Nemecko ako postmilitárna spoločnosť

Bolo to 27. februára 2022, tri dni po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu, keď nemecký kancelár Olaf Scholz v parlamente hovoril o „bode zlomu“ v nemeckej bezpečnostnej politike. Putin rozpútal agresívnu vojnu v rozpore s medzinárodným právom, čím spochybnil medzinárodný poriadok. Teraz už nič nie je také ako predtým. Bolo potrebné stanoviť hranice vojnovým štváčom, ako je Putin. Na to je však treba vlastnú silu.

V dôsledku tejto diagnózy Scholz oznámil sankcie proti Rusku, dodávky zbraní na Ukrajinu a zámer výrazne viac investovať do bezpečnosti Nemecka. Doslovne povedal: „Cieľom je efektívny, ultramoderný a vyspelý Bundeswehr, ktorý nás spoľahlivo ochráni.“

V tejto súvislosti Scholz oznámil, že v roku 2022 bude vo federálnom rozpočte vytvorený osobitný fond vo výške 100 miliárd eur a že pravidelný rozpočet na obranu sa natrvalo zvýši na viac ako 2 percentá hospodárskeho výkonu Nemecka. To znelo rázne a bojovne, ale vzhľadom na napätú bezpečnostnú situáciu sa na tom zhodli aj v nemeckom Bundestagu – a predsa to na pozadí dezolátneho finančného stavu Bundeswehru bola skôr almužna.

V súčasnosti je k dispozícii 100 miliárd osobitných prostriedkov pre nemeckú armádu, ale ako to vyzerá s rozpočtom na obranu vo výške 2 percent hrubého domáceho produktu? Súčasný spolkový rozpočet na rok 2024 síce tieto požiadavky spĺňa a náklady na dôchodky bývalých vojakov sa vypočítavajú smerom nahor, ale či sa podarí 2 percentá dlhodobo udržať, to závisí od budúcej spolkovej vlády, ktorá bude zvolená až vo februári 2025 a nový rozpočet na rok 2025 zatiaľ nebol z dôvodu vládnej krízy prijatý.

Okrem toho zostáva otázne, či v nadchádzajúcom volebnom období budú radoví sociálni demokrati zo straníckej základne ochotní napríklad zmraziť sociálne dávky pre občanov výmenou za nákup tankov, zbraní a munície. V závislosti od novej vládnej konštelácie sú 2 percentá všetko, len nie isté.

Peniaze neriešia štrukturálne problémy

Navyše: Peniaze nie sú všetko, najmä ak ide o armádu. Ešte viac ako chronickým nedostatkom finančných prostriedkov trpí Bundeswehr, žiaľ, mnohými štrukturálnymi problémami. To je pre každý orgán katastrofálne. Tie však majú obzvlášť fatálny vplyv na ozbrojené sily, pretože nielenže bránia reformovať a modernizovať vojsko, ale predovšetkým zabíjajú vojenského ducha. Výsledkom je, že riadiace štruktúry Bundeswehru pripomínajú skôr lenivý, pomalý klub štátnych úradníkov, chrániacich svoje osobné záujmy než pevne organizovanú armádu.

Problémy sa – ako v prípade každého štátneho orgánu – nezačínajú na nižších úrovniach, ale na samom vrchole administratívnej hierarchie a celkový dohľad nad Bundeswehrom je podľa ústavy v kompetencii parlamentu. Napríklad každý nákup nad 25 miliónov eur musí byť predložený rozpočtovému výboru Bundestagu. Vzhľadom na náklady na obranné vybavenie to v praxi znamená, že takmer každý nákup, ktorý presahuje nákup novej spodnej bielizne, musí byť predložený parlamentnému výboru.

Je to neefektívne, byrokratické, časovo náročné a otvára to dvere akejkoľvek forme politického obchodovania s nepodstatnými otázkami. Ak by nemeckí politici boli skutočne pripravení na novú éru v obrannej politike, takéto nariadenia a postupy by sa museli okamžite zrušiť. To sa však nedeje.

