Pripomeňme tým, ktorí na to už zabudli (veď sú to už štyri roky), že strana Hlas chcela byť iná ako Smer. Dokonca v prvých rokoch jej existencie sme počuli vyjadrenia predstaviteľov Hlasu, že ich odlišnosť je toho druhu, že si ani nevedia predstaviť sedieť v jednej vláde s Robertom Ficom. Pellegrini sa tomu napokon vyhol šikovne cez parlament a bývalej ministerke zdravotníctva Dolinkovej ironicky povedané sa to tiež po krátkej peripetii podarilo splniť.

Keď napokon Hlas po voľbách predsa len vhupol do vlády so Smerom, tak nás aspoň uisťoval slovami svojho zakladateľa, že v nej bude garantom a strážcom všetkého možného – od demokracie až po naše geopolitické zakotvenie, že jednoducho v partii so Smerom a SNS bude hlasom odbornosti, modernosti a slušnosti.

Ďalšou etapou vo vývoji Hlasu bol odchod Petra Pellegriniho do prezidentského paláca. Noví sociálni demokrati tým prišli o náter usmiatej politickej inakosti a v osobe nového predsedu Matúša Šutaja Eštoka nastalo minimálne rétorické zbližovanie Hlasu a Smeru. Zlé jazyky dokonca začali tvrdiť, že tieto strany prestali byť navzájom rozoznateľné. Tí empatickejší začali hrať hru na hľadanie rozdielov.

Situácia s profiláciou strany Hlas medzitým pokročila tak ďaleko, že jej občasné odlišnosti začali byť považované za akúsi slniečkársku deviáciu jej malej časti alebo priam za zradu koalície. Pre dobro Smeru treba povedať, že na takéto fackovanie Hlasu si našiel vždy ochotného predsedu SNS. Andrej Danko nikdy nepremeškal príležitosť vynadať Hlasu za jeho chabé pokusy mať na niečo iný názor alebo nebodaj hlasovať inak, než si to želá Smer a SNS.

Nehlasovanie trojice poslancov Hlasu (Migaľ, Malatinec, Šalitroš) za odvolanie opozičného lídra z funkcie podpredsedu parlamentu, pretože organizoval opozičné protesty (aká drzosť), ešte nespôsobilo koaličnú krízu. Koalícia mala v tom čase stále dostatok žetónov. Takže inak zmýšľajúci poslanci si vyslúžili iba kritiku a podozrenie, že s nimi bude problém. Čierne ovce však boli na svete ako také zvyšky onej sľubovanej umiernenejšej politiky strany Hlas.

Avšak minulotýždňové nehlasovanie poslancov Migaľa a Malatinca za dva vládne športové zákony, to už bola iná káva. Koalícia sa totiž ocitla v stave, že aj jeden nehlasujúci má schopnosť znefunkčniť parlament. A tak sa poslanec Migaľ, okrem mnohých obvinení, dočkal od predsedu SNS aj nehoráznej vyhrážky, že by si ho mal pozvať na výsluch generálny prokurátor. Prečo? Pretože sa dožadoval vypočutia svojich výhrad k zmieneným zákonom. A pridal sa k nemu aj sklamaný poslanec Malatinec, ktorý, zdá sa, a priori stratil dôveru v legislatívnu dokonalosť návrhov SNS, keďže ich úpravy v kultúrnych fondoch, za ktoré sa Malatinec podvolil hlasovať, viedli k ich znefunkčneniu.

Títo dvaja poslanci Hlasu si jednoducho trúfli uplatniť vecné pripomienky alebo oprávnené pochybnosti a postupovali vlastne tak, ako to kedysi strana Hlas sľubovala. No čuduj sa svete, ani väčšine ich straníckych kolegov sa tento prístup nepáči. Predseda Hlasu síce mlčí, no Andrej Danko, sťaby jeho hovorca verejnosti oznámil, že Šutaj Eštok sa mu za chovanie svojho poslanca ospravedlnil. Bravo.

Zdá sa teda, že strana Hlas sa napokon prepracovala do stavu amnézie. Zabudla, prečo vznikla, ako a čím sa chcela líšiť od Smeru a akú úlohu mienila zohrávať v koalícii. Dôsledkom je, že tí z jej radov, ktorí jej to občas chcene, či nedopatrením pripomenú, sú považovaní za čierne ovce. A ak bude mať pravdu poslanec za SNS Michelko, ktorý tvrdí, že Migaľ už v Hlase skončil, tak súčasne bude platiť, že skončil aj Hlas aspoň v tej podobe, v akej ho Pellegrini zakladal.

Pretože kto v Hlase naďalej vyznáva ideu o rozchode s určitou politikou Smeru a tým aj s agresivitou typu – „prestaňte klamať do riti“ – ten má vykročené aj na odchod z koalície, keďže ani vo vlastnej strane nenájde oporu. A práve teraz, keď je koalícia v núdzi, by mal Hlas ideálnu možnosť vynútiť si sľubovanú odbornosť a toleranciu vo vládnej politike.

To by však naozaj musel chcieť byť iný a nie ako hlas podobný hlasu.