Skupinky ľudí postávajú v malých kruhoch. Niekto fajčí, niekto popíja kávu, všetci sa uvoľnene rozprávajú o každodennom živote. Plynulosť týchto zdanlivo banálnych rozhovorov prerušujú len náhle skandovanie a výkriky. Tie sú reakciou na každý, hoci len menší úspech iných demonštrantov v ich bojoch s terminátormi – ako Gruzínci nazývajú príslušníkov gruzínskych bezpečnostných zložiek.
Úspešný zásah nepresným ohňostrojom, petarda pod nohami príslušníkov, prípadne väčšia koordinovaná salva ohňostrojovej artilérie. Tieto zdanlivo dva úplne odlišné svety pritom oddeľujú len približne tri desiatky metrov šírky Rustaveliho bulváru.
V noci sa situácia mení. Mladé rodiny a dôchodcovia po prvej výzve polície odchádzajú. Ostávajú tí, ktorí sa cítia mentálne a fyzicky pripravení postaviť sa útoku poriadkovej polície. Na bulvár dopadajú kanistre so slzotvorným plynom, vodné delá spúšťajú koordinovanú paľbu a muži z poriadkovej polície začínajú svoj pomalý, avšak koordinovaný postup vpred. V ceste im stoja improvizované barikády, ohne, lietajúce dlaždice a ľudia v ochranných prostriedkoch rôzneho stupňa improvizovanosti od prostých šatiek po kvalitné plynové masky. Tento scenár sa v centre Tbilisi v rôznych obmenách a narastajúcej intenzite opakuje už od štvrtka, keď gruzínsky premiér Irakli Kobachidze oficiálne pozastavil integráciu krajiny do EÚ.
Všetko nie je Euromajdan
Hoci práve Kobachidzeho vyjadrenie sa stalo rozbuškou opätovnej explózie dovtedy už len tlejúceho protestného hnutia, označenie Euromajdan 2.0 podstatu demonštrácií v Gruzínsku nevystihuje. Vlajky EÚ sa v dave občas objavujú, avšak jednoznačnú prevahu má gruzínske bielo-červené more. Gruzínci nevyšli do ulíc riskovať svoje zdravie pre EÚ, alebo geopolitiku - motivuje ich pocit, že boli podvedení.
Národ pustil v roku 2012 stranu Gruzínska túžba na čele s oligarchom Bidzinom Ivanišvilim k moci po tom, ako predstavitelia strany pokračovali v západnej integrácií, avšak bez excesov a narastajúcej autoritatívnosti a násilnosti režimu bývalého prezidenta Micheila Saakašviliho. Sľub znel jednoducho: Privedieme vás do EÚ bez policajného štátu a násilia. Integrácia na Západ a absencia policajného štátu sa stali dvoma piliermi, na ktorých sa dlhé roky držala faktická legitimita vládnej strany.
Oba piliere sa postupom času začali opotrebovávať a oslabovať. Absencia policajného štátu po protestoch takzvanej Gavrilovej noci v roku 2019, keď policajné zložky mimoriadne tvrdo zasiahli proti demonštrantom za pomoci gumových projektilov a neskôr počas tohtoročných protestov proti takzvanému zákonu o zahraničných agentoch. Sľub európskej integrácie korodoval veľmi pozvoľna - približne od roku 2022.
Gruzínska túžba si vznikajúci problém nestability svojej legitímnosti včas uvedomila a postupne začala pridávať tretí podporný pilier založený na zdôrazňovaní konzervatívnych hodnôt v kontraste s presadzovaním progresívnych hodnôt na Západe. Vláda ponúkla nový sociálny kontrakt: „Do EÚ, pri zachovaní našich tradícií.“
Ako ukázala stabilizácia podpory vlády u obyvateľstva na úrovni okolo 35 až 40 percent, nový pilier sa ujal a mnohí Gruzínci na nový kontrakt pristúpili. Legitimita vládnej strany sa tak opierala po novom o tri piliere, dva staré a opotrebované, a jeden nový, solídny.
