Misinformácie predstavujú nepravdivý alebo zavádzajúci obsah, s ktorým sa podelia bez úmyslu škodiť, hoci účinky môžu byť stále škodlivé, napr. keď sa ľudia v dobrej viere podelia o nepravdivé informácie s priateľmi a rodinou.

Dezinformácie majú nepravdivý alebo zavádzajúci obsah, ktorý sa šíri s úmyslom klamať alebo zabezpečiť hospodársky či politický zisk, a ktorý môže spôsobiť ujmu verejnosti. Základným rozdielom medzi misinformáciou a dezinformáciou je úmysel šíriteľa, ktorý je pri dezinformácii jasne prítomný.

Informačné ovplyvňovacie operácie predstavujú koordinované úsilie domácich alebo zahraničných aktérov o ovplyvnenie cieľovej skupiny prostredníctvom rôznych klamlivých prostriedkov vrátane potláčania nezávislých informačných zdrojov v kombinácii s dezinformáciami.

Zahraničné zasahovanie do informačného priestoru predstavuje súčasť širšej hybridnej operácie, ktorú možno chápať ako donucovacie a klamlivé úsilie o narušenie slobodného formovania a vyjadrenia politickej vôle jednotlivcov zahraničným štátnym aktérom alebo jeho agentmi.

Z daného vymedzenia európskeho kódexu vyplýva, že pri označení niekoho za dezinformátora, alebo pri označení nejakej informácie za dezinformáciu, musí byť šíriteľovi preukázaný úmysel škodiť, klamať alebo jeho nedobromyselnosť pri šírení informácie.

Zoznam konšpirátorov spadá pod vplyvovú operáciu

Sudkyňa poukazuje na skutočnosť, že pod pojem šírenie dezinformácií možno zaradiť aj situáciu, keď niekto so zlým úmyslom škodiť označí inú osobu alebo skupinu osôb za dezinformátorov. Vo verejnom priestore sa totiž bežne občania alebo iné subjekty navzájom označujú za dezinformátorov, a následne sa prenesie bremeno dokazovania opaku na toho, kto bol takto označený, čo sudkyňa Jelínková Dudzíková považuje za choré.

Podľa sudkyne Jelínkovej Dudzíkovej nie je vylúčené, že v zmysle európskeho Kódexu by bolo informačnou vplyvovou operáciou napríklad aj vyhotovenie verejných zoznamov dezinformátorov, ku ktorým pristupujú súkromné spoločnosti vydávajúce sa za subjekty konajúce vo verejnom záujme, ako napríklad mimovládne organizácie.

Takýto zoznam sa môže vyhotoviť práve so zámerom, aby nežiaduci subjekt bol vylúčený z ekonomickej alebo politickej súťaže. Sudkyňa pri vytváraní zoznamov dezinformátorov poukazuje na koordinovanosť, zameranosť na cieľovú skupinu a použitie klamlivých prostriedkov zo strany organizácií, ktoré tieto zoznamy vytvárajú, čím spĺňajú európsku definíciu informačnej ovplyvňovacej operácie.

Sudkyňa Jelínková Dudzíková poukazuje - pri využívaní klamlivých prostriedkov pri vytváraní daných zoznamov na to, že súkromný subjekt sa snaží vo verejnosti vyvolať dojem, že je akousi autoritou, ktorá môže edukovať iných, vytváraním zoznamov hanby bez toho, aby mal skutočnú právomoc o tom rozhodnúť.

O dezinformácii môže rozhodnúť výlučne súd

Sudkyňa pripomína, že v skutočnosti o tom, čo je a čo nie je dezinformácia, môže rozhodnúť iba súd. Iba pred súdom prebieha dokazovanie, či nejaká informácia bola použitá s úmyslom uškodiť a či vôbec nejakú škodu spôsobila, a to vypočutím všetkých strán za rovnakých zákonných podmienok.

Pri súkromnej organizácii, ktorá sama seba pasuje do role akéhosi „majiteľa pravdy“, je rozdiel v tom, že daná organizácia si sama stanoví pravidlá, podľa ktorých sa následne rozhoduje, čo je a čo nie je dezinformácia. Takéto nastavenie pravidiel však nemusí nikoho zaujímať, pretože nejde o relevantný orgán moci, ale iba o súkromnú osobu či spoločnosť, ktorá sa za neho snaží vydávať.

