Kyjev, Aleppo, Tbilisi. Vzniklo takéto spojenie v chorej hlave?
Pod statusom boli fotografie demonštrantov pred budovou parlamentu v Tbilisi – treba povedať, že vo chvíli nafotenia snímky sa dav správa mierumilovne. Čo sa, bohužiaľ, nedá napísať o podstatnej časti týchto protestov gruzínskej opozície.
Protesty nabrali na intenzite jeden mesiac po parlamentných voľbách, v ktorých zvíťazila Gruzínska túžba. Vládna strana vyhrala aj vďaka heslu, že z Gruzínska nechce „druhú Ukrajinu“. To je potrebné chápať v kontexte predchádzajúcich výrokov premiéra Irakliho Kobachidzeho, že Západ Gruzínca nútil otvoriť druhý front proti Rusku (a uľahčiť tak Ukrajine).
Neobjaví sa po prvý raz až na tomto mieste, že Tbilisi 2024 pripomína Kyjev 2013. Rovnako ako dnes v Gruzínsku sa aj vtedy na Ukrajine stal spúšťačom protestov, blokád centra a horiacich barikád otvorený rozkol medzi vládou a Európskou komisiou. V tomto poradí. Kým spor iniciovala Európska komisia, celkom nič sa nedialo.
Ukrajina pred jedenástimi rokmi rokovala s Bruselom o asociačnej dohode, Gruzínsko posledný zhruba rok priamo o členstve. Ale Kobachidze mal tú opovážlivosť odložiť rozhovory do roku 2028 a zdôvodniť to „neustálym vydieraním a manipuláciami“ zo strany EÚ.
Pravda je taká, že Brusel, ale hlavne Washington hovorili v poslednom roku Gruzíncom úplne do všetkého – od zákona o registrácii zahraničných agentov, svojím charakterom podobného americkému FARA, cez práva pre LGBT aktivistov až po to, ako môžu dopadnúť parlamentné voľby.
Medzinárodní pozorovatelia vydali po voľbách koncom októbra správu, ktorá sa síce sťažuje na nerovné podmienky (v neprospech opozície) či na atmosféru nenávisti, ale priznáva, že kampaň pred voľbami bola slobodná, a nejde tak ďaleko, aby ako opozícia hovorila o falšovaní výsledkov.
Opozícia dodnes oveľa viac ako jeden incident s mužom, ktorý sa pred kamerami pokúšal napchať do urny množstvo volebných lístkov, nepredviedla. A na takomto základe prezidentka Gruzínska Salome Zurabišviliová za súhlasného bručania Európy odmietne uznať legitimitu nového parlamentu a zabarikáduje sa v prezidentskom úrade, aj keď jej práve končí mandát?
Ani na Ukrajine pred desiatimi rokmi európski a americkí politici neodolali tomu, aby podporovali jeden z dvoch základných politických táborov, pričom násilie sa rovnako ako teraz neodpúšťa len tomu druhému. Nedávno vyšla kniha profesora Ivana Kačanovského z univerzity v kanadskej Ottawe, ktorý na základe materiálov prokuratúry, súdov a mnohých svedectiev zdôvodňuje, že na Majdane v januári 2014 vraždili ostreľovači nepatriaci k polícii či armáde, ale z ultranacionalistického krídla. Kačanovskij sa mimochodom prikláňa k tomu, že medzi nimi boli takzvaní gruzínski ostreľovači. Dali si českí europoslanci a všetci politici v Prahe, ktorí teraz tvítujú na podporu domnelých našincov v Gruzínsku, aspoň tentoraz viac práce, aby boli v obraze?
Naopak, povzbudivejšia je absencia širšieho nadšenia českých používateľov sociálnych sietí z ofenzívy „rebelov“ v Sýrii. Aký fanatizmus musí byť v ľuďoch, ako je Verhofstadt alebo – aby sme sa nesústredili iba na politikov – novinárka Anne Applebaumová, že vítajú postup radikálnych džihádistov pod patronátom tureckého prezidenta Erdogana? Ich až tak nezaujíma Bašár al-Asad, ale Vladimir Putin, na ktorého sa sýrsky diktátor spolieha a ktorého otravuje žiadosťami o pomoc. Medzi fanatikov sa zaradil aj Dmytro Kuleba, donedávna minister zahraničia Ukrajiny, ktorý tak bohužiaľ prepožičiava akúsi relevanciu dohadom, že výcvik v obsluhe dronov džihádistom pred ofenzívou poskytol niekto z Ukrajiny.
Súčasťou povstaleckej armády je aj akási džihádistická medzinárodná brigáda, títo legionári pochádzajú napospol z bývalých sovietskych republík v Strednej Ázii. Útok na Aleppo vedie vládca „povstaleckej“ provincie Idlib Abú Muhammad Džulání, svojho času bojovník al-Káidy a blízky spolupracovník Abú Bakra Bagdádího, hlavy Islamského štátu. Samozrejme, že medzitým sa ohromne „polepšil“, je to taký džihád s ľudskou tvárou.
Kyjev, Aleppo, Tbilisi – takéto spojenie môže vzniknúť buď v chorej hlave, alebo v hlave geopolitika istého druhu. Sledujeme tu dnes už vlastne prvoplánovú geopolitizáciu domácej politiky, rôznych vnútorných konfliktov v rôznych krajinách sveta.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.