Dianie na Taiwane je predovšetkým hra tajných služieb oboch strán. Taiwan je nervovým uzlom veľmi komplikovanej vojny všetkými možnými prostriedkami medzi USA a Čínou.

Obe strany tak využívajú tento skalnatý ostrov, aby vyvinuli tlak na druhú stranu. Táto šachová partia má toľko kombinácií, že sa väčšina pozorovateľov v nečitateľnej hre stráca. To je dôvod, prečo sa budem snažiť držať niekoľkých jasných línií v celej tejto pozoruhodnej bitke.

Začnem netradične osobne. Využil som príležitosť opýtať sa jedného čínskeho priateľa, čo si o celej situácii myslí a ako by celý konflikt v skratke opísal a či môžeme povedať, že Čína vojensky zaútočí na Taiwan.

Aby sme boli schopní na túto otázku odpovedať, povedal môj čínsky priateľ, je potrebné si uvedomiť, že čínsky režim používa ideológiu na to, aby zakryl, že ide o autoritársky režim. V hierarchii moci sa vždy od podriadených vyžaduje slepá poslušnosť, riadiaci pracovník však nesie všetku zodpovednosť za svojich podriadených.

V Číne na samom vrchole je, samozrejme, čínsky prezident, ktorý sa nemusí nikomu zodpovedať. Ak jedného dňa rozhodne, že vojensky obsadí Taiwan, tak to urobí bez ohľadu na následky. Čínsky ľud ho bude nasledovať. Samozrejme, znamenalo by to rozpútať udalosti, ktoré by ho na konci mohli stáť jeho postavenie. Pragmaticky nemá dôvod to urobiť, ale do hlavy čínskeho prezidenta nikto nevidí.

A to je zásadná vec, ktorá je jednou z mnohých asymetrií. Zatiaľ čo u Američanov možno vytušiť, kde sú kontúry a obrysy línií, ktoré nemožno prekročiť, v Číne žiadne nie sú. Samozrejme, krajina draka sa chová veľmi obozretne a racionálne, ale toto správanie môže byť zmenené ako blesk z čistého neba.

V USA zmeniť zahraničnú politiku o 180 stupňov zo dňa na deň nie je možné. Len zmena o pár stupňov doprava či doľava trvá pokojne jedno volebné obdobie. Dejiny Komunistickej strany Číny pripomínajú kyvadlo, ktoré sa pohybuje od pragmatizmu k autoritárstvu. Niektorí čínski prezidenti boli viac pragmatickí. Teraz je jasné, že kyvadlo je na strane autoritárstva. Čínska schopnosť vykonať prakticky akúkoľvek zmenu dáva tejto šachovej partii jedinečný charakter.

Kráľovstvo šťastia a harmónie

Keď by sme si chceli urobiť obraz Taiwanu podľa rubrík zahraničných novín, mali by sme pocit, že ľudia žijú v neustálom strachu a strese z toho, že na ostrov vtrhne čínska armáda. Nič nie je viac v rozpore s realitou. Na Taiwane vládne kult šťastia, ktorý je na každom rohu.

Všetko na ostrove sa robí preto, aby človek zakúšal neustálu harmóniu a pocit šťastia. To práve dokresľuje skutočnosť toho, že o Taiwan sa vedie hlavne informačný boj. Ten prebieha na niekoľkých úrovniach. Prvá je, samozrejme, na úrovni ostrova. Čína, ale aj Amerika sa snažia predovšetkým ovládnuť myseľ ľudí.

Veľmi schematicky možno povedať, že zhruba štvrtina populácie, a to najmä starší ľudia, nevidia v Číne nepriateľa. Viac ako tridsať rokov existujú čulé obchodné vzťahy medzi ostrovom a kontinentálnou Čínou. Na základe tejto skúsenosti sa netreba Číny báť, pretože majú rovnaký záujem: ekonomickú prosperitu. Ďalších 25 percent populácie – najmä mladí ľudia – sa považuje alebo by chcelo byť viac Američanmi ako Číňanmi. A o zvyšnú polovicu populácie sa zvádza urputná bitka.

Zatiaľ to vyzerá, že suverenisti majú navrch, ale o výsledku boja bude rozhodovať celá vojna medzi Čínou a USA. Taiwanci si to uvedomujú a to je dôvod. Jediná šanca na prežitie je nenechať sa strhnúť dezinformáciami z oboch strán, aby neurobili chybu a nedali jednej strane zámienku na radikálny krok.

