Trpíte depresiou či rakovinou? Ako sa na Západe predpisuje eutanázia

Tento text ponúkne príklady, ako a komu sa na Západe dnes predpisuje samovražda ako riešenie ťažkej choroby či depresie po návrate z vojny. A tiež šokujúco vysoké čísla, kde život skončil asistovanou samovraždou.

A ešte predtým sa pozastavme nad dynamikou tejto kultúrnej zmeny. O pár týždňov to bude 30 rokov, čo pápež Ján Pavol II. vydal svoju encykliku. Bolo to krátko po zmenách roku 1989 a celosvetovej nádeji pre lepšiu budúcnosť. Poľský pápež vtedy ale videl iný trend a vystríhal svet, že uprostred vlastných samochvál a nadšenia z toho, akí sme ako civilizácia konečne osvietení a pokrokoví, tak si neuvedomujeme, ako nás ten „pokrok“ začína zožierať zvnútra a napádať v rámci vyhlasovaných ďalších a ďalších kvázi ľudských slobôd to najzákladnejšie – život ako taký, úctu k nemu ako k najväčšiemu daru.

Priam prorocky vystihol a vypozoroval z toho, kam smerujú debaty o potratoch a asistovanej smrti, že ľudstvo a svet sa takýmito voľbami dobrovoľne vydáva kultúre smrti a „návratu do stavu barbarstva“ namiesto vytúženej „ultra-pokrokovej“ spoločnosti. Respektíve že to, čo dnes nazývame pokrokom a slobodnou spoločnosťou, sa z vyššej perspektívy napokon neukáže byť ničím iným ako rýdzim barbarstvom. Hoci aj zabaleným do tých najvznešenejších slov a fráz.

Tak dnes postupuje svetom jedno z chápadiel kultúry smrti zvané eutanázia a asistovaná samovražda. Tváriac sa, že dáva do ruky jednotlivca pomyselnú vytúženú slobodu a úctu tak postrkáva ľudstvo čoraz bližšie k priepasti, z ktorej vyškriabať sa späť bude nemožné.

Vypustí Británia džina smrti z fľaše?

Naposledy zazvonil takýto umieračik v Británii, keď tu pred dvomi týždňami prešiel v Dolnej snemovni návrh zákona o legalizácii asistovanej eutanázie. Ostrovanov teraz čakajú mesiace ťažkých diskusií a schvaľovania návrhu v oboch komorách parlamentu, podľa ktorého budú na eutanáziu postačujúce okrem formálneho vyhlásenia samotnej osoby dva lekárske posudky a súhlas sudcu najvyššieho súdu.

Väčšina britských konzervatívcov sa búri s tým, že tieto záruky sú smiešne, nedostatočné a obávajú sa, že tým možno vypustiť džina smrti z fľaše, ktorý už blúdi a „pokúša šťastie“ vo viacerých štátoch sveta.

Z európskych krajín dnes tejto forme kultúry smrti už prikyvuje Holandsko, ktoré bolo v roku 2002 prvou krajinou sveta s dekriminalizovanou eutanáziou (a smutné prvenstvo tu „zaklincovali“ tým, že o asistovanú samovraždu tu môžu požiadať deti už od 12 rokov, od 16 rokov dokonca bez súhlasu rodiča), ďalej Belgicko (od roku 2014 legalizácia takisto rozšírená aj na neplnoleté osoby), Luxembursko, Španielsko, Nemecko, Portugalsko.

Pridáva sa aj Rakúsko, kde od roku 2022 zmenili zákon, aby zákazom eutanázie „neporušoval právo človeka na sebaurčenie“ (!). Rušné debaty na túto tému sa vedú aj vo Francúzsku, kde už od januára má pokračovať parlamentná diskusia na tému „asistovaného umierania“. Takisto osobitný výbor v Írsku odporučil vláde, aby „zaviedla legislatívu umožňujúcu asistované umieranie“. V pokročilom štádiu na ceste k prijatiu sú už aj v susednom Česku.

