Asi každý z nás sa stretol so situáciou, keď bol niekto z jeho blízkych nevyliečiteľne chorý, pripravoval sa na smrť, bál sa bolesti, samoty a neznáma. Téma filmu Vedľajšia izba sa mi zdala nesmierne zaujímavá a dôležitá a do kina som išla s veľkým očakávaním.
Prekvapene som sledovala, čo sa na plátne deje a nechcela som tomu veriť. Pedro Almodóvar predvádza to, na čo sme u neho zvyknutí – dlhé dialógy, sentimentálne scény a flirtovanie s gýčom. Jeho osobný štýl je melodramatický, ale do hispánskeho prostredia sa výborne hodí a režisér ho dokáže s nadhľadom a pobavením zhodiť.
Film Vedľajšia izba (predlohou bola kniha americkej spisovateľky Sigrid Nunezovej) však zobrazuje odťažitý svet newyorských intelektuálov, v ktorom sa takýto spôsob rozprávania stáva neskutočne plochý, manieristický a rušivý.
V prvom rade dialógy, ktoré pravdepodobne režisér (je aj autorom scenára) písal sám, pretože je jasné, že v angličtine doma nie je. Obe hlavné postavy neustále deklamujú dlhé kostrbaté vety a recyklované múdrosti a vy uvažujete, či toto skutočne myslí autor vážne. Keby vám náhodou niečo uniklo, tak sa to pre istotu spomenie ešte minimálne raz. Keď spievajú vtáci, hrdinka povie, že spievajú vtáci a po chvíli zopakuje, že chce počúvať spev vtákov.