Taiwan je tak strelcom na šachovnici, ktorým však môže kedykoľvek ťahať jeden z protihráčov. Práve životný štýl založený na harmónii z nich robí majstrov v tejto hre. Keď niekto začne hrať taiwanským strelcom, musí vždy uistiť protivníka, že nabudúce sú na ťahu oni. Vojna na Taiwane má už dlhý čas predovšetkým povahu informačnej vojny, než aby išlo o potenciálny vojnový konflikt.

Použitie sily

Z čínskej strany možno občas vyčítať zmeny voči celej problematike Taiwanu. Pre kontinentálnu Čínu Taiwan nikdy neprestal byť Čínou. Existenciu Taiwanu berú ako pokorenie, ktoré nastalo v devätnástom storočí, keď Európania dokázali Čínu, ktorá bola ekonomickou mocnosťou, rozložiť za pomoci ópiových vojen.

Istá časť dejín moderného a aktuálneho politického snaženia sa dá vyložiť ako snaha vrátiť Číne jej miesto na mape sveta. Po Hongkongu je Taiwan ďalší na rade. Jeho zjednotením nastane zmazanie historickej krivdy z pohľadu Číny. Režim „jeden štát, dva systémy“ bol pôvodne vyvinutý pre Taiwan, čo ukazuje, že po desaťročia sa Čína usiluje o zjednotenie.

Veľký rozdiel v chápaní tejto myšlienky priniesol aktuálny čínsky prezident. Zatiaľ čo ostatní čínski prezidenti videli zjednotenie ako výsledok dlhého, prirodzeného a historického procesu, prezident Si Ťin-pching explicitne nevylúčil vojenské riešenie celého problému. Či ide o blafovanie a informačnú vojnu, ťažko povedať, ale aktuálny prezident jasne otvoril túto možnosť. Vojenské riešenie konfliktu má však svoje úskalia. Dobyť dobre vyzbrojený ostrov za krátky čas nie je také jednoduché. Vidíme to na konflikte na Ukrajine, kde získať územie nie je ľahké.

Navyše na rozdiel od rovinatej Ukrajiny by sa horský Taiwan oveľa lepšie bránil pozemnej intervencii. Krajina má prirodzený pancier skál, ktoré situáciu útočníkovi značne komplikujú. Všetky prístupy sú veľmi dobre strážené. Čo však Čína môže urobiť oveľa ľahšie, je zablokovanie ostrova. Taiwan je úplne závislý od dodávok energie, najmä kvapalného plynu. Čína by veľmi rýchlo mohla celý ostrov bez boja paralyzovať nedostatkom energií, čo by znamenalo, že do štrnástich dní by všetky taiwanské továrne prestali vyrábať. Zablokovanie ostrova by znamenalo do mesiaca celosvetový kolaps, ktorý by vyústil do recesie.

Šachové hodiny pre každého hráča bežia inak

Osobne sa domnievam, že táto šachová partia bude trvať ešte veľmi dlho. Na víťaza si počkáme ešte dlho. Môže za to predovšetkým fakt, že každý zo súperov vníma čas úplne inak a podľa toho definuje svoje víťazstvo. Čína je v dlhodobom časovom horizonte. Na konci partie pôjde o pripojenie ostrova pod jednu vládu v Pekingu. Čína si tak môže dovoliť taktizovať a dlhodobo vyčkávať.

Situácia USA je diametrálne odlišná. Čas pre každú partiu je vymeraný volebným obdobím. Za taký krátky čas nejde súperovi uštedriť šach-mat. Všetci to vedia. Zmyslom a cieľom americkej partie je ukázať, že aj napriek čínskej hrozbe ostrov zostáva ďalej slobodný.

Hlavným cieľom je tak neprehrať počas štyroch rokov, pretože to by bol veľmi nepekný historický poklesok. Aby k tomu nedošlo, je americký hráč schopný obetovať všetko, aby hra pokračovala ďalej. Bohužiaľ, nasledujúci americký hráč zdedí novú partiu, ale na jeho strane bude vždy chýbať niekoľko figúrok. Americký prezident pri moci tak musí byť vždy lepší stratég ako jeho predchodcovia.