Za posledný týždeň však Gruzínska túžba dokázala dva pôvodné piliere zbúrať. Prísľub európskej integrácie fakticky zmietol zo stola Kobachidze svojím vyjadrením o pozastavení európskej integrácie. Gruzínsky premiér tak podľa všetkého reagoval na rezolúciu Európskeho parlamentu, ktorý v rovnaký deň označil nedávne gruzínske parlamentné voľby za sfalšované.
Tabu týkajúce sa policajnej brutality prelomili v posledných dňoch policajné zložky. Tie sa neobmedzili na pacifikáciu narastajúceho počtu agresívnych demonštrantov, ale čoraz viac sa uchyľujú k brutálnemu násiliu na už zadržaných osobách, vrátane tých, ktoré boli odchytené preventívne a často ďaleko od epicentra násilných zrážok.
Žiadna hlava
K prvej mobilizácii opozične naladených voličov došlo ešte krátko po voľbách, ktoré sa konali 26. októbra tohto roku. Rýchlo sa však ukázalo, že miestna parlamentná opozícia je rozdrobená, nekoordinovaná a nepripravila si žiaden plán protestov pre prípad „nadštandardného“ sfalšovania volieb. A to aj napriek tomu, že s takýmto scenárom počítala. Hoci využívanie administratívnych zdrojov ako nástroja ovplyvnenia volebného výsledku má v Gruzínsku dlhú tradíciu a aktívne ho využívali aj niektoré dnes opozičné strany, Gruzínska túžba išla dokázateľne nad rámec minimálne v jednej oblasti – v narušení volebného tajomstva. Krátko po voľbách sa podarilo dokázať, že na volebných hárkoch, ktoré boli vkladané do sčítacích hlasovacích prístrojov, zreteľne presvitala voľba.
V slovenskom kontexte by narušenie volebného tajomstva bolo vážnym problémom, avšak samo o sebe by výsledok volieb neovplyvnilo. V Gruzínsku je situácia iná, pričom rozdielnou premennou je práve štandardná miera využívania administratívnych zdrojov. Tento fenomén pritom treba odlišovať od predvolebnej korupcie, s ktorou sa však zvykne čiastočne prekrývať.
Predvolebná korupcia sa zakladá na kupovaní si priazne voličov zo štátneho rozpočtu za peniaze daňových poplatníkov. Ako príklad možno uviesť hromadné škrtnutie osobných dlhov takmer 600-tisíc občanov, ktorým Gruzínska túžba v roku 2018 podporila svoju prezidentskú kandidátku Salome Zurabišliviovú.
Na rozdiel od predvolebnej korupcie sú administratívne nástroje vo väčšej miere (nie však vždy) založené na nátlaku. Gruzínske vlády tak napríklad tradične zastrašovali zamestnancov štátnej a verejnej správy tým, že v prípade ak nebudú hlasovať „správne“, prídu o prácu. Druhou overenou metódou bol prísľub predčasného prepustenia väzňom a ich rodinám, ak dokážu zabezpečiť určitý počet hlasov zo svojich komunít.
Limitom efektivity administratívnych nástrojov však tradične bola obmedzená možnosť vlád kontrolovať, ako občania reálne zahlasovali. Využívané bolo fotografovanie hlasovacích lístkov, avšak vo všeobecnosti sa daný nástroj zakladal len na strachu voličov z toho, že vláda dokáže ich hlas nejakým spôsobom overiť. Priesvitné hlasovacie lístky tento stav prelomili a vláde po novom umožnili v kombinácii s inými nástrojmi omnoho väčšiu schopnosť kontroly toho, ako voliči od nej závislí (štátni zamestnanci, dôchodcovia a poberatelia dávok) skutočne hlasovali. Podľa viacerých svedectiev boli cieľové skupiny o tejto skutočnosti vopred informované. Mieru závažnosti narušenia volebného tajomstva v gruzínskom kontexte dokazuje aj fakt, že čierny kruh (symbolizujúci presvitajúci hlas) na bielom pozadí sa stal jedným zo symbolov protestného hnutia.
