Opozícia opretá o prozápadnú prezidentku, médiá, tretí sektor a podporu Západu vyhlásila voľby za zmanipulované a neplatné.

Keď sa protesty unavili, prišla druhá rozbuška. Európska komisia vyhlásila prístupový proces za zastavený. Europarlament prijal rezolúciu, v ktorej odsúdil voľby v Gruzínsku ako zmanipulované a žiada nové. Gruzínska vláda reagovala rozhodnutím, že pozastavuje prístupové procesy do roku 2028 a dovtedy odmieta európsku finančnú pomoc.

Európska „žltá karta“ vyhnala do ulíc opozíciu a desiatky tisíc nahnevaných ľudí.

Odvtedy sú každodennou realitou zrážky demonštrantov s políciou. Pričom intenzita vnútorného konfliktu sa stupňuje.

Pri Gruzínsku sa často spomína scenár ukrajinského Euromajdanu z roku 2014. Iste, Gruzínsko smeruje k revolúcii a možno aj k pádu vlády. Zopakovanie majdanovského scenára je však po desiatich rokoch nepravdepodobné. Prevrat a nástup tvrdo prozápadnej vlády, ktorá by neváhala vstúpiť do vojenského konfliktu s ruskými menšinami (Ukrajina 2014), je takmer nemožný.

Dôvod: páky Západu na krajiny ako Gruzínsko sú po desiatich rokoch od Euromajdanu slabšie. Skúsenosť s Ukrajinou ukazuje, že Západ vie veľa sľúbiť – a málo zaručiť.

Ešte pred desiatimi rokmi bola ponuka Západu atraktívna. EÚ záujemcom o vstup sľubovala poriadok, slobodu a prosperitu v „najväčšom mierovom projekte“. NATO sľubovalo bezpečnosť a stabilitu.

Aká je ponuka dnes? EÚ sa zmenila na bojisko hybridnej vojny v službe Spojených štátov, Británie a NATO. A NATO sa zmenilo z garanta stability a európskej bezpečnosti na silu, ktorá výrazne prispela k vojne na Ukrajine. K tej vojne, ktorú Ukrajina prehráva. A v ktorej sa Západ zdráha zvyšku vyčerpanej a zdecimovanej krajiny poskytnúť záruky.

Bola to krutá skúsenosť pre Ukrajincov. A odstrašujúca skúsenosť pre Gruzíncov.

Časť gruzínskej spoločnosti pochopila, že osudovou dilemou už nie je „EÚ alebo Rusko“. Osudovou dilemou v nárazníkových štátoch je dnes vojna alebo mier. Program gruzínskej vládnej strany bol postavený na odvrátení vojny. A vyhrala s ním voľby.

Krátko nato zistila, že program „aj EÚ, aj mier“ je neschodný. Práve v tom spočíva tragédia gruzínskej spoločnosti, ktorá chcela smerovať do Únie, no zároveň sa chcela vyhnúť tvrdo protiruskému kurzu – keďže je s Ruskom kultúrne, nábožensky aj obchodne previazaná. Už storočia.

Program gruzínskej vládnej strany je zúfalo krehký a málo realistický.

Lenže ponuka druhej strany, opozície a Západu, je pre Gruzíncov ešte horšia.

S Gruzínskom sa mala hrať špinavá hra. Veľmi špinavá hra, ktorú gruzínska vláda odmietla. A upadla do nemilosti „západných partnerov“.

Po februári 2022, teda po ruskej invázii na Ukrajinu, sa potichu otvorila téma s pracovným názvom „druhý front“. Ukrajinci aj západní diplomati uvažovali o tom, že Gruzínsko by mohlo otvoriť nové bojisko – v Abcházsku a Južnom Osetsku, autonómnych regiónoch pod kontrolou Rusov. Z pohľadu Západu to bol výborný nápad. Rusko by sa vyčerpávalo nielen na Ukrajine, ale aj v Gruzínsku.

Z pohľadu malého Gruzínska s necelými štyrmi miliónmi obyvateľov a drobnou armádou by bola vojna s Ruskom samovražda. Gruzínsko by prišlo o posledné zvyšky suverenity. Vláda na tieto neoficiálne návrhy odpovedala rozhodným nie. A po vzore Turecka sa pokúšala o takmer neschodnú, no menej nebezpečnú hru – o nekonfliktné vzťahy so Západom, Ukrajinou aj Ruskom.

Doma jej to zaručilo podporu a volebné víťazstvo.

Medzi západnými partnermi jej to zaručilo problémy. Voľby mala vyhrať opozícia.

Nevyšlo to.

Ďalší vývoj je typickým obrazom zvrátenej doby. „Demokrati“ chcú odstrániť víťaza volieb. „Demokratická“ prezidentka odmieta skončiť, keď jej vyprší volebný mandát. Médiá a mimovládne organizácie pripravujú cestu pre revolúciu a prevrat. A Západ bude tlačiť na nové voľby dovtedy, kým ich „vyhrá“ predpísaná strana.

