňa poverili vedením redakcie. Prvé, čo mi napadlo: „Napíšem komentár, v ktorom obhájim odvolaného šéfredaktora.”

Nebáli ste sa teda poskytnúť verejnosti aj iný pohľad, aký ponúka vláda?

V redakcii sme nesúhlasili s prvkami Mečiarovej politiky, lebo sa nám zdalo, že to už nie je o demokracii. Bola som preto odvolaná. Moju kolegyňu, ktorá potom napísala komentár na moju obhajobu, odvolali tiež.

[link url =https://standard.sk/792888/navrh-na-zriadenie-uradu-pre-media-posobi-ako-mrazive-deja-vu-pred-rokom-1989]

Odvolali všetkých redaktorov?

Nakoniec v redakcii zostala pani Beátka z inzercie a športový redaktor, s ktorými už nevedeli vydávať noviny. Tak mesto, zriaďovateľ novín, organizačne a dočasne zrušilo Gemerské zvesti, keďže tam už nemal kto pracovať. V podstate to bolo tragikomické – taká bezmoc mocných?

V skutočnej demokracii by sa to, samozrejme, nemalo stať, keď funguje sloboda prejavu, aby zrušili a odvolali celú redakciu za jej kritické názory na mestských a okresných funkcionárov?

My sme, podporovaní naším šéfredaktorom (dnes už nebohým PhDr. Petrom Lebovičom) robili celkom dobrú investigatívnu žurnalistiku, ktorá nás bavila. Písali sme o prešľapoch a porušeniach zákonov pána prednostu, pána riaditeľa, ktorý pre províziu od firmy XY neváhal sfalšovať zápisnice o hlasovaní pri výberových konaniach na nákup CT a podobne.

Určite to nezostalo bez povšimnutia.

Na anonymné listy a telefonáty sme si chvíľu zvykali. Priznám sa, že ma trochu zaskočilo, keď mi pán primátor odkázal, že ak si myslím, že sa môj syn dostane do triedy pre talentované deti (išlo o projekt doc. Laznibatovej), tak nech na to zabudnem.

Ako to dopadlo?

Volá sa to neuveriteľná ľahkosť dôchodku. Šéfka odboru školstva, ktorá mala ten zoznam na starosti, napriek pokynom primátora, môjho syna do toho projektu prepašovala, lebo mala pár dní pred dôchodkom. (Úsmev.)

Pri slobode slova je teda najdôležitejšie, keď môžeme hovoriť a písať aj o veciach, ktoré sa iným nepáčia...

Áno, tak preveríme jej funkčnosť v reálnom živote. Ale záleží aj na atmosfére v redakcii, ktorej vedenie podporuje prácu redaktorov, aby mohli písať pravdivo, kriticky a odvážne, a nebojí sa nepriazne politikov či firiem.

Ako vnímate novinárčinu dnes?

Každý novinár, ktorý chce robiť novinárčinu profesionálne, môže pocítiť určitý diskomfort, nepriazeň alebo nesympatie. Jednoducho s tým musí počítať. My to aj preto robíme, že keď niečo povieme nahlas, stojí nám to za to, aj napriek tomu, že naše úsilie bude mať nejaké následky. Tá pravda alebo tá myšlienka za to stoja.

Ak sa dá nejakým spôsobom porovnať žurnalistika v Nórsku, kde už vyše dvanásť rokov žijete, a na Slovensku, v čom vidíte rozdiel?

Nepracovala som v nórskych médiách, nechcela som. A musím kriticky priznať, že moja nórčina nie je na takej úrovni, aby som autorsky publikovala bez chýb. Môžem odpovedať ako čitateľ a pozorovateľ. Aj v Nórsku sú rôzne typy médií: od tých, ktoré vyhľadávajú len komerčné senzácie, až po tie, ktoré hľadajú pravdu a kladú vládnym politikom, vedcom, podnikateľom nepríjemné otázky. Nepovažuje sa to za provokáciu či drzosť. V tomto vidím základný rozdiel.

Nedávno organizácia Reportéri bez hraníc vytvorila rebríček Svetového indexu slobody tlače, v ktorom zhodnotila stav žurnalistiky v 180 krajinách. Nórsko bolo opäť jednou z tých, ktoré sa objavili na vrchole. Slovensko bolo na 27. mieste. To je priepastný rozdiel.

Sloboda tlače podľa mňa ešte stále patrí v Nórsku k hodnotám, ktoré sa považujú za rešpektované a chránené. Ak by nejaký politik, vedec alebo hocikto iný začal urážať alebo nejako útočiť na novinára, tak by sa sám odpísal. Bolo by to vyhodnotené ako forma diskriminácie pre názory.

Nóri sú na akékoľvek formy diskriminácie dosť citliví. To neznamená, že k nim v redakciách či firmách nedochádza. Ale po ich zistení či nahlásení sa transparentne riešia a prijímajú opatrenia. Inou témou je pozitívna diskriminácia – prehnané znevýhodňovanie, najmä v súvislosti s migrantmi a utečencami.

