Deň pred Štedrým večerom. Vianočná poviedka

Vianočná poviedka je osobitý žáner. Pre Štandard ju napísal Marek Maďarič.

Do liečebne sa Anna Mikovičová doviezla ranným medzimestským autobusom, ktorý asi tri kilometre za mestečkom odbočil z hlavnej cesty, vzápätí sa pred ním vytrčila tabuľa s nápisom Krajská psychiatrická liečebňa a potom míňal dlhú stenu, na ktorej sa červenalo heslo: V ROKU 40. VÝROČIA FEBRUÁRA VŠETKY ÚLOHY SPLNÍME! Úzka vozovka začala klesať popri budovách bez okien, ktoré vyzerali ako škatule od topánok, za nimi sa ohla doprava a autobus zastal pri plote, ktorý oddeľoval psychiatriu od okolitého sveta. Rozľahlý areál ležal na úpätí nízkych hôr pod tenkou snehovou prikrývkou, takže najstaršia budova liečebne obklopená parkom pripomínala horské sanatórium. Mladučká Anna Mikovičová vošla bránou zasadenou do murovaného rámu, na ktorom bola pritlčená plechová tabuľa s nápisom Geriatrické oddelenie.

„Ako sa voláte?“

Jej úplne prvý pacient neodpovedal, hlavu mal zvesenú nabok, biele vlasy uľahnuté a na brade šedivé strnisko. Pán Karela sedel apaticky, oči mal síce otvorené, avšak ponorené hlboko do seba, nereagoval na nič, no práve tie meravé oči svedčili o tom, že ešte žije, toľko v nich bolo nahromadeného smútku. Pri autonehode mu zahynul syn, nevesta a jediný vnuk. Ona, začínajúca zdravotná sestra, mala vlasy vo svetle zlatisté a jej oči tiež žiarili, akoby sa v nich stále niečo ligotalo, možno očakávanie toho, čo nové príde. Jej drobné ruky držali tie jeho veľké, hrčovité, pokryté súhvezdím hnedých škvŕn. Navždy si Anna Mikovičová zapamätala, ako sa ich ruky vzájomne dotýkali, i keď jeho vlastne len nevládne spočívali, odkväcnuté ako mŕtve ryby, a ona mu ich snaživo podvihovala, držala, stískala, obracala, akoby mu popri strihaní nechtov chcela vrátiť do prstov aj cit a silu a do vetchého tela dušu.

Deň pred Štedrým večerom, keď bol už na dohľad aj posledný rok starého režimu, Anna Mikovičová vošla ráno do šatne a hneď zbadala na tvári kolegyne, že v nočnej službe sa niečo prihodilo. 

 „Nechápem, ako sa to mohlo stať,“ staršia sestrička mala nohy vyložené na stolíku a medzi prstami jej dohorievala cigareta. „Asi neboli zamknuté dvere, ale ja som ich určite zamkla.“ Šťukla zapaľovačom a priblížila plamienok k novej cigarete. „Policajti ho našli na zastávke.“

Anna Mikovičová začala tušiť, o kom je reč. „Pán Karela?“

„Už nežil, keď ho priviezli.“

Tušila správne, bol to on, jej úplne prvý pacient, ktorý sa časom dostal z najhoršieho, ale silu nabral akurát na to, aby sa pokúsil o útek domov, možno k predstave sviatočného stola, kde ho už nikto nečakal. Zato jeho telo zabalené do bielej plachty čakalo pol dňa na chlapov, ktorí ho naložia do vaku a odvezú. Keď vošla na tú izbu, sedel pri ňom iný pacient, tiež bielovlasý, ale pekne učesaný nabok a ruky mal zopäté, akoby sa modlil.

„Mám kňazské exercície,“ oznámil Anne Mikovičovej, hoci sa ho na nič nepýtala. „Ale nikdy som nikoho nespovedal, lebo ani Kristus Pán nikoho nespovedal.“

Do izby nazrela fúzatá babka v ručníku pevne uviazanom pod bradou. „Sestrička, to som rada, že vás vidím.“ S detsky rozžiareným úsmevom k nej zadrobčila. „Zajtra sa narodí Ježiško.“ Náhle zosmutnela, pri pohľade na mŕtvolu pod plachtou. „Mňa si tu nikto neváži. A viem aj po nemecky, aj po maďarsky, aj po rusky.“

Vzápätí sa ozval tuhý kašeľ a vedno s ním do izby dokríval starec v šiltovke, veľké brucho v pásikavej pyžame mu vytŕčalo z erárneho županu. Podišiel k posteli s mŕtvym a pietne si sňal šiltovku. „Čas všetko zahojí,“ zahuhňal.