Týmto, samozrejme, nechceme zhadzovať opozičné hnutie, jeho silnú domácu podporu a túžby gruzínskej spoločnosti po integrácii do EÚ. Áno, mladí Gruzínci úprimne túžia po európskej budúcnosti.

Smutné je však to, že ich európske sny sú podobne nerealistické ako suverenistické sny vládnej strany.

EÚ ako garant mieru, suverenity, slobody a demokracie – teda rešpektu k víťazom volieb?

To už v ponuke nie je.

2. Nahnevaný Fico

V slovenskej politike sme v priebehu pár dní sledovali zaujímavé obraty: od štrajku huliakovcov po ich návrat k parlamentnej väčšine. No len jednorazový.

Pred týždňom sa parlament dočasne zasekol – po huliakovcoch dvihol prst aj Migaľ (Hlas) a zablokoval Dankove zákony o športe. Fico potom cez víkend ohlásil veľký pokus o obnovu koaličnej väčšiny. Podrobnosti nepoznáme, no výsledky boli slušné. Vláda v parlamente presadila „konsolidovaný rozpočet“ väčšinou 79 hlasov.

Premiér to využil na útoky proti médiám. Nahnevane a s nadávkami opakoval, že klamú. A prehnal to.

Iste, aktivistickým médiám sa dá vyčítať, že sú posadnuté útokmi na Smer a kampaňami v prospech progresívnej opozície. A dosť často pri tom klamú alebo zavádzajú. To sedí. No aby predseda vlády dokola opakoval, že klamú o koaličnej kríze – to nebol dobrý príklad. A Ficovi sa ešte môže vypomstiť.

Vlastne už sa mu to aj vypomstilo. Vo štvrtok bol parlament opäť dočasne zablokovaný. Koalícia mala len 74 hlasov.

Rebélia Huliaka, následne aj rebélia Migaľa a koaličná kríza – to nebol výmysel progresívnych médií, ale realita. Koalícia mala a má problémy s väčšinou.

Ficovi sa len za cenu veľkých ústupkov podarilo presvedčiť huliakovcov, aby v záujme budúcej dohody podporili rozpočet 2025. Huliak prikývol.

No koaličná väčšina stále nie je pevne dohodnutá. Rokuje sa. Fico Huliakovej skupine sľúbil primeraný „podiel na moci“. Huliak zahlasoval za jeden zákon (kľúčový). A to je zatiaľ všetko. Dohoda v koalícii neexistuje a koniec rokovaní je otvorený.

Navyše, po Ficových útokoch na médiá sa opäť prihlásil poslanec Migaľ (Hlas) s kritickým pózovaním. A s verejnou kritikou predsedu vlády. Vyčítal mu „slovník pohoniča“. Neskôr sa k Migaľovi pridal aj poslanec Malatinec (tiež Hlas). Vo štvrtok spoločne zablokovali Dankove zákony.

Ficova koalícia koroduje na dvoch koncoch: na liberálnych poslancoch Hlasu okolo Migaľa a na poslancoch Huliaka.

Je zrejmé, že Fico si vybral stranu aj riešenie. Chce za každú cenu dohodu s Huliakom. A chce ju zrejme preto, aby nebol závislý od troch poslancov z „progresívneho krídla“ Hlasu. Alebo od prezidenta Pelegriniho.

Z pohľadu Fica je to problémová, ale viac menej nutná voľba. Byť politicky závislý od trojice liberálnych pozérov z Hlasu, na ktorých má väčší vplyv progresívna tlač než šéf strany… To by bola krátka cesta.

3. „Diplomati“ v médiách

Pri schopnostiach progresívnych médií vstupovať do politiky ostaneme aj v treťom bode. Denník N najnovšie ukázal, že má ambíciu ovplyvňovať nielen politiku, ale aj diplomaciu. A robí to manipulatívnym spôsobom.

Denníku N sa nepáči nominácia Martina Muránskeho na veľvyslanca Slovenskej republiky v Česku. Vyčíta mu, že nie je diplomat, ale človek blízky Smeru. Progresívni novinári z Denníka N si tiež robia starosti, či Muránsky neobhajuje proruské postoje.

Ak by to ostalo len v tejto kritickej rovine, všetko by bolo v poriadku. Je normálne, že proamerickým médiám prekážajú ľudia, ktorí vybočujú z atlantickej línie. A majú právo kritizovať ich.

Tu však nejde len o kritiku, ale o snahu denníka s väzbami na Progresívne Slovensko robiť politiku. A najnovšie aj diplomaciu.

A predviedli pri tom dva hrubé fauly.

Prvým je kádrovanie a obviňovanie profesora Muránskeho, ľavicového filozofa a intelektuála, že má väzby na dezinformátorov a konšpirátorov. Tento obraz je manipulatívny a falošný. A „dôkazy“ sú smiešne.

Áno, Muránsky organizoval konferenciu, na ktorej sa zúčastnili za českú stranu aj profesor Petr Drulák či profesor Ján Keller a za slovenskú Ján Čarnogurský, Eduard Chmelár, Roman Michelko… Robiť z týchto ľudí „dezinfoscénu“ je primitívne. Aj keď pre progresívne médiá je to vlastne príznačné. V ľuďoch, ktorí kritizujú vojenskú politiku NATO a žiadajú mierové rokovania, vidia automaticky proruských dezinformátorov a bezpečnostné hrozby.

A vidia zle.

Druhým faulom progresívnej mediálnej úderky bolo to, že pre nomináciu Muránskeho (ešte neschválenú) kontaktovala českých diplomatov. A so zjavným úmyslom škandalizovať a spochybniť Muránskeho – ako osobu s údajnými väzbami na proruskú dezinfoscénu – ešte počas rozhodovania o jeho diplomatickej funkcii.

Rozhodnutie je totiž v tejto fáze na českej strane. Praha posudzuje návrh a rozhodne, či udelí tzv. agrément (súhlas). Agrément sa zvykne zamietať len výnimočne a pri nomináciách, ktoré predstavujú pre hostiteľskú krajinu riziko.

Práve takto však bol vykreslený Muránsky v Denníku N – ako osoba nakazená „dezinfoscénou“. Ak k tomu prirátame snahy pohoršených novinárov kontaktovať českých diplomatov a pýtať sa ich na prijateľnosť Muránskeho, výsledkom môžu byť prieťahy pri prijatí nového veľvyslanca Slovenska v Česku. A ďalšie poškodzovanie česko-slovenských vzťahov.

A len preto, že Muránsky neprešiel „agrémentom“ dozorcov z progresívnych médií.

4. Trump napol svaly

V prehľade ešte spomenieme boj Donalda Trumpa za udržanie dolára ako globálnej meny. Trump na sieti Truth Social varoval krajiny BRICS, že na ne uvalí 100-percentné clá, ak budú podkopávať pozíciu „mocného amerického dolára“.

Trump tým reagoval na samit krajín BRICS, ktoré – už opäť – dumali, ako obchádzať dolár v medzinárodnom obchode.

Zvolený americký prezident tvrdí, že bude požadovať, aby štáty BRICS nevytvárali novú menu a ani nepodporovali inú menu, ktorá by nahradila dolár. Inak „na úžasnom americkom trhu“ skončia.

Trump tým vlastne vyvrátil podozrenia, že by chcel vycúvať z globálnej scény a smerovať do národného izolacionizmu. No urobil to veľmi zvláštnym spôsobom.

Ak to trochu zjednodušíme, Trump chce škrtnúť náklady Spojených štátov na udržanie globálnej dominancie (hlavne náklady na bezpečnostnú politiku). To je v zásade správny krok. Spojené štáty už nemajú na to, aby pretlačili a následne udržali unipolárny svetový poriadok. No popri tom chce Trump ďalej zbierať zisky z globálnej dominancie. Spojené štáty majú ostať finančný a menový hegemón bez vyzývateľov.

Slovom, Trump si chce z medzinárodného systému povyberať hrozienka. Zisky áno, náklady nie.

A to asi nebude možné. Jednak preto, že to odporuje pravidlám hry. Bez nákladných investícií sú zisky neudržateľné.

A potom preto, že finančný a špeciálne menový svet sa neriadi silou, hrozbami ani zastrašovaním. Riadi sa dôverou.

Dolár bol desaťročia neohrozenou svetovou menou hlavne preto, že bol vysoko dôveryhodný. Ako mena najmocnejšej a ekonomicky najväčšej krajiny, ktorá navyše kontroluje najväčšie banky a medzinárodný finančný systém, nemal konkurenciu. Ostatné meny boli labilné a rizikové.

Platí to aj dnes. Nikde nevidieť menu, ktorá by mohla dolár zosadiť a nahradiť. No platí to v menšej miere ako kedysi… Krajiny ako Rusko a Čína už, pochopiteľne, dolár a finančnú nadvládu Američanov nechcú podporovať. Dôvody sú bezpečnostné a politické. Presnejšie: dôvodom je hybridná vojna.

Krajiny BRICS hľadajú bezpečné alternatívy. Tie nebudú globálne (na to Rusko ani Čína nemajú), ale regionálne.

Lenže aj regionálne výpadky – v Číne, Rusku, arabskom svete – môžu silu dolára citeľne znižovať. A zvyšovať váhu menších obchodných aliancií. Napokon, len by to kopírovalo geopolitickú realitu 21. storočia.

Tento systém by nemusel byť horší ako ten starý. A už vôbec nie pre Európu.

Ak by EÚ dokázala uvažovať a konať suverénne, euromena by si mohla presadiť širšiu dominanciu na kontinente a v Stredomorí. A časom by mohla úspešne konkurovať doláru – ako dôveryhodná a bezpečná univerzálna mena.

Kľúčové je slovo ak…