Oslobodenie Aleppa pred ôsmimi rokmi prinieslo zvrat v občianskej vojne a zachránilo Assadovu vládu. Kľúčovú rolu vtedy zohrali ruské letectvo a pozemná ofenzíva vojsk libanonského hnutia Hizballáh, bez ktorého by demoralizovaná a neprofesionálna sýrska armáda toho príliš nedokázala. Pád Aleppa je preto tak strategickým, ako aj symbolickým neúspechom.

Sýrska vláda čelí vonkajším aj vnútorným nepriateľom. Severnú časť Sýrie okupujú v rozpore s medzinárodným právom Turci a Američania, ktorí tu podporujú svojich miestnych chránencov. Okrem toho proti režimu bojovali miestni sunnitskí islamisti a medzinárodní džihádisti svojho času združení v takzvanom islamskom štáte (z Kaukazu, strednej Ázie, Európy, Perzského zálivu či severnej Afriky). Miestni a medzinárodní postupujú niekedy spoločne, niekedy nekoordinovane a niekedy proti sebe. Ich skupiny tam stále pôsobia aj vďaka peniazom z krajín Perzského zálivu.

Turecký angažmán

Hlavná vojenská sila prebiehajúcej ofenzívy je sunnitská Organizácia pre oslobodenie Levanty (Haját Tahrír al-Šám), združuje veteránov al-Kájdy, ktorí sa však osamostatnili a založili vlastnú skupinu, ktorá ovládla idlibský región a usiluje sa o zriadenie islamskej teokracie. Tak Američania, ako aj Turci ju oficiálne považujú za teroristickú organizáciu.

Avšak práve cez Turecko dostáva táto organizácia všetko zásobovanie vrátane dodávok zbraní, hlavným finančným sponzorom bol tradične Katar, pomáhala aj Saudská Arábia. Táto organizácia je Turkami tolerovaná a využívaná, bez Turecka by zaútočiť nemohla, ale oporou tureckého vplyvu nie je.

Turci v Sýrii pôsobia priamo, v pohraničí majú na sýrskej strane niekoľko vojenských základní a tiež sa im podarilo pod hlavičkou Sýrskej národnej armády dať dokopy vlastnú milíciu zloženú jednak z etnicky spriaznených sýrskych Turkménov a z národne orientovaných Arabov, ktorí dezertovali z Assadovej armády.

Táto armáda dnes bojuje bok po boku s islamistami z Organizácie pre oslobodenie Levanty. Počas štvorročného prímeria však Turecko jej bojovníkov nasadzovalo aj hocikde inde: v Líbyi pomáhali generálovi Haftarovi, v Náhornom Karabachu bojovali s Azermi proti Arménom, v Iraku proti Kurdom.

Sýrski Kurdi a Turkméni v hre

Práve Kurdi sú jedným z dôvodov tureckej angažovanosti v Sýrii, druhým je vytvorenie poloautonómnej nárazníkovej zóny v oblastiach obývaných turkménskou menšinou. Ankara považuje najsilnejšiu kurdskú milíciu, národno-ľavicovú YPG, ktorá ovláda územie na severovýchode krajiny, za odnož PKK, proti ktorej vedie dlhé desaťročia boj v tureckom Kurdistane. Rada by YPG zničila a nahradila organizáciou protureckých Kurdov.

K tureckej smole je YPG pod čiastočnou ochranou USA, ktoré majú na kurdských územiach s ropnými náleziskami okolo tisíc vojakov. Američania sa tam stretávajú predovšetkým s proiránskymi milíciami a džihádistami zo susedného Iraku, vojaci na mieste im navyše umožňujú zasahovať do budúcnosti Sýrie. Prečo by mali?

Zrejme pre sýrskeho suseda a hlavného amerického chránenca Izrael. Sýrskym Kurdom sľubujú, že sa zasadia o ich autonómiu v budúcom usporiadaní krajiny, čo však v Ankare pôsobí ako červené súkno.

Zatiaľ Kurdov využívajú ako disciplinovaných sekulárnych bojovníkov, ktorí nemajú sympatie ani k islamistom, ani k Assadovi a ktorí môžu prísť Washingtonu vhod aj na vyvíjanie tlaku voči tvrdohlavým tureckým spojencom. Do súčasného konfliktu Američania zatiaľ priamo nezasahujú, ale operáciami proti iránskym spojencom Damasku ďalej oslabujú sýrsku vládu.