„Čas neexistuje,“ kategoricky zahlásil ten pekne učesaný pacient, ktorý sa už nemodlil.

Bruchatý starec súhlasne pokýval plešivou hlavou. Fúzatá babka naprázdno prežúvala. Mladučká Anna Mikovičová stála medzi týmito troma neborákmi a zároveň nad pánom Karelom, ktorý bol už len studeným kusom mäsa, preto sa radšej zapozerala do okna na vetrom rozknísané konáre smreka, ktoré akoby sa silou-mocou tlačili dovnútra. Ak by ho vyzdobili, bol by z neho pekný vianočný strom.

Veľa sa odvtedy zmenilo, aj nový kapitalistický režim sa už stihol skompromitovať. Do týchto končín sa Anna Mikovičová zatúlala neplánovane, zišla z turistického chodníka a zamýšľanou skratkou sa ocitla práve tam. Už z nej bola lekárka s dvoma atestáciami, vlasy si musela farbiť, pribudli jej kilá a na tvári vejáre drobných vrások. Bola opäť zima, deň pred Štedrým večerom, všade sneh, aj spustnutý park pri bývalej liečebni vyzeral pod jeho záľahou menej zanedbaný. Prekročila zvalený plot, hoci hneď za ním z vysokého záveja nakrivo trčala okrúhla značka Zákaz vjazdu. Poschodová budova, ktorú zahliadla medzi stromami, vyzerala z diaľky zachovalo. Ako sa k nej blížila, rozoznávala žltkasté múry, o pár ďalších metrov si všimla vybité okná a v strede budovy kusisko preborenej a chýbajúcej strechy, akoby si z nej odhryzla nejaká obrovská papuľa. Spod opadanej omietky vykúkali tehly, ktorých červenkastá farba bola zodratá, z múrov trčali drôty a zhrdzavené tyče, v oknách sa zubili rozbité tabličky skla. Anna Mikovičová nezahliadla v okolí žiadneho človeka, park bol desivo pustý. Dnu sa dostala cez chýbajúce krídlo dverí, pod nohami jej zapukotala vrstva sutiny, črepín, opadaného muriva a kachličiek. Opatrne našľapovala dlhou chodbou, ktorú len s námahou spoznávala, lebo v nej boli iba fľaky a pleseň na špinavých stenách, z prázdnych drevených rámov dverí a okien sa odlupovali pláty starej farby. Vyzeralo to, akoby tadiaľ prešla vojna, akoby tento schátraný dom postihol ten istý osud, aký tu kedysi mali jej pomätení obyvatelia. Aj izby boli vypitvané, zostali len špinavé steny a okná bez skiel. V jednej z nich sa zastavila, upútal ju povedomý obraz – cez rozbité okno sa dovnútra tlačili konáre vysokého smreka. Stačilo by naň zavesiť jednu ligotavú guľu a bol by z neho vianočný strom. A potom, práve tu, zbadala v rohu na zemi ležať pošliapaný, strojom popísaný papier. Zo zvedavosti ho dvihla. Hore bolo napísané PSYCHIATRICKÉ VYŠETRENIE, pri ňom dátum 23. 6. 1990. Ďalej sa uvádzalo skrz škvrnu nečitateľné priezvisko pacienta a rok jeho narodenia: 1912. Nasledovalo niekoľko odsekov anamnézy neznámeho a iste už dávno mŕtveho človeka: Matka zomrela 50-ročná na rakovinu, otec 80-ročný na starobu. Doma ich bolo 10, 9 detí, on najmladší, všetko pomrelo. Vdovec, žije sám, deti nemá žiadne. Predstavila si, ako vyšetrujúci lekár ťuká do písacieho stroja a presne zaznamenáva slová toho neznámeho pacienta. Ďalšia škvrna na papieri a pokračovanie správy: Pacient pasívne primerane adaptovaný, fakt hospitalizácie znáša primerane, uisťuje sa, že tu nebude dlho, po liečení pôjde domov. A ešte niekoľko slov na spodnom okraji: Psychosomatický debakel. Osamelosť, redukcia sociálnych kontaktov. Anna Mikovičová rozmýšľala, kto mohol byť ten pacient plný osamelosti. Lenže takýchto poznala desiatky. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Ovzdušie v prázdnej, rozpadávajúcej sa budove sa jej zdalo studenšie než vonku. Všetko, čo sa medzi týmito stenami udialo, zdalo sa navždy zabudnuté. Akoby to ani nebolo. Akoby čas naozaj neexistoval. Ale zajtra sa zase narodí.