[link url =https://standard.sk/819005/kto-nebol-komunista-nemohol-nic-nezna-revolucia-ocami-akterov-po-35-rokoch]

Ak by prišiel na Slovensko pracovať redaktor alebo novinár z Nórska, ako by sa u nás cítil? Nebol by tak trochu zaskočený z toho, ako sa občas vládni predstavitelia správajú s neúctou k novinárom?

Ťažko povedať – nórska mentalita vychádza z pocitu určitej výnimočnosti (my bohatí Nóri) a spoločenskej pretvárky. Dosť ťažko zistíte, čo si hosť – novinár z Nórska - skutočne myslí. Prinajmenšom, podľa mňa, by nám položil zaujímavé otázky, napríklad: Prečo sa bavíme s politikom, ktorý o komunikáciu nestojí? Veď on stráca viac ako novinár.

Ale možno by ho prekvapilo aj to, prečo sa niektorí novinári správajú k politikom tak útočne a snažia sa ho vychovávať. V Nórsku nerobia žurnalisti aktivizmus, nepodsúvajú divákom, čitateľom svoje pohľady a jediné „správne” pravdy.

Raz som napísala článok, v ktorom sa obyvatelia sťažovali na problém, najmä na spôsob, ako ho vláda rieši. Po publikovaní materiálu mi zavolal nemenovaný vládny predstaviteľ, ktorého sa ten problém týkal, že čo to píšem za články a aká som „zlá”. Bola vôbec niekedy takáto situácia aj v Nórsku?

Ale áno, spomínam si na takéto prípady. Takéto pokusy typu: Ako si si to dovolila napísať?, sa vyskytli aj tu. Rozdiel je možno v následnom ohlase - verejnosť, ktorá sa o takejto reakcii dozvedela, to odsúdila a vyzvala politika, aby si uvedomil, že takto nefunguje sloboda slova, médií.

Ako sa politici v Nórsku správajú k ľuďom, ktorí pracujú v novinách či v iných médiách?

Aj tu sa nájdu politici, ktorí sa chcú cítiť ako „nedotknuteľní”. Naposledy bývalý generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. Píše knihu pre jedno vydavateľstvo, ktoré už predalo autorské práva tejto publikácie do mnohých krajín.

Súčasne však jeden z redaktorov toho vydavateľstva napísal kritický komentár, ako sa Stoltenberg zachoval neférovo k jednému zo svojich kolegov zo strany. Stoltenberga sa dotklo, ako si ho dovolil niekto z vydavateľstva, ktorému on ponúkol svoj rukopis, kritizovať a začal mu odkazovať, že možno u nich svoju knihu nevydá. Komentáre na adresu Stoltenberga boli jednoznačné – takto sa demokrat nespráva.

Ešte ma zaujíma verejnosť. Ako reagujú ľudia v Nórsku na články, ktoré môžu komentovať? U nás bývajú občas reakcie od čitateľov plné nenávisti, neúcty, urážok či odsúdenia.

Aj tu vedia byť komentáre dosť odvážne, emocionálne, ale držia sa určitej hranice slušnosti. Sú viac nepríjemné v obsahu ako vo forme. Možno majú nórske médiá nastavené prísnejšie filtre. Aspoň tie, o ktorých viem ja.

Vy ste sa nedávno pri príležitosti Festivalu slobody a demokracie v Trenčíne stretli so študentmi gymnázia. Ako chápu slobodu slova oni?

So študentmi sme rozoberali Orwellovu úvahu, že ak sloboda slova niečo znamená, tak najmä slobodu hovoriť aj nepríjemné veci. A tam sme sa trochu „zasekli”, lebo v podstate sme sa pristihli, že sa nachádzame v dobe, keď ľudia nechcú počuť ani hovoriť nepríjemnú pravdu.

Politici radšej siahnu po populizme, po čiastočnej pravde. Súčasne odchádzajú od dialógu, od guľatého stola, lebo „Oni" jednoducho majú predstavu, ako by mala pravda vyzerať. A keď im poviete, že tá pravda povedzme môže byť aj iná, a je súčasne aj nepríjemná, tak opúšťajú priestor bez toho, aby zostali súčasťou toho dialógu a spoločne hľadali prienik.

[link url =https://standard.sk/819462/od-orwella-cez-havla-k-hoffmanovi]

Prečo sa to podľa vás takto deje?

Myslím si, že je to tým, že nám viac záleží na našom egu ako na hľadaní pravdy. Presnejšie, chceme pravdu vlastniť, nie hľadať. Nedávno som počula zaujímavé vysvetlenie, že s nami sa „Oni" nebavia, lebo my pracujeme s názormi a „Oni" s faktami. Hm. Takže, zase model: To naše je lepšie ako vaše.

Nemyslím si to. Zase len určitá nadradenosť, výnimočnosť, ako urobiť deliacu čiaru a nerozprávať sa. A to riešenie je práve o dialógu, lebo len tak sa môžeme dopracovať k riešeniu dôležitých problémov.

Umenie nesúhlasu, rešpekt, kultúra obsahu a formy. Stále mi pri tejto súvislosti napadne citát, ktorý je myslím pripisovaný Voltairovi: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to.” Alebo chceme jedného dňa odovzdať umelej inteligencii tento problém, aby ho za nás vyriešila?