Nejednotnosť Assadových priateľov ako hrozba

Zatiaľ čo konflikty nepriateľov môžu hrať Assadovi do kariet, oslabenie a nejednotnosť spojencov ho ohrozuje. Vstup Ruska do konfliktu v roku 2015 razantne obrátil situáciu v Assadov prospech. Dnes má však Moskva dosť starostí na Ukrajine a na Sýriu pozabudla. O nedostatku strategickej pozornosti svedčí aj to, že keď sa v bojoch na Ukrajine neosvedčil generál Kisel, bol „potrestaný“ pôstom hlavného veliteľa ruských vojsk v Sýrii.

Po nečakanej ofenzíve bol odvolaný a Rusko posiela posily. Sýria si určite trochu pozornosti zaslúži. Hostí jediné ruské vojenské základne mimo bývalého sovietskeho priestoru, vrátane námornej základne v Tartuse a leteckej základne v Khmeimime. Keď pred niekoľkými dňami volal turecký prezident Erdogan ruskému prezidentovi Putinovi, najskôr ho uisťoval, že súčasné udalosti sa ruských záujmov v Sýrii nedotknú a z ruskej reakcie bolo zrejmé, že s Tureckom sa dokáže dohodnúť.

Ani Irán, ani jeho libanonský chránenec Hizballáh s takou ústretovosťou zo strany Turecka počítať nemôžu. Keď iránsky minister zahraničných vecí tento týždeň priletel z Damasku do Ankary, dohodli sa s tureckým náprotivkom len na pokračovaní konzultácií. Irán nemá geopolitickú váhu Ruska a sunnitské Turecko považuje šiitov, perzských v Iráne aj arabských v Libanone, za konkurentov v boji o vplyv v moslimskom svete.

Obaja hráči sa navyše v poslednom čase dostali pod izraelský tlak. Hizballáh prišiel o významnú časť vedenia a po nedávnej vlne izraelského bombardovania južného Libanonu bol donútený k prímeriu so židovským štátom. Vlani pritom sľuboval, že bez Hamasu pred ukončením bojov v Gaze žiadne prímerie s Izraelom neuzavrie. Na Sýrii mu nezostávajú sily.

Irán sa s Izraelom dostal na pokraj vojny a s nástupom Trumpovej ultrasionistickej administratívy musí byť dvojnásobne opatrný; jej členovia neskrývajú, že len hľadajú zámienku na útok na Irán.

Budúcnosť Sýrie v nemilosrdnom svete reálpolitiky

Na druhej strane iránsko-sýrske spojenectvo trvá desiatky rokov a Sýria predstavuje pre Teherán kľúčovú základňu zahraničného pôsobenia. Cez Sýriu okrem iného vyzbrojuje Hizballáh, čím si udržuje vplyv v Libanone a vyvíja tlak na Izrael. Z geopolitických dôvodov preto chráni alavitskú dynastiu Assadov pred sunnitskými extrémistami. Ale v Damasku si s Ruskom často konkuruje o vplyv.

Vláda v Damasku podcenila situáciu, keď ignorovala turecké požiadavky na autonómiu severného regiónu, nevybudovala vlastné bojaschopné sily a nedocenila problémy spojencov. Teraz sa o budúcnosti Sýrie bude rokovať predovšetkým v dvoch formátoch: rusko-tureckom a rusko-turecko-iránskom. Trump zvažuje stiahnutie sa zo Sýrie, aby sa mohol venovať skutočným prioritám. Záujem Európy, kde doposiaľ skončilo vyše milióna sýrskych utečencov, nikoho veľmi nezaujíma.

V nemilosrdnom svete reálpolitiky nikoho veľmi nezaujíma ani Sýria, stovky tisíc ľudí bolo zabitých a viac ako polovica z pôvodných 23 miliónov obyvateľov prišla o domov. Tragická bilancia islamského fanatizmu, politických chýb sýrskej vlády, ale aj intríg západných veľmocí a ich spojencov.