Príliš veľa na spoločnosť, ktorá sa nazýva civilizovanou

Vo svete dnes existujú rôzne formy povolenej eutanázie a asistovanej samovraždy v Austrálii, na Novom Zélande, v Kolumbii, Ekvádore. Hrozivý „pokrok“ v tejto oblasti dokázali vyvinúť v Kanade, odkiaľ prichádzajú srdcervúce správy a svedectvá o tom, čo v praxi môže povolenie eutanázie znamenať, ako sa dá takáto legislatíva zneužívať, ako na dreň rozkladá základné morálne hodnoty spoločnosti.

V Kanade je eutanázia povolená od roku 2016 a odvtedy je tu hlásených neuveriteľných 44-tisíc prípadov takejto smrti. V roku 2022 sa asistovaná samovražda či eutanázia podieľala na viac ako štyroch percentách úmrtí v krajine, čo je neúnosné a nepatričné číslo pre spoločenstvo, ktoré si chce hovoriť civilizované, humánne a pokrokové.

Sú známe početné prípady kanadských veteránov, ktorým po návrate z Afganistanu diagnostikovali posttraumatickú stresovú poruchu a ako riešenie im v 21. storočí ponúkli samovraždu! Svedčila o tom Kelsi Sherenová, jedna z vojnových veteránok, ktorá takisto celé mesiace trpela depresiami, no po dlhšom úsilí a viacerých terapiách sa zo svojich ťažkostí dostala. O to viac je rozhorčená tým, že mnohým jej kolegom-vojakom takúto možnosť ponúkli, preto je odhodlaná pomáhať im inými spôsobmi a šíriť osvetu o nebezpečenstve legalizovania eutanázie.

Vozík? A nechcete radšej samovraždu?

Medializovaný bol tiež prípad desiatničky vo výslužbe a bývalej paralympioničky Christine Gauthierovej, ktorá žiadala o rampu pre invalidný vozík vo svojom dome. Gauthierová oficiálne niekoľkokrát potvrdila, že pracovníčka kanadského Úradu pre záležitosti veteránov jej doslova ponúkla, že jej namiesto toho môžu poskytnúť asistenciu pri umieraní. „Bola som šokovaná a zúfalá. To je presne to, čo robia, vyčerpajú a zdeptajú vás až do bodu, odkiaľ niet návratu,“ povedala desiatnička.

Kancelária premiéra Trudeaua to označila za „neprípustné“ a úrad pre záležitosti veteránov potvrdil, že „prijali okamžité opatrenia na zabezpečenie, aby sa to už neopakovalo“.

No podobné prípady sa napriek tomu opakujú.

Najnovšie istá žena z kanadskej provincie Nové Škótsko, ktorá chce zostať v anonymite, takisto potvrdila viacerým médiám, že pred operáciou mastektómie pri rakovine prsníka sa jej spýtali, či vie o asistovanej samovražde. Prípad tejto 51-ročnej ženy vznáša množstvo obáv a otázok o tom, prečo kanadskí lekári prichádzajú s „ponukou smrti“ ešte skôr, než o tom vôbec uvažuje pacient.

V Belgicku zasa rozvíril vody prípad Godelievy De Troyerovej, ktorá roky trpela chronickou depresiou a lekári ju eutanazovali bez vedomia najbližšej rodiny. Jej syn Tom Mortier, univerzitný profesor, ktorému sa páčili liberálne zákony svojej krajiny – aj tie ohľadne eutanázie –, navždy zmenil názor, keď mu jedného dňa z ničoho nič zavolali z nemocnice, že „sa má postarať o záležitosti svojej matky, keďže bola uvedená do eutanázie“.

Toto je kultúra smrti. Ako inak to nazvať?

