Matke hrozí rok väzenia za to, že pustila syna na prechádzku

Na to, že mladí Briti trávia vonku menej času ako trestanci vo väzení, sme už v týždenníku Echo upozornili. Ochota mnohých rodičov robiť so svojimi deťmi čokoľvek zmysluplné, čo vykazuje aj minimálne nároky, klesla na minimum. Rodičia sú leniví sa s deťmi už aj len rozprávať a radšej ich nechajú takzvane zabaviť sa mobilom.

V západnej Európe a v USA je ešte jedna vec, ktorá sabotuje pobyt detí vonku na slnku a na vzduchu: rozšírená paranoja, že sa deťom vonku bez dozoru dospelých niečo stane, len čo prekročia prah. Netýka sa to pritom špecificky len napríklad veľkomestských oblastí s vysokou kriminalitou alebo miest, kde je skutočný ruch alebo kde nikto nikoho nepozná. Rovnako tak predmetom hysterických obáv nie sú len malé deti, povedzme na prvom stupni základnej školy. (Hoci každý, kto dostal ako Husákovo dieťa v siedmich rokoch kľúč na krk, asi vie, že aj mladší školáci si dokážu vypestovať potrebné kompetencie, ak sa im poskytne dôvera.)

Samozrejme, istá miera rodičovskej kontroly je v poriadku, pokiaľ je primeraná okolnostiam. Problém je, keď prerastie zdravý rozum a z pomáhania a ochrany sa stane paralyzovanie a dusenie. Opatrovateľky (už len to slovo) k dvanásťročným deťom u nás veľmi nevidieť, najmä kvôli nedostatku financií a tradícii, ale aj staršie školopovinné deti sa už bežne vozia do školy a zo školy autami, pretože rodičia nezvládajú predstavu, že by to ich potomok mohol (a možno aj chcel) zvládnuť sám.

V západných krajinách sa zároveň prejavuje rastúca tendencia ostrakizovať tých rodičov, ktorí chcú svojim deťom poskytnúť základnú samostatnosť, aj napriek duchu doby. Ako pred dvoma týždňami v americkom štáte Georgia. Tam to údajne dosiahlo až kriminálnu úroveň. Matku štyroch detí zatkla polícia pred očami jej ratolestí v ich dome, v putách ju odviezli na policajnú stanicu a teraz jej hrozí rok väzenia za to, že pustila svojho 11-ročného syna na prechádzku.

Rodina žije v malom mestečku s asi štyrmi stovkami hláv, na naše pomery vlastne dedina, nie je to fentanylové San Francisco, ani tam nie je rušná križovatka. A v okolí majú dokonca príbuzných. Chlapca si všimla suseda, ktorá zalarmovala políciu, čo vyvoláva otázku, či bola skôr klasickým typom udavačskej súdružky, alebo či sa výskyt samostatne sa pohybujúceho školáka už naozaj rovná povedzme bizarnému meteorologickému javu, o ktorom treba okamžite informovať.

V každom prípade zavolala políciu, hoci ju chlapec výslovne ubezpečil, že sa mu nič zlé nedeje. Privolaná policajtka z úradnej moci následne chlapca odviezla k babičke a matke dala výchovnú tirádu za „ohrozovanie dieťaťa“, čo samo osebe bolo na míle za hranicou mysliteľnej kompetencie. Byrokratická mašinéria sa však s tým neuspokojila. Terčom byrokratických opatrení bývajú samotné byrokratické opatrenia, na podstate veci až tak nezáleží, ako správne píše Stanislav Komárek vo svojej novej a veľmi náročnej knihe Tiene v našich dušiach. Kronika vírusového šialenstva.

Za základnú podmienku realizácie vtedajších hygienicko-sociopatických manévrov označuje safeizmus [nadmerné zameriavanie sa na bezpečnosť a vyhýbanie sa akémukoľvek riziku, pozn. red.], spolu s technológiou, ktorá to prakticky umožnila. Táto technológia by však nefungovala bez našej ochoty byť vo vzťahu k štátu v pozícii dieťaťa.

Komárek mimochodom spomína aj to, že dnešné chovateľské príručky odporúčajú držať aj mačky po celý život zatvorené doma.

Policajti si pre „hazardujúcu matku“ prišli ešte raz, konala sa atrakcia s putami a dovozom na stanicu, kde ju kontaktovali aj sociálni pracovníci. Suseda veľkoryso ponúkla stiahnuť obvinenie, ak žena príjme ponúkaný „bezpečnostný plán“, (ich výber opatrovateľky a stiahnutie GPS lokátora do mobilného telefónu jej syna). Matka trvala na svojom práve vychovávať vlastné deti spôsobom, ktorý bol úplne bežný pre celé predchádzajúce generácie, zaplatila kauciu a postúpila vec právnikovi.

A pretože absurdity vždy najkrajšie kvitnú na pozadí iných absurdít, toto všetko sa odohralo vo chvíli, keď Biden a Harrisová už roky púšťali do USA státisíce detí bez sprievodu, vrátane sotva odrastených "batoliat". Teraz sa hovorí až o tristo tisícoch detských migrantov, ktorí zmizli, a stali sa teda obeťami otrokárov a pasákov, možno vrahov, nevieme.

Môžeme povedať, že je to exces, ale ja to absolútne vnímam ako symbol doby, v ktorej sa dobrá babička („Nanny State“) postupne mení na Ježibabu zapaľujúcu pec v Perníkovej chalúpke, ktorá si utiera sliny z úst.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.