Prečo Ivan Polanský vydával samizdat Historický zápisník? Sám na to odpovedá na konci prvého čísla (1/1986), ktoré bolo venované Jozefovi Tisovi. Pre dôležitosť tejto informácie ju odcitujem celú: „Poďakovanie: Za inšpiráciu k zostaveniu tohto „Zápisníka“ ďakujem Jánovi K. Roháčovi, P. Šimčíkovi a ostatným, ktorí v „Smere“ [denník, pozn. autora], orgáne stredoslovenského KV KSS, v r. 1986 publikujú na pokračovanie články na tému Klerikalizmus a ideologický boj.“

Citovaný text bol jediný text, ktorý napísal zostavovateľ Ivan Polanský do prvého čísla. Historický zápisník bol odpoveďou na ideologické vymazávanie a prekrúcanie historickej pravdy komunistickým režimom. Samizdat chcel prispieť aj k iným pohľadom, inému poznaniu ako ponúkala komunistická historiografia (ideológia). Dajme však ďalší priestor Ivanovi Polanskému a jeho vysvetleniam.

Vo svojom prvom výsluchu, po zadržaní ŠtB dňa 6. 11. 1987, opätovne zopakoval svoj zámer: „V rámci hľadania historickej pravdy a oboznamovania s dejinami ako i v rámci určitej otvorenosti a demokratizácie po vzore Sovietskeho zväzu nepovažujem samizdat pod názvom Historický zápisník za časopis propagujúci klérofašizmus.“

Polanský pri výsluchu dňa 4. 12. 1987 taktiež vysvetľoval, že mal úmysel „uvedenými číslami Historického zápisníku vyvolať záujem o jednotlivé časti slovenskej histórie aj publikovaním článkov, ktoré vyvolajú polemiku a tým aj možnosť posúdenia daného obdobia z iných stránok. Mám dojem, že nedostatkom publikácií obsahujúcich opačné alebo iné názory, nemôžeme dôjsť k objektívnemu hodnoteniu príslušných období. Záverom chcem upozorniť na to, že mojím úmyslom nebolo chváliť to negatívne, čo sa udialo počas slovenského štátu, alebo v iných historických obdobiach nášho národa...“.

K zostavovaniu Historických zápisníkov dňa 11. 12. 1987 uviedol, že „všetky materiály uvedené v Historickom zápisníku č.1/1986 sú doslova opísané z iných prameňov, nikdy v nijakom prípade som nevynechal alebo nepridal k originálu nič“. Spomínaný samizdat obsahoval cca 65 percent článkov z prvej republiky, z rokov 1945 – 1947 a normalizácie. Približne 35 percent článkov pochádzalo z exilu.

Najkontroverznejšia časť z prvého čísla bola strana, v ktorej publikoval modlitbu za blahorečenie Jozefa Tisu. Dňa 6. 11. 1987 k tomu uviedol: „To bolo v nejakej modlitbe,  ktorá bola uvedená na letáčiku, ktorý som niekedy dávno dostal neviem od koho. Podľa mňa to bola tvrdá modlitba, ktorá tam bola daná omylom. V ďalších číslach už takéto veci publikované neboli.“ To, že to bol omyl, uviedol ešte niekoľkokrát. Exilový letáčik s modlitbou prepašovaný na Slovensko, ktorý Polanský doslovne opísal, ako všetky články v prvom čísle, je uložený vo vyšetrovacom spise.

Zažil  Ivan Polanský obdobie Slovenského štátu a prezidenta Jozefa Tisa, keď o ňom publikoval? Ako sám poznamenal, jeho otec bol v roku 1923 jedným zo zakladajúcich členov KSČ. V rokoch 1939 – 1945, počas Slovenského štátu, ako 6 – 8 ročný, s otcom chodieval občas na tajné komunistické stretnutia. Pri odsúdení Tisa mal 11 rokov. Motiváciu skôr treba hľadať v jeho vzťahu k poznaniu svojich dejín, ako aj odpore k prekrúcaniu a zamlčovaniu historickej pravdy komunistickým režimom.