Bagatelizovanie života

Napriek tomu, že progresívne a liberálne sily sa stále snažia tento termín zosmiešňovať alebo vkladať do úst náboženským fanatikom, dogmatikom patriacim do stredoveku, „čokoľvek-fóbom“, úzkostlivým puritánom a údajným konšpirátorom – kultúra smrti existuje, postupuje a prejavuje sa veľmi konkrétne. Presne tým, čo má v názve (a ako ju pomenoval jeden z najväčších vizionárov 21. storočia Ján Pavol II.) – kultúra smrti sa prejavuje smrťou. Jej bagatelizovaním. Presnejšie – bagatelizovaním života.

Rozdeľovaním životov na viac a menej dobré, viac a menej zmysluplné. Normalizovaním toho, že o ich ukončení môže ktokoľvek rozhodnúť – sudcovia, lekári, blízki, my... Posúvaním toho, kedy a v akom prípade. Rozširovaním o čoraz viac diagnóz, vekových kategórií. Svojvoľným určovaním, čo ešte má význam a plnohodnotnosť a čo už nie. Normalizovaním smrti ako „práva na sebaurčenie“.

Aj keď odhliadneme od mylnosti lekárov a medicíny ako takej, ktorá – nech sa tvári akokoľvek všemocne, nikdy nemôže presne určiť zostávajúcu dobu života a dokonca nie ani definitívu smrti (prípadov rôznych „spontánnych uzdravení“, ako ich medicína nazýva, je až príliš veľa na to, aby sme lekárom prisúdili neomylnosť a právo posledného slova), ešte stále tu zostáva obrovský priestor na zneužívanie.

Kultúra smrti je to, keď zúfalému človeku na pokraji síl ponúknete spolu s diablom za ramenom: „A nechceš to teda radšej zabaliť, človeče?“ Keď vám lekár ako jednu z alternatív vo vašej náročnej situácii – napriek tomu, že stále žijete – s nebezpečne zarážajúcou ľahkosťou ponúkne riešenie – smrť. Kultúra smrti je to, že ako spoločnosť si dovoľujeme určiť, čo už je ten „menší“, „horší“ život, ktorý má menej ceny ako tie „šťastné“, „naplnené“, „pravé“.

Život má cenu až do posledného dychu

Kultúra smrti je aj to, keď sa aj v diskusii pod článkom denníka Štandard objaví názor, že je to dobré riešenie a udržiavať chorých a starých ľudí nasilu pri živote, naopak, dobré nie je, lebo na nich potom treba pracovať a na to niet peňazí. Kultúra smrti je viac peňazí, matérie, komfortu a menej života. Kultúra smrti je raziť svetonázor a hodnoty typu, že život má byť iba hladký, bez mráčika, a keď príde problém, treba hneď so všetkým skoncovať, zrútiť sa, zahodiť pokazené do koša, vzdať sa.

Kultúra smrti nám pod pláštikom falošnej slobody a tolerancie všetkého nahovára, že človek ako taký nemusí mať bázeň pred ničím – ani pred životom a pred smrťou a môže týmito veličinami manipulovať ako chce. Pod vplyvom svojich pocitov, dojmov, úsudkov. Že život nie je najvzácnejší dar, ktorý tu máme a vlastne nemá až takú veľkú hodnotu, ako nám tvrdili predkovia.

Že život nie je len to, čo vidíme a vnímame fyzickými zmyslami. Že aj za skrehnutým a uboleným telom sa stále ukrýva v duši a duchu Božia iskra, ktorá jasne hovorí, že každý jeden život má stále – do poslednej chvíle – rovnakú a nevyčísliteľnú hodnotu.

Keď na Slovensku vedieme debatu o starobe, osobitne o hospicoch, keď počúvame o prosbách, že im chýbajú peniaze a boja sa obmedzenia činnosti či zatvorenia, je to jedna strana mince o zomieraní a úcte k životu.

Tá druhá je hrozba s názvom asistovaná samovražda.