Kyjev, Aleppo, Tbilisi. Vzniklo takéto spojenie v chorej hlave?

Pod statusom boli fotografie demonštrantov pred budovou parlamentu v Tbilisi – treba povedať, že vo chvíli nafotenia snímky sa dav správa mierumilovne. Čo sa, bohužiaľ, nedá napísať o podstatnej časti týchto protestov gruzínskej opozície.

Protesty nabrali na intenzite jeden mesiac po parlamentných voľbách, v ktorých zvíťazila Gruzínska túžba. Vládna strana vyhrala aj vďaka heslu, že z Gruzínska nechce „druhú Ukrajinu“. To je potrebné chápať v kontexte predchádzajúcich výrokov premiéra Irakliho Kobachidzeho, že Západ Gruzínca nútil otvoriť druhý front proti Rusku (a uľahčiť tak Ukrajine).

Neobjaví sa po prvý raz až na tomto mieste, že Tbilisi 2024 pripomína Kyjev 2013. Rovnako ako dnes v Gruzínsku sa aj vtedy na Ukrajine stal spúšťačom protestov, blokád centra a horiacich barikád otvorený rozkol medzi vládou a Európskou komisiou. V tomto poradí. Kým spor iniciovala Európska komisia, celkom nič sa nedialo.

Ukrajina pred jedenástimi rokmi rokovala s Bruselom o asociačnej dohode, Gruzínsko posledný zhruba rok priamo o členstve. Ale Kobachidze mal tú opovážlivosť odložiť rozhovory do roku 2028 a zdôvodniť to „neustálym vydieraním a manipuláciami“ zo strany EÚ.

Pravda je taká, že Brusel, ale hlavne Washington hovorili v poslednom roku Gruzíncom úplne do všetkého – od zákona o registrácii zahraničných agentov, svojím charakterom podobného americkému FARA, cez práva pre LGBT aktivistov až po to, ako môžu dopadnúť parlamentné voľby.