Za deväťdesiat rokov svojho dlhého života videl vrchol britského impéria, dve brutálne svetové vojny a pozvoľný úpadok ríše, ktorá mu bola drahá – nezávislosť Indie (1948) bola len prvým kamienkom v lavíne, ktorá v 50. a 60. rokoch premenila niekdajšiu koloniálnu mocnosť na okrajový štát svetovej scény.
Hoci viktorián, dostal Churchill do vienka schopnosť krátkeho a úderného vyjadrovania, s ktorou by dnes bol kráľom všetkých sociálnych sietí. Aj v preddigitálnej dobe sa mu táto schopnosť postarala o obdiv, ale aj o nezmieriteľnú nenávisť.
Súdobá ľavica ho neznášala až hystericky najmä potom, čo v dvadsiatych rokoch opustil Liberálnu stranu. Jeho hryzavé poznámky mali až veľmi ostré zuby. Nešlo ale len o vyjadrenia, niektorí protivníci mu vyčítali aj celkom konkrétne činy.
Pri krvavej írskej vojne o nezávislosť podporoval milície Black and Tans, ktoré sa pošpinili príliš veľkou brutalitou, a ním presadený pokus o vylodenie v tureckom Gallipoli (1915) sa stal jednou z najhorších porážok britských síl počas prvej svetovej vojny. Briti tu narazili na mimoriadne schopného tureckého veliteľa menom Mustafa Kemal, ktorý proti nim dokázal využiť každý detail tunajšieho zložitého terénu a nakoniec ich po takmer ročnej kampani prinútil k neslávnemu odplávaniu. (Neskôr sa mu začalo hovoriť Atatürk.)
A v Indii je Churchill dodnes značne neobľúbenou postavou, pretože si ho tam spájajú s veľkým bengálskym hladomorom roku 1943. To je síce skôr konšpiračná teória než realita, v ktorej bol nedostatok potravín v Bengálsku spôsobený skôr dysfunkčnosťou miestnej vlády v kombinácii s hrozbou japonských ponoriek komplikujúcich dovoz proviantu po mori. Ale dobré konšpiračné teórie sa spoznajú podľa toho, že majú poriadnu „výdrž“, a v Indii asi nikdy žiadna Churchillova socha stáť nebude.
Z pohľadu malého stredoeurópskeho národa je ale Churchill jednoznačne jedným z najväčších záchrancov – postavil sa za Československo v čase, keď si žiadne západné mocnosti nechceli za nás "páliť prsty", a neváhal označiť konanie svojej vlastnej krajiny v roku 1938 za hanebné.
A po kolapse Francúzska, keď sa Británia ocitla v osamelej vojne proti zvyšku Európy, ktorý ovládala tretia ríša (1940), dokázal už ako premiér presvedčiť „mäkkších“ konzervatívcov okolo lorda Halifaxa, že snažiť sa o mierové rokovania s Hitlerom je bláznovstvo.
Vďaka tejto tvrdohlavosti a ochote postaviť sa väčšinovej mienke dnes vôbec existujeme. Bolo by vtedy až príliš ľahké dohovoriť sa na separátnom mieri a nechať Hitlera, nech si to vybaví so Stalinom, a to bez ohľadu na nejakých ujarmených Európanov. A on to neurobil, za čo sme mu vďační dodnes.
Rovnako by ma ale zaujímalo, ako by viacerí naši liberálni politici, ktorí sa všeobecne o Churchillovi vyjadrujú v úctivých superlatívoch, reagovali na jeden text z jeho knihy The River War, ktorý v našich končinách nie je príliš známy:
„Aké hrozné je prekliatie, ktoré islam kladie na svojich prívržencov. Popri šialenom fanatizme, ktorý je pre človeka rovnako nebezpečný ako besnota pre psa, je to ona desivá fatalistická apatia. Výsledky sú zjavné v mnohých krajinách – ľahkomyseľnosť, lajdácke poľnohospodárstvo, lenivé obchodné metódy a majetková neistota existujú všade, kde nasledovníci Proroka vládnu alebo žijú… Fakt, že v mohamedánskom práve musí každá žena patriť niektorému mužovi ako jeho absolútny majetok, či už ako dieťa, manželka alebo konkubína, nutne odkladá koniec otrokárstva do chvíle, pokým islamská viera neprestane mať nad ľuďmi významnú moc.
Jednotliví moslimovia môžu mať skvelé vlastnosti, ale vplyv tohto náboženstva ochromuje spoločenský vývoj jeho nasledovníkov. Na svete neexistuje mocnejšia spiatočnícka sila. Islam zďaleka nevymiera, je to viera militantná a získavajúca nových prívržencov. Už sa rozšírila v strednej Afrike a zanechala za sebou na každom kroku neohrozených bojovníkov. Nebyť ochrany, ktorú kresťanstvu poskytujú silné paže vedy, tej vedy, s ktorou sa márne zápasilo, civilizácia modernej Európy by mohla padnúť tak, ako padla civilizácia antického Ríma...“
Myslím, že nejednému poznaniu dobrých liberálov by sa pri čítaní týchto slov mierne upotilo čelo a rozhodne by ich odmietol prečítať nahlas. Tým skôr, že ako roky plynú, čoraz horšie sa dá tvrdiť, že sa Winston Ch. vo svojom názore mýlil.
Churchill skrátka vie byť kontroverzný dodnes, najmä, ak ide o protivníkov dosiaľ neporazených, s ktorými sa stále hráme na mierumilovné, vzájomne sa obohacujúce spolužitie. Presvedčil sa o tom pred desiatimi rokmi aj vtedajší britský kandidát do europarlamentu Paul Weston. Ten totiž citoval presne tieto Churchillove slová o islame na jednom verejnom stretnutí bez toho, aby uviedol, kto je ich autorom. A britská polícia ho vzápätí zatkla za „podnecovanie nenávisti“.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.