Hoci bol hnev v časti spoločnosti bezprostredne po ohlásení výsledku značný, prakticky okamžite sa ukázalo, že protestné hnutie nemá jasné vedenie. Rozdrobená parlamentná opozícia, poznačená osobnými spormi jednotlivých lídrov, bola paralyzovaná. Hoci s možnosťou sfalšovania volieb nad rámec, ktorý bol pre Gruzínsko vždy bežný, počítala, nedokázala vopred pripraviť žiaden plán. Trvalo týždeň, kým sa opozícia vôbec postavila na tribúny. Prvotný hnev opozičného obyvateľstva sa medzitým zmenil na sklamanie a beznádej. Protesty tak pripomínali viac pohreb a boli jasnou demonštráciou toho, že hnev bez koordinácie na porazenie vlády väčšinou nestačí.
Veľa rúk
Opraty nateraz nedokázala opozícia uchopiť ani počas druhej vlny protestov, ktoré vypukli spontánne po Kobachidzeho štvrtkových vyjadreniach. Ak Stredoeurópana niečo pri pohľade na demonštrácie v centre Tbilisi zaskočí najviac, tak je to absencia tribúny. Na protestoch nevystupujú žiadni opoziční politici ani iní lídri - neznejú žiadne prejavy. Demonštrantov na mieste nikto nekoordinuje. Jednotlivé skupinky, zložené často zo starých známych, konali počas prvých dní samostatne a prevažne chaoticky. Koordinácia najmä pri skupinkách bojujúcich s bezpečnostnými zložkami sa objavovala postupne a spravidla až po niekoľkých hodinách v reakcii na vývoj situácie.
Daný vývoj sa tak v mnohom podobá na prvú (neúspešnú) etapu protestného hnutia. Stále je preto veľká pravdepodobnosť, že ak sa neobjaví jasný líder/lídri protestov, aj toto hnutie vyšumí. Je tu však jeden zásadný rozdiel – násobne vyšší počet demonštrantov v uliciach.
Fakt absencie lídrov a koordinácie na najvyššej úrovni v kombinácii s bezprecedentne vysokými počtami demonštrujúcich vytvára komplikovanú situáciu aj pre bezpečnostné zložky. Dav bez jasných lídrov a vopred prípravnej stratégie je síce často menej efektívny, ale zároveň je omnoho odolnejší. Konfrontácie s obrnencami sú preto často málo intenzívne, avšak dlhodobé. Demonštranti sa medzitým „učia na bojisku“. Objavujú sa konkrétne taktiky, stratégie aj zvyšujúca sa miera koordinácie.
Konfrontácia demonštrantov s poriadkovou políciou sa dostala do fázy opotrebovávacej vojny. Porazeným sa v nej stane ten, komu ako prvému „dôjde para“. V čase, keď začínajú masové nepokoje prepukať v celej krajine, vrátane menších miest, môžu poriadkové sily nakoniec podľahnúť. Aj „terminátori“ sú v tomto prípade len ľudia obmedzení zákonmi biológie – potrebujú jesť, spať a regenerovať sa.
Úspech protestného hnutia aj napriek jeho nebývalému rozsahu nie je garantovaný. Vláda si aj naďalej drží popularitu u značnej časti obyvateľstva (odhadom približne jedna tretina). Konfrontácia s demonštrantami sa pre ňu navyše stala otázkou prežitia po tom, ako prekročila hneď niekoľko Rubikonov. Rozhnevaní ľudia v uliciach totiž nepožadujú obnovenie európskej integrácie – chcú nové voľby.
Polarizovaná gruzínska politika sa navyše tradične riadi krédom „sláva víťazom, beda porazeným“. Dokazuje to aj osud značnej časti čelných predstaviteľov bývalého režimu Micheila Saakašviliho, ktorí po nástupe Gruzínskej túžby skončili buď v dlhoročnom exile, alebo za mrežami.