Ranné adventné omše roráty. Čaro zimy a tmy patrí k adventu

Ťahanovčanka Viera vie presne, čo jej dáva účasť na rannej anjelskej omši: „To, čo aj ostatným, ktorí sa tu ráno čo ráno s naším duchovným otcom schádzame – naštartovanie nového dňa s Bohom. Je to niečo mimoriadne modliť sa v pološere, človek sa viac stíši a ponorí do seba."

Zároveň hovorí o tom, že keď vyjde z domu s lampášikom v ruke, vždy si spomenie na mamku, „ako sme pred mnohými rokmi takto spolu kráčali dole kopcom ku kostolu. Mala som vtedy päť rokov a všade bolo plno snehu. A hoci teraz to vyzerá skôr na jeseň ako zimu, myšlienka je rovnaká, očakávanie príchodu novonarodeného Ježiška," povedala pani Viera a pozvala nás do interiéru kostola.

Čas do šiestej, keď sa mala začať omša, vyplnili prítomní modlitbami na rôzne úmysly. Veriaci prezradili Štandardu, že počas toho je v kostole riadne zapálené svetlo, ale neskôr pred príchodom kňaza k oltáru ho zhasnú.

Presvedčili sme sa na vlastné oči, že magická atmosféra, aká potom zavládla, sa dá len veľmi ťažko opísať. Priestor chrámu osvetľovalo iba svetlo sviečok a lampášov. Pri pohľade od hlavných dverí do lode bolo vidieť v laviciach siluety prítomných žien, muži sa zhromaždili v hornej časti na chóruse. Intenzívnejšie boli osvetlené len najdôležitejšie miesta v kostole – oltár a tiež ambona [priestor, odkiaľ sa číta Sväté písmo – pozn. red.].

Následne sa začali roráty, ktoré slúžil miestny farár Miroslav Porvazník. V úvode pozdravil a privítal zhromaždené spoločenstvo. Počas trvania bohoslužby nám bolo jasné, že panuje súlad medzi kňazom a veriacimi. Duchovnosť danej chvíle podčiarkol mimoriadne krásny spev kantora a organistu Andreja Borovského (nebýva to samozrejmosťou vo všetkých našich kostoloch).

[link url =https://standard.sk/831185/ziadny-zupan-neurobil-to-co-trnka-poslanci-hovoria-o-trucpodniku-voci-primatorovi]

Po zhruba polhodine, keď liturgia skončila, redakcia oslovila správcu ťahanovskej farnosti, aby povedal niečo o rorátoch a pripomenul históriu týchto mariánskych omší.

„Názov pochádza z verša proroka Izaiáša Rorate coeli desuper, v preklade: Roste, nebesia, z výsosti. Pršanie, rosenie predstavuje božiu milosť, zároveň aj naplnenie prísľubu Boha, že skrz Pannu Máriu príde na tento svet Mesiáš," vysvetlil Porvazník.

Ťahanovský farár spontánne pochválil svojich farníkov za hojnú účasť na rorátnych omšiach.

„Prichádzajú na ne vo väčšom počte ako na podvečerné. Je to chvályhodné, že urobia to, čo pre nejedného z nás vyžaduje veľké sebazaprenie – vyjsť z teplej postele a vykročiť do ranného chladu. Priznávam, že aj mne sa niekedy nechce vstať, veď aj ja som len človek," poznamenal kňaz s úsmevom.

Pripomenul, že viera je aj o obeti prijať niečo nepríjemné, nepohodlné. „Stačí sa však pozrieť okolo seba, čo sa deje vo svete, ale možno aj v našej tesnej blízkosti. Smútok, bolesť, trápenie, chudoba, vojny. Aj preto sa potrebujeme zamyslieť, mnohé veci prehodnotiť a práve účasť na tejto skorej rannej bohoslužbe je na to príležitosťou."

História ranných adventných omší

Staroveká tradícia rorátov v našom i stredoeurópskom prostredí siaha zhruba do 13. storočia, keď sa deväť dní pred narodením Spasiteľa slávil sviatok Zvestovania Pána. V daný deň sa ešte pred východom Slnka slúžila zlatá omša, o ktorej prvé zmienky pochádzajú z Kláštora svätého Gotharda z Hildesheimu. Liturgia však v tom čase nemala charakter rorátov. Až neskôr sa ranné slávenie rozšírilo na podstatnú časť adventného obdobia – do 16. decembra.