Novgorodská republika. Ako v Rusku vládol duch Atén

Niektorí nemeckí (!) súčasníci tvrdili, že medzi zhromaždeniami v Novgorode mala vedúce postavenia takzvaná Rada pánov (de heren van Naugarden), ktorá bola zložená z vyšších úradníkov vrátane cirkevných hierarchov. Podobný orgán bol aj v antických Aténach, asi môžeme povedať, že jeho funkcia by bola dosť dobre logicky zdôvodnená. Ale v ruských kronikách sa to nespomína, nie je preto jasné, či cudzinci správne pochopili podrobnosti novgorodskej politickej štruktúry.

Veče vyberalo aj kniežatá, ktoré niesli zodpovednosť za bezpečnosť mesta a okolia – boli v podstate veliteľmi armády. Aténska ekklésia tiež volila stratégov v prípadoch vojny. Ale tam vždy išlo o „domáce“ osobnosti, zatiaľ čo Novgorodčania pozývali knieža a jeho ozbrojený oddiel zvonku. Takže boli len dočasnými zamestnancami v službe mešťanov, vlastne by sme ich mohli nazvať žoldniermi, podmienky ich služby boli stanovené dohodou. Na rozdiel od iných ruských krajín, v Novgorode neboli kniežatá panovníkmi.        

Aby sme tomu rozumeli, nemožno všetko tvrdiť celkom jednoznačne, keďže na rozdiel od Atén, pravidlá veče alebo neboli striktne formalizované, alebo sa nám nezachovali. Zdá sa, že sa časom menili a v rôznych dobách líšili. To otvára historikom možnosť pre viaceré interpretácie, ktoré sú bohužiaľ niekedy dosť konjunktúrne. 

Rozumné a nerozumné pochybnosti         

V Ruskej ríši sa dôraz kládol na dôležitosť centralizácie Ruska pod vedením Moskvy, takže úloha Novgorodu bola bagatelizovaná a jeho samosprávu vykresľovali ako chaos. Naopak prvé roky sovietskej vlády, paradoxne, ju považovali za vzor ľudovej moci. Ako správne očakávate, rýchlo sa to skončilo a opäť sa do popredia dostal význam centralizmu.

Sovietski historici kritizovali novgorodskú demokraciu z triedneho hľadiska ako nadvládu miestnej aristokracie a najbohatších obyvateľov, ktorá údajne bola samosprávou len maskovaná. Na konci 20. storočia, keď sa opäť objavil záujem o demokratické usporiadanie a tradície, opäť prevládli pozitívne hodnotenia historickej skúsenosti stredovekého Novgorodu.

Samozrejme, hodnotenie ovplyvňuje pochopenie zloženia a úlohy veče. Máme extrémne široký rozsah pohľadov: od zhromaždenia všetkých slobodných občanov (ako v Aténach), cez schôdzu reprezentantov každej domácnosti, alebo zástupcov každej ulice, alebo mestských častí (čo by bol skôr zastupiteľsky systém), až po snem iba ušľachtilých a bohatých mužov (v jednom zo zdrojov ide o „300 zlatých opaskov“ – najmocnejších ľudí Novgorodu). Každý z tých pohľadov má svoje argumenty.

Jeden z mojich učiteľov na historickej fakulte Moskovskej univerzity – akademik Valentín Janin (1929 – 2020), pravý klasik sovietskej a ruskej archeológie – zasvätil svoj život vykopávkam práve v Novgorode. Tvrdil, že v stredoveku tam jednoducho chýbal priestor, kde by sa dalo umiestniť všetkých obyvateľov. Mohol by to byť vážny argument, ale reálne sa podarilo vykopať iba malú časť starobylého mesta, čo vyvoláva pochybnosti o tomto závere.        

Existuje dostatok písomných zdrojov (kroniky, dokumenty), ktoré potvrdzujú masový charakter novgorodských ľudových zhromaždení. Vieme, že prebiehali veľmi búrlivo a často sa končili všeobecnou bitkou na päste. Potom sa presadilo rozhodnutie, ktorého priaznivci boj vyhrali – asi taký bol ruský príspevok k aténskej demokracii. Len ťažko uveriť, že by sa takto správala úzka skupina aristokratov a bohatých občanov.

Kladiete si otázku, či aristokrati a bohatí ovplyvňovali ľudovú moc? Určite áno. V rôznych obdobiach mohol byť ten vplyv menší alebo väčší. Podobne ako v Aténach, keď sa blížil koniec existencie demokratického systému, čoraz viac sa s ním manipulovalo v záujme vyšších vrstiev. V obidvoch prípadoch to demokraciu priviedlo ku kolapsu.

Napokon aj teraz zažívame početné manipulácie volieb a verejnej mienky. Je ich nepreberné množstvo a ich metódy sú prepracovanejšie. To, čo sa dialo v Aténach alebo Novgorode, dnes pôsobí ako detské hry. História nikoho zrejme dostatočne nenaučila, že zneužívanie demokratických inštitútov a procedúr je hlavnou hrozbou pre jej budúcnosť.

Európsky vektor Novgorodu

Pýtate sa, ako je možné, že aténsky model demokracie sa implementoval na ruskom severe po 1 500 rokoch od jeho vzniku?

Myslím, že určitú úlohu zohrala okolnosť, že takmer od založenia Novgorodskej republiky patrila táto do Hanzovej (Hanse, Hansa) ligy severoeurópskych miest. Členmi Hanzy boli obyčajne slobodné mestá, s rozvinutými prvkami samosprávy. Táto únia existovala až do polovice 17. storočia, skončila presne kvôli tomu, že tieto mestá stratili samostatnosť a stali sa podriadené vtedajším kráľovstvám a ríšam.     

    

Stredoveký Novgorod a jeho okolie boli de facto súčasťou Európy, na rozdiel od južných a východných ruských krajov, ktorých viac ovplyvňovali ázijskí susedia (viac som o tom písal na tomto mieste). Je príznačné, že Mongoli (Tatári), ktorí sa zmocnili stredovekého Ruska, sa k Novgorodu vôbec nedostali, bol pre nich jednak príliš ďaleko, navyše tamojšie studené podnebie im nevyhovovalo.      

Účasť v Hanze bola pre Novgorod ekonomicky nevyhnutná. Na severných ruských územiach nedostatočne rástli plodiny, ktoré potrebovali pre výživu populácie. Od 13. storočia k tomu pribudlo globálne ochladenie, čo ešte viac zhoršilo situáciu. Obchod sa preto stal hlavným zdrojom potravín aj obživy. Pre dovoz zásob z južných oblastí Ruska chýbali spoľahlivé cesty, bezpečnosť narúšali neustále bratovražedné bitky medzi kniežatstvami, preprava tovarov bola náročná.

Najspoľahlivejšia a najrýchlejšia tak zostala námorná doprava, ktorú vtedy takmer výlučne zabezpečovala Hanza. Výmenou za potraviny Novgorodčania dodávali svojim obchodným partnerom niektoré minerály a – čo bolo najdôležitejšie – kožušiny, ktoré sa v Rusku nazývajú „mäkké zlato“. Mali vyššiu cenu ako peniaze.

Novgorodskí mešťania tak žili bližšie k otvorenému svetu, vďaka čomu boli asi vnímavejší ako iní Rusi. Týkalo sa to aj myšlienok antických autorov. Pripomeňme, že vzdelaní ľudia vtedy hľadali v staroveku príklady ideálnej spoločnosti, čo neskôr prerástlo do renesancie. Nemáme síce priame dôkazy, že to bola práve aténska demokracia, čo inšpirovalo obyvateľov ruského severu, ale len ťažko možno považovať jej takmer úplnú podobu s novgorodským politickým zriadením za čisto náhodnú. Vzor sa nedá zaprieť.

Ale treba dodať ešte niečo, tento demokratický systém by zrejme nemohol fungovať celé tri storočia, keby nezapadal do mentality severných Rusov.

Dedičstvo Atén a Novgorodu

Hoci novgorodská demokracia bola dedičstvom Atén, hoci obidve existovali približne rovnako dlhý čas, a hoci Novgorod v dobe oveľa bližšej k súčasnosti, na rozdiel od Atén nezanechal Novgorod hlboké stopy v dejinách. Ani samotní Rusi tejto tradícii nedávajú ten význam, aký si zaslúži.

Keď krachovala Ruská ríša a zanikala cárska autokracia, zanedbali vtedajší vládcovia Ruska domáce skúsenosti a namiesto nich implantovali marxistickú ideológiu, založenú na nemeckej filozofii, anglickej ekonomickej vede a politickom modeli Parížskej komúny z roku 1871. Komúna, á propos, trvala iba 72 dní a nič nestihla dokázať. Keď sa potom rozpadol aj sovietsky štát, skopírovali vládcovia Ruska európsky parlamentný systém, ktorý – ako je to už všetkým zrejmé – rýchlo degraduje.

Ale nielen Rusi odmietli aténsko-novgorodské poňatie vlády ľudu. Vo svete sa presadil takzvaný zastupiteľský – a teda reprezentatívny, parlamentný či republikánsky – model demokracie. Takto sa volá politický režim, v ktorom je ľud síce považovaný za hlavný zdroj moci, ale reálne sa výkon tejto moci deleguje na rôzne zastupiteľské orgány zvolené občanmi.

Účasť ľudu na moci je obmedzená účasťou na voľbách, ľud sám nevládne, iba volí vládnucich. Jeho vplyv na rozhodnutia zvolených zástupcov, ako aj na celý verejný život, je obyčajne nepriamy a má často úzky rozsah.

Ústava Slovenskej republiky napríklad vyhlasuje, že: „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi (Čl. 73 ods. 2).“ Naši „reprezentanti“ tak v zmysle zákona musia konať samostatne a nemajú nikoho poslúchať – najmä nie voličov, spojenie, s ktorými sa končí v moment hlasovania. Prečo potom, mohol by sa spýtať obyvateľ Novgorodu či Atén, ich nazývame „zástupcovia“ a celý politický systém – demokraciou?   

Starovekí Aténčania by taký názov nášho politického systému určite odmietli. Z ich hľadiska by išlo o typickú oligarchiu. Snáď iba Švajčiarsko, aj to s určitými výhradami, uskutočňuje antický aténsky model organizácie spoločnosti (o tom som už písal na inom mieste).

Ako povedal ešte v roku 1947 slávny Winston Churchill: „Skutočne sa hovorí, že demokracia je najhoršia forma vlády okrem všetkých tých ďalších foriem, ktoré sa čas od času vyskúšali.“ (Churchill by Himself: The Definitive Collection of Quotations, 2008, s. 574) Nie každý vie, že Churchill citoval ruského filozofa Nikolaja Berďajeva (1874 – 1948).

Táto citácia sa, paradoxne, často používa na odôvodnenie toho, že súčasná demokracia je napriek všetkým jej nedostatkom najlepšou formou politického usporiadania. Ale Churchill tvrdil (v duchu Berďajeva) iba to, že je lepšia ako predchádzajúce formy moci minulosti (napríklad despotizmus, absolutizmus, autoritárstvo). Sám Berďajev úprimne veril, že raz bude nahradená novými a vyspelejšími spôsobmi riadenia (Философия неравенства, Письмо восьмое: О демократии, 1923).   

Možno len dúfať, že tak správna demokracia, ako azda aj nejaké ešte dokonalejšie spôsoby organizácie spoločnosti, sa prejavia niekedy v dohľadnej budúcnosti.