Víkendové čítanie: Nikdy nie si sám

Piata kapitola: ON TO VYRIEŠI

Po prečítaní nasledujúcich riadkov budem niektorým z vás pripadať ako exponát z doby kamennej. Mladší čitatelia ma zrejme obvinia zo zveličovania. Budú mi oponovať, že nikto nie je na svete tak dlho. Budú tvrdiť, že nikto si nemôže pamätať tie časy. Svojich potetovaných priateľov v roztrhaných džínsoch budú presviedčať, že po zemi už nemôže chodiť človek, ktorý by si pamätal deň, keď elektronická pošta uzrela svetlo sveta. Ale Boh mi je svedkom, že stále žijem, že som bol pri tom a pamätám si to.

Udialo sa to v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia. Clinton vtedy ešte nebol úplne šedivý a v autách sa používali kazetové prehrávače. Ja som sa mylne domnieval, že email bude len chvíľkovým rozmarom a dopadne ako tamagoči a tetris. Presviedčal som svojich priateľov, že nikto normálny by nevymenil rukou písané listy za elektronické správy. Mýlil som sa. Teraz po prvý raz verejne vyznávam to, s čím som sa im vtedy bál priznať: svet počítačov mi naháňal strach. Bol ako New York a ja iba chlapec z dediny. Bol ako Beethovenova „Piata symfónia“ a ja som sotva zvládal dvoma prstami zahrať „Prší, prší“. Bol ako Tichý oceán a ja iba malá rybka. Nemohol som však pred ním ujsť. Večer som zaspal vo svete samolepiacich bločkov a na druhý deň som sa prebudil do bezpapierovej reality, o ktorej niektorí pokrokoví členovia vedenia nášho zboru snívali už celé mesiace.

„Len si to predstav,“ nadchýnali sa, „iba pohneš kurzorom, klikneš myšou a správa je odoslaná!“

S počítačovou gramotnosťou som bol na tom tak biedne, že kurzor som považoval za návštevníka kurzu, modem bol pre mňa druh modelárskej hmoty a myš iba dotieravý hlodavec. Neviem ako vy, ale ja som bol presvedčený, že surfovať sa dá iba v mori a kliky robia športovci.