Tisíckam lekárov z minulého štrajku v skutočnosti nehrozilo zníženie miezd. Podpísali vtedy každý samostatne individuálnu zmluvu o náraste svojho platu so svojou nemocnicou, takže aj napriek konsolidačnému balíčku by o dohodnuté zvýšenie miezd neprišli. O peniaze môžu prísť až teraz, ak podajú výpovede.
Keď teraz Fico pritlačil, lekári môžu mať naozaj problém.
Podstatnou sporu je však v skutočnosti niečo iné ako platy. Je ním podivné financovanie zdravotníctva, keď súkromné poisťovne platia za niektoré výkony za tých istých podmienok v tých istých nemocniciach menej peňazí ako štátna poisťovňa.
Platiť má jednoduchá rovnica: ak by štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa platila na úrovni Dôvery a Unionu, nemala by dlhy. Ak by Dôvera a Union platili ako VšZP, dlhy by nemali nemocnice.
Keďže Ficovi kedysi prekážali zisky súkromných zdravotných poisťovní, riešenie by malo byť na dohľad. Ale namiesto toho sa tu hovorí o zatváraní lekárov. Pointa je nepríjemne jednoduchá: v slovenskom zdravotníctve chýba niekto, kto by zastupoval štát.
Od čias ministra Rudolfa Zajaca platí zásada, že každá jedna vláda spôsobuje, že stále väčšia časť zdravotníctva sa krok za krokom privatizuje. To, kde sa dá zarobiť, sa oddeľuje a to, čo nevynáša, ostáva na štát a verejné poistenie.
Lekársky štrajk je preto príležitosť, aby sa niečo zmenilo. Platí to o to viac, že teraz je na to väčšia šanca, ako keď bude vo vláde SaS, PS či Demokrati.
A ešte niečo je dôležité.
Vo vláde tomu rozumejú.
Nielen kvôli väzbám ministra Šaška a jeho predchodkyne Dolinkovej (obaja Hlas) na bývalé kádre z Agelu. Ale aj kvôli tomu, čo práve teraz robí minister obrany Kaliňák (Smer).
Už zhruba 20 rokov sa zdá, že slovenské zdravotníctvo je odsúdené ísť cestou privatizácie, kde stále väčšiu rolu bude hrať trh a stále menšiu štát. Ťaží z toho Penta, Union, Agel a ďalší hráči. České zdravotníctvo ide inou cestou, komparácia dopadá v náš neprospech.
Po 20 rokoch sa však objavil návrh, ktorý by mohol zmeniť hru. Je to krok ministra Kaliňáka, ktorý stavia novú nemocnicu na východe krajiny z rozpočtu obrany. Peniaze, ktoré by sa inak minuli na zbrane (lebo záväzok dvoch percent HDP na obranu voči NATO), sa tak minú zmysluplne.
Ak by sa táto idea rozšírila, ak by sme začali budovať vojenské nemocnice, vojenskú fakultu medicíny alebo raz aj vojenskú poisťovňu, štát by získal silný nástroj, ako obnoviť svoje postavenie v zdravotníctve. Peniaze pôvodne určené na vojnu by tak liečili dvakrát.
Ak by bola Kaliňákova vojenská nemocnica v Prešove lastovička, to lepšie môže byť pred nami. Je dosť dobre možné, že okolo takejto úvahy by sa dal vybudovať širší spoločenský a politický konsenzus. Za istých okolností by aj lekári mohli byť vojakmi, čiže by mali vysoké platy, nové technológie, nové nemocnice a zároveň by nemohli štrajkovať. Zdravotníctvo by sa tak obnovilo zvnútra. Ak by sa to celé začalo budovať z východu vrátane novej fakulty len pre slovenských študentov, splatil by sa tým aj istý dlh voči východniarom.
Bola by to korekcia a možno aj zvrátenie paradigmy, ktorú tu presadil Rudolf Zajac.
Ak by sa to malo podariť, musel by štát zmeniť prístup k téme. Začať hájiť záujmy štátu pred záujmami šikovných podnikateľov v zdravotníctve. Otočiť dôraz.
Tá príležitosť je teraz. Lekárom netreba hroziť väzením, ďaleko lepšie je urobiť dohodu, aby štátna a súkromné poisťovne platili za tie isté výkony tým istým nemocniciam tie isté sumy. Tento zápas a nie naháňanie ziskov súkromných poisťovní má zmysel.
Kým sa to nepodarí, bývalý minister Rudolf Zajac má dôvod na široký úsmev. Všetci, ktorí ho niekedy kritizovali, totiž pokračujú v tom, čo začal.
Prezidentovi Pellegrinimu chýba téma. Ak by zákon, ktorý hrozí väzením pre lekárov, nepodpísal, mal by ju. Musel by ale ísť proti Hlasu.