Pred verejnosťou sa takéto subjekty chcú legitimizovať tým, že v nej vytvárajú zdanie, že vedia relevantne posúdiť, čo je dezinformácia. Sudkyňa Jelínková Dudzíková pokladá takéto konanie za smiešne a zároveň klamlivé, pretože tieto organizácie sa snažia verejnosť presvedčiť o akomsi punci oficiality ich záverov o dezinformáciách.

Vytváranie zoznamov dezinformátorov je tak v konečnom dôsledku dezinformáciou samotnou.

Zoznamy dezinformátorov sú v rozpore s európskou legislatívou

Majitelia zoznamov dezinformátorov nedokázali preukázať nič z toho, čo vyžaduje Európska komisia vo svojom Kódexe. Iba vystavili akési zoznamy hanby vytvorené podľa ich vlastných pocitov a nastavení, ktoré sú následne používané vo verejných diskusiách ako nálepka na oponenta v momente, keď nastane argumentačné vákuum.

Sudkyňa poukazuje aj na nebezpečenstvo takéhoto konania súkromných organizácií. Podľa jej názoru sa totiž jednostranné uchopenie monopolu na označovanie dezinformátorov a určovanie, čo je kritické myslenie, zo strany súkromných organizácií, dá označiť za neprijateľné pre demokratickú spoločnosť a šírenie názorov.

Ak niekto označí iného za dezinformátora či konšpirátora, musí preukázať úmysel škodiť a koordinovanosť pri šírení škodlivých naratívov tak, ako to vyžaduje európska norma, alebo tak, ako to vyžaduje konanie a dokazovanie pred súdom. Súkromné spoločnosti nič z toho nespĺňajú.

V kontexte normálnej názorovej výmeny vo verejnom priestore dáva sudkyňa do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. ÚS 543/2024-35. V ňom súd vyslovil záver, že „nemožno privoliť, aby sa novou normou slušnej úradnej komunikácie stali útočné prejavy, ktorých primárnou úlohou nie je zdôrazniť fakty, ale vyvolať negatívne a pohŕdavé emócie k názorom iných“.

Vyvolať negatívne a pohŕdavé emócie k názorom iných je presne to, čo sa snažia dosiahnuť rôzne mimovládne organizácie, ktoré produkujú zoznamy konšpirátorov. V rozpore s európskou legislatívou a v rozpore so základmi dokazovania ako predpokladu, že zoznam nie je iba ich - nič nehovoriacim - hanlivým názorom.

Vzhľadom na koordinovanosť a úsilie tejto činnosti, ako aj použitie klamlivých metód daných organizácií, skutočne možno hovoriť o snahe vykonávať informačnú operáciu s cieľom diskreditovať názorových oponentov vo verejnom priestore.

Šírenie dezinformácie ako trestný čin neprešiel

Netreba zabúdať na legislatívne snahy bývalej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, ktorá chcela trestať šírenie dezinformácií trestom odňatia slobody pod hlavičkou nového trestného činu. Návrh zákona narazil na už známy problém, keď ministerka nevedela právne zadefinovať, čo všetko spadá pod pojem dezinformácia. Zákon nakoniec nebol prijatý pre svoju zmätočnosť a nejednoznačnosť.

Je potrebné si uvedomiť, že ak si ktokoľvek prezrie v akýkoľvek deň stránky najväčších médií, bez problémov tam nájde dezinformácie. A nejde iba o prípady textov, keď sa informácia, tváriaca sa ako fakt, neskôr ukáže ako nepravda.

Rôzne nepochopenia odborných tém, nedostatok informácií či kontextu, šírenie naratívov politikov alebo samotné ideologické presvedčenie novinárov, majú za následok produkciu množstva článkov, ktoré nie sú fakticky správne či už na prvý pohľad, alebo s odstupom času, keď sa k danej téme publikujú iné fakty.

Rôzne názory a pohľady na témy však prinášajú viac diskusie, čo je podstatou demokracie. Namiesto hanlivého označovania názorových oponentov by si mala spoločnosť vedieť korektne vypočuť aj úplne nesprávne teórie, a odmietnuť ich na základe svojho vlastného presvedčenia, a nie na základe núteného názoru jediného možného prúdu.

Európska legislatíva ponúka návod, ako k dezinformáciám pristupovať správne a korektne. Vytváranie dezinformačných zoznamov súkromnými osobami bez patričnej autority a vzdelania medzi tieto postupy rozhodne nepatrí.