Aj napriek uvedeným úmyslom Ivana Polanského o rozšírenie historického poznania sa mu dostalo po zverejnení prvého čísla samizdatu tvrdej kritiky od jeho slovenských disidentských spolupracovníkov (aj za uvedenú modlitbu), ktorí išli tak ďaleko, že mu naznačovali, že keď bude takto pokračovať, ukončia s ním spoluprácu. Historický zápisník nepovažovali v tej dobe za niečo dôležité a podstatné, čo treba publikovať. Aspoň nie v takej forme. Polanský mal inú mienku.

Kritiku Ivana Polanského verejne zopakoval Ján Čarnogurský, ktorý sa aj verejne postavil na jeho obranu. V samizdate Bratislavské listy z roku 1989 publikoval asi najlepšie dobové zhodnotenie prípadu: „Ivan Polanský urobil veľkú prácu na poli slovenského samizdatu. Výtlačky jeho tlačiarne išli do desaťtísícov... Jeho oduševnenie pre samizdat bolo veľké.“ Vzápätí však dodáva, že do samizdatov o histórii zaradil „texty oslavujúce Andreja Hlinku a Jozefa Tisu z pozícií, dnes neprijateľných na Slovensku ani v zahraničí. Zdá sa, že Ivan Polanský nemal odhad pre únosnosť a neúnosnosť publikovaných textov. Zlý odhad sa mu stal pravdepodobne osudným.“

Právnik Čarnogurský bol presvedčený, že nemal byť súdený za propagáciu fašizmu, lebo uvedený paragraf ani nenapĺňal. Taktiež vnímal, že „Polanský v Historickom zápisníku dokazoval (pomocou textov iných autorov), že dr. Tiso robil, čo mohol, na obmedzenie vplyvu Nemcov na Slovensku, na záchranu Židov a na udržanie prijateľných pomerov počas vojny. Koniec koncov, v roku 1942 mu to potvrdzoval Viliam Široký v motáku z väzenia.“ Aj napriek uvedeným vyjadreniam napísali s Františkom Mikloškom list, kde žiadali jeho prepustenie z väzenia. Sám Čarnogurský sa angažoval vo Výbore solidarity s Ivanom Polanským.

Pri druhom čísle Historického zápisníka (1/1987) by som si dovolil dať do pozornosti úvodník Ivana Polanského, kde ozrejmuje dôvody vydávania Historického zápisníka. Pre pochopenie jeho motivácie je to priam nutnosť. Ešte pred zatknutím obšírnejšie osvetľuje to, čo som opísal vyššie.

Tretie číslo Historického zápisníka (2/1987) nebolo ani dotlačené, ani rozdistribuované. Náklad v tlači zadržala ŠtB. Až ďalší výskum poukázal na to, že číslo nebolo venované Štefánikovi, ako uvádzali historici. Páni Blažek, Gruntorád a Jašek, ktorí sa o tom zmienili, citovali knihu R. Lesňáka Listy z podzemia, kde je spomenutá táto nepresná informácia. Uvedené však nič nemení na podstate Historického zápisníka.

Pri schvaľovaní Dňa samizdatu v českom parlamente ako aj senáte sa toto posledné číslo samizdatu používalo a citovalo asi najviac. Ivan Polanský v ňom publikoval rozhovor s Pavlom Čarnogurským, ktorý ani sám nerobil. Na základe obsahu rozhovoru sa poukazovalo aj na antisemitizmus. Citovaný bol najmä rozhovor s Pavlom Čarnogurským (poslanec za Slovenského štátu), ktorý odpovedal na rôzne otázky publikované v samizdate. Českí občania mohli aspoň trochu ochutnať z komunistickej demagógie a propagandy na tému klérofašizmu, uverejnenom v Rudom práve vo februári 1988 (tu a tu).

Na Slovensku boli podobné články, ak nie na týždennej, tak v rôznej forme skoro na mesačnej báze. Na uvedené články bez toho, aby osobne poznali Pavla Čarnogurského a overovali si všetky fakty zverejnené v Rudom práve, zareagovali predstavitelia Charty 77 a poslali mu list: „…rádi bychom Vám sdělili, že jsme pobouřeni štvavým článkem, který vyšel v Rudém právu a v němž jste očerňován i Vy a Vaše rodina. Ujišťujeme Vás o své plné solidaritě. Mnozí z nás byli objekty podobných útoků a víme tedy z osobních zkušeností, jak je v takové situaci důležité, když člověk ví, že není sám…“

List podpísali: Václav Havel, Jiří Ruml, Jiří Hájek, Václav Malý, Libuše Šilhánová, Jaroslav Šabata, Anna Marvanová, Stanislav Devátý a ďalších 20 signatárov Charty 77. Nepredpokladám, že po prečítaní rozhovoru s Pavlom Čarnogurským v Historickom zápisníku by svoj podpis spochybňovali s odôvodnením, že to nevedeli. Jednoducho išlo o solidaritu obdobne, ako ide o ňu aj pri Dni samizdatu.

Deň pred domovou prehliadkou u Polanského, dňa 4. 11. 1987, bolo navrhované, aby bol Polanský obvinený na základe §98 – podvracanie republiky. V ten istý deň sa konala diskusia so Správou vyšetrovania ŠtB v Prahe, v rámci ktorej prišla zmena kvalifikácie na §260 – podpora a propagácia fašizmu. Zachovali sa nám aj dôvody: „... byla zdůrazněná nutnost vyhnout se ze strany vyšetřovatelů i operativních pracovníku jakémukoli manipulovaní s pojmy náboženská literatura a vlastní meritum věci zaměřit na rozmnožování a rozšiřovaní zmíněné písemnosti [Historický zápisník, pozn. aut.].“

Štátna bezpečnosť chcela upriamiť pozornosť na „klérofašizmus“, čo pri vyšetrovaní, a hlavne pri súdnom procese, rozvinula naplno. Propagandisticky to využila maximálne. Vlastne tých zamlčaných 97 percent prevažne náboženskej samizdatovej produkcie (vyše 2 miliónov strán samizdatu), Polanskému riadne spočítali, ale už pod rúškom spomínaného klérofašizmu a Historického zápisníka, ktorý tvoril cca 3 percentá jeho samizdatovej tvorby. ŠtB urobila prácu v roku 1988 tak kvalitne, že jej naratív sa používal ešte aj v roku 2024.

Ivanovi Polanskému sa v súvislosti s Historickými zápisnikmi vytýka, že nekriticky vydal texty, ktoré nekomentoval. Treba si uvedomiť, že nebol historikom (absolvoval chemickú priemyslovku) a taktiež sa žiada dať do pozornosti, že texty vydal v roku 1986, 1987, keď panovala ešte dosť výrazná cenzúra informácií. Pri publikovaných článkoch uviedol zdroj, ak ho poznal. Mal za to, že tým urobil za dosť. Vyčítal sa mu aj výber článkov. Nie je však zrejmé, pri obmedzenej možnosti získavať informácie, či mal z čoho primerane vyberať. Opätovne upriamujem pozornosť na jeho motiváciu, ktorá je opísaná vyšie a sám ju opätovne potvrdzoval.

Pri diskusii o Dni samizdatu niektorí poznamenali, že pri podpisovaní sa pod vyhlásenie 92 vydavateľov samizdatov, ktorým vyjadrili solidaritu s Ivanom Polanským, nevedeli, kto je Polanský, ani nečítali Historické zápisníky. Deň samizdatu nie je o Historickom zápisníku, ani o Ivanovi Polanskom. Jeho osoba je len súčasťou historických okolností. Disidenti (vydavatelia samizdatov) sa mohli obdobným spôsobom a rozsahom zastať akéhokoľvek vydavateľa samizdatov pred súdom s Polanským, ako aj po ňom. Nestalo sa tak. Preto je podpora Ivana Polanského výnimočná, ktorá zjednotila český a slovenský samizdat.

Deň samizdatu – 12. október, je dňom samizdatovej solidarity naprieč názorovým spektrom. Prakticky veľká časť samizdatu, najmä v Čechách, sa legalizovala. Udelila si slobodu sama, napriek komunistickej diktatúre.

Autor je historikom a zakladateľom portálu samizdat.sk.

Hydepark slúži ako priestor na slobodnú diskusiu pre ľudí z verejného a spoločenského života. Publikované názory nemusia zodpovedať línii Štandardu.