A ani Olaf Scholz to po svojom prejave o bode zlomu nemyslí vážne. Keď spolkový minister obrany Boris Pistorius navrhol kancelárovi, aby opätovne zaviedol povinnú vojenskú službu podľa švédskeho vzoru, teda akúsi dobrovoľnú brannú povinnosť pre 30 000 až 40 000 mužov ročne, Scholz túto myšlienku zmietol zo stola s tým, že Bundeswehr nemá personálny problém.

Toto vyhlásenie spolkového kancelára bolo katastrofou. Bundeswehr so súčasným stavom personálu už roky nie je spôsobilý na boj a všetci to vedia; Ursula von der Leyenová musela tomuto problému čeliť už počas svojho pôsobenia vo funkcii ministerky obrany v rokoch 2013 až 2019 a pokúsila sa (neúspešne) o očarujúcu kampaň za viac žien v Bundeswehri. Vojenskí experti tento problém opakovane zdôrazňujú. Mediálny ohlas a spoločenské rozhorčenie nad týmto nezodpovedným a nepravdivým vyhlásením sa však nedostavilii – a to ani z radov armády.

Je príznačné, že rada vojenského vedenia, zložená z najvyšších nemeckých generálov, neurobila z tohto škandálu – že kancelár poprel jeden z hlavných problémov – trvalú tému. Hoci to znamená, že ani v najbližších rokoch sa Nemecko nebude schopné brániť, najvyšší nemeckí generáli radšej mlčali.

Situácia Bundeswehru je v skutočnosti vážnejšia, než sa všeobecne predpokladá. Chýba všetko: personál, vybavenie, zbrane a moderné technológie. Ráno 24. februára 2022 napísal vtedajší inšpektor generálneho štábu armády generálporučík Alfons Mais na LinkedIn: „A Bundeswehr, armáda, ktorú smiem viesť, je viac-menej holá.“ Situácia sa dodnes nezmenila.

Otázka postoja

Okrem problémových oblastí peňazí a štruktúry je tu ešte niečo: problém Bundeswehru je predovšetkým mentálny. Stačí pozorovať dôstojníkov na ministerstve obrany počas obedňajšej prestávky v ktorýkoľvek pracovný deň, alebo vystupovanie vyšších hodností na príslušných podujatiach: Zvonka dominuje typ štátneho úradníka, akého stretnete na miestnom daňovom úrade. Nie je v ňom ani stopa po vojenskom vystupovaní, po temperamentnosti, tvrdosti či športovosti. Dominuje dvojitá brada a brucho. Títo ľudia neuvažujú v kategóriách vojny, boja a víťazstva, ale v kategóriách platových tried.

Tento vývoj však nie je prekvapením. Všetko sa už zle začalo. História nemeckého Bundeswehru je tiež históriou chýb a rozpakov. Začalo to slávnostnou prísahou prvých 101 dobrovoľníkov vtedy ešte bezmennej armády, 12. novembra 1955 v povojnovom Nemecku, keď väčšina prítomných musela pre nedostatok uniforiem nastúpiť do služby v civilnom oblečení – po piatich rokoch plánovania.

„Demokratická armáda“

A takto to v podstate pokračovalo. Jedným z hlavných koreňov mnohých neduhov, ktoré dodnes charakterizujú Bundeswehr, je nešťastné oddelenie armády od jej nadriadenej civilnej správy. Táto koncepcia siaha až k istému Ernstovi Wirmerovi, právnikovi, ministerskému úradníkovi a zamestnancovi prvého spolkového kancelára Konrada Adenauera. Wirmer sa v tom čase postaral o to, aby boli civilní úradníci vymenovaní aj do vysokých rozhodovacích pozícií na ministerstve obrany. Ako vždy, keď sa majú ospravedlniť nefunkčné štruktúry, musela sa použiť ideológia. V tomto prípade boli argumentačnými heslami „demokratická armáda“ a „integrácia do občianskej spoločnosti“.

Pozadie tejto myšlienky – vytvoriť armádu, ktorá by bola čo najmenej vojenská – sa prirodzene nachádza v nemeckej histórii. Po skončení druhej svetovej vojny, ktorá priniesla aj Nemecku, ktoré bolo pôvodcom  vojny, nespočetné obete, smrť a zničenie, bolo čokoľvek vojenské u Nemcov mimoriadne nepopulárne.

Pre prvého spolkového kancelára Konrada Adenauera však bolo vytvorenie západonemeckej armády krokom k aspoň čiastočnému sebaurčeniu Nemecka. „Opätovné ozbrojenie výmenou za suverenitu“ bola čarovná formulka. Keďže Adenauer si bol dobre vedomý výhrad nemeckého obyvateľstva, v októbri 1950 vymenoval istého Theodora Blanka za takzvaného „splnomocnenca spolkového kancelára pre otázky týkajúce sa zvýšenia počtu spojeneckých vojsk“. Už len samotná zdržanlivá a spletitá voľba slov bola zradná. „Úrad Blank“, ako sa hovorovo nazýval, sa stal predchodcom dnešného Spolkového ministerstva obrany.

Konrad Adenauer (1876-1967), západonemecký kancelár, pri odchode zo spojeneckého vojenského veliteľstva v Berlíne. Foto: World History Archive / World history archive / Profimedia

„Opätovné ozbrojenie“ Nemecka ako problém

Ako sa však dalo očakávať, zavedenie povinnej vojenskej služby a znovuozbrojenie Nemecka sa stretlo so značným odporom všetkých sociálnych skupín a politických táborov. Adenauerov minister vnútra a stranícky kolega Gustav Heinemann dokonca na protest proti plánom na zbrojenie odstúpil z funkcie. Franz Josef Strauß, ktorý sa neskôr stal ministrom obrany a bavorským premiérom za CSU, v roku 1949 vyhlásil: „Každému, kto opäť vezme do ruky zbraň, by mala byť odseknutá ruka.“ A v uliciach mladej Spolkovej republiky Nemecko sa konali mimoriadne násilné demonštrácie.

V úrade Blank sa všemožne snažili vytvoriť dojem, že nadväzujú na údajne militaristické tradície Nemecka. S výnimkou čierneho kríža, ako vojenského symbolu, sa vyhýbali všetkému, čo len vzdialene pripomínalo nemecké alebo pruské vojenské tradície. Bojové uniformy a oceľové prilby vychádzali z americkej armády a služobná uniforma bola strohá, nezdobená a nevojenská.

Len málokto chce brániť svoju krajinu

Napriek tomu sa Bundeswehr vypracoval na jednu z najsilnejších a najuznávanejších armád v NATO. To sa však skončilo v roku 2011, keď bola na podnet vtedajšieho spolkového ministra obrany Karla-Theodora zu Guttenberga zrušená povinná vojenská služba. Bundeswehr potom už nebol schopný tradičnej obrany krajiny, ale prinajlepšom obmedzených misií v zahraničí.

Karl-Theodor zu Guttenberg (CSU). Foto: Michael Gottschalk / DDP / ddp images/AFP / Profimedia

Žiaľ, tento vývoj až príliš dobre zapadá do spoločenskej klímy v Nemecku. V medzinárodnom prieskume, ktorý v roku 2018 uskutočnil Gallupov inštitút, len 18 percent Nemcov uviedlo, že by boli pripravení brániť svoju krajinu so zbraňou.

Ochota brániť svoju vlasť je v Nemecku jednou z najnižších v Európe. Nemecko je dokonalou postheroickou spoločnosťou. Zomrieť za svoju krajinu, alebo za zaprisahávané demokratické hodnoty, je mimo predstavivosti veľkej väčšiny Nemcov. Už desaťročia sú silnejšie sily, ktoré v tradícii roku 1968 skandujú „Make love not war“ (Milujte sa, nebojujte) alebo dokonca „Vojaci sú vrahovia“.

Na pozadí nemeckých dejín tomu možno porozumieť. Bundeswehr bol preto v nemeckej spoločnosti vždy tak trochu zašpineným dieťaťom a výhrada vo svedomí, ktorú si muži uplatňovali, aby namiesto „na vojnu“ šli na takzvanú civilku, bola v niektorých spoločenských vrstvách a vekových skupinách vecou cti.

Napriek tomu bude musieť Nemecko v nasledujúcich rokoch výrazne prezbrojiť. To si však vyžaduje nielen peniaze a materiál, ale predovšetkým ľudí a odhodlanú spoločnosť ochotnú brániť sa. Inak budú drahé tanky a lietadlá zbytočné. Napokon, obrana štátu sa nezačína na nejakom ministerstve, ale postojom občanov k